Deadly Combination - Dagger and poisson

Vždy som vedela, že sa bude dať niekde použiť :D

Náhla inšpirácia je rovnako povznášajúca ako spontánne rozhodnutia. Poviedky sa rodia práve z takej inšpirácie, alebo aspoň u mňa je tomu tak. Už niekoľko dní som sa pohrávala s myšlienkou na fanfiction o Borgiovcoch. Chýba mi seriál odkedy skončil a najmä ma sklamalo, že sa ho chystajú ukončiť a pokiaľ viem neplánuje sa pokračovanie v štvrtej sérii. Vyjadrila som sa k tomu v predchádzajúcom článku minulý mesiac. Ale práve preto existuje fanfiction -> aby sme my, fanúšikovia, dostali priestor pre našu fantáziu, náš vlastný koniec, happyend alebo akúkoľvek úpravu.

 

Ja som sa tentokrát rozhodla pre niečo iné, pre mňa možno netradičné. Vzala som to opisne, cez pohľad tretej osoby. Povedala som si, že by to bolo zaujímavé, lebo zvyčajne sa pridŕžam klasickej štruktúry a teda príbeh kde je nejaký dej a pointa a plno dialógov.

 

Teraz je tu pohľad pápeža Alexandra (Rodriga Borgii) na vzťah medzi jeho deťmi, čo mu predchádzalo, ako sa vyvýjal, aký mal dopad na rodinu...

Keď som si ju spätne prečítala veľmi sa mi páčila tak ju sem dávam aj na posúdenie pre iných fanúšikov a preto, že si myslím, že je hodná publikovania :)

Vatikánske záhrady boli prázdne a s výnimkou občasných strážcov nikto nerušil pápežovo rozjímanie. Alexander sedel v pohodlnom kresle pod plátenným prístreškom s čašou vína v ruke a zamyslene pri tom hľadel pred seba. Nahol pohár k perám, ale ešte predtým si ho pridržal pred očami, pozorne sledujúc krvavočervenú tekutinu. Ovoňal ju a až potom sa konečne napil. Odkedy sa po poslednom útoku priblížil Bohu viac než mu bolo milé, bol až prehnane opatrný a nedôverčivý. Mladý dominikán bol len nastrčenou Della Rovereho figúrkou. Komu ešte mohol veriť?

Dokonca lekári sa vzdávali nádeje, že ho zachránia, až napokon Lucrezia objavila liek. Pápež netušil, že sa zaujíma o vedu, ale to jediné ho zachránilo. Nebol taký úzkoprsý, či veriaci aby nevedel, že veda začína tam kde viera končí alebo zlyháva.

V mysli sa mu hmlisto vybavovali záblesky tej osudnej noci. Hluk, krik, zdesenie, ale žiaden plač. Nikto neplakal nad jeho telom, nehybným a nejaviacim žiadne známky života. Počul Cesareho štekať rozkazy, kým Lucrezia sa ho snažila zachrániť spôsobom, ktorý každý považoval za bosoráctvo.

"To je fyzika!" začul rozmazane jej ostrý hlas a vedel, že vtedy mierila na lekára dýkou.

"Robte, ako hovorí! Do posledného detailu!" prikázal Cesare.

"Ak neprežije, postarám sa, aby ste ho nasledovali!"

To doktorovi stačilo, aby prestal spochybňovať konanie mladej ženy.

Pápež sa zamyslel, pred očami mal obraz jeho dvoch detí. Zanechal svätopeterský trón za sebou a teraz premýšľal ako otec. Nie ako hlava Cirkvi, ale ako hlava rodiny. Rodrigo Borgia miloval všetky svoje deti, ale Cesare, Juan a Lucrezia mali v jeho srdci špeciálne miesto. Juan bol vždy obľúbeným, uprednostňovaným synom. Vedomie, že zomrel rukou vlastného brata bolo preňho ťažké a hlboko vo svojom vnútri Cesaremu nikdy neodpustil. Napriek tomu vedel, že ho potrebuje. On bol synom, ktorý pokorí nielen Cirkev, ale celú Itáliu pod jedného vládcu a jedno meno. Ich meno. Meno Borgiovcov.

Celé roky Rodrigo spriadal plány na posilnenie rodiny. Intrigoval, poťahoval za nitky ako neviditeľný bábkar v potulnom divadle, pričom neváhal využiť svoje deti.

Gioffre Squilaci, Juan Španielsku, Cesare Francúzsku, Lucrezia Neapolu. Spojenectvá s priateľmi, spojenectvá s nepriateľmi a nad tým všetkým jediné slovo. Jediná konštanta. Moc.

A dnes?

Gioffre bol preč, ďaleko od rodiny, kde nikomu nechýba, ale plní svoj účel. Juan šesť stôp pod zemou už žiadnemu účelu neposlúži a Rodrigovi sa opäť vynorili dve tváre. Cesare a Lucrezia. Videl ich vyrastať, menili sa mu pred očami, dospievali. A napriek tomu nemohol povedať, že ich pozná. Tá pravda ho desila za bezsenných nocí. Veril v silu a jednotu rodiny, ale ako mohol prežiť so strachom z vlastných detí?

Cesare si každý deň získaval čoraz väčšiu moc a vplyv. V politike, v armáde i v samotnom Vatikáne.

Aut Caesar aut nihil.

Počul ľudí šepkať si na uliciach a v tmavých zaprášených kútoch krčiem. Cesare Borgia je budúcnosť. Rím bude jeho rovnako ako Itália, rovnako ako jeho sestra, ktorá mu už teraz patrí. Tiché dohady, nepodložené klebety, nedokázateľné hriechy. Nik sa neodvážil nahlas povedať to, čo si šepkala celá Európa.

A práve to vzbudzovalo v pápežovi najväčšie obavy. Obe jeho deti boli divoké, nespútané, inteligentné a nebezpečné. Cesare a Lucrezia. Dýka a jed. Noc a deň. Smrteľná kombinácia. Puto, ktoré ich spájalo vyvolávalo obavy a strach. Obavy zo smrti. Strach z večného zatratenia. Oni sa však nebáli. Neverili v Boha a preto ich nedesilo peklo.

"Nie je žiadne nebo, nie je ani peklo. Život je taký, akým si ho sami vytvoríme."

Cesareho slová boli ako pretrvávajúca ozvena.

Vo Vatikáne majú aj steny uši a pod svetlom býva najväčšia tma. Koľko hriechov už bolo spáchaných pod svätou strechou? Čo je jeden navyše?

"Nikdy by som nemohla milovať manžela, tak ako milujem teba, Cesare."

Nezáležalo na spojenectvách ani na moci či bohatstve. Lucrezia sa mohla búriť a vzpierať, ale napokon sa vždy podriadil otcovej vôli a vydala. Lenže na ako dlho?

Telo Giovanniho Sforzu hnilo v Pesare a dýka s jeho krvou odpočívala v Lucreziinej zásuvke. Z Neapola sa dostala vďaka jedom, len aby ju v polovici cesty čakala bratova náruč. Vždy sa k sebe vrátili. Stačil jediný pohľad, letmý dotyk a Cesareho žena vo Francúzsku aj Lucreziin manžel vo Vatikáne sa stávali len ďalšími bezmennými tvárami v dave. Nepodstatní a zabudnutí. Podstupovali riziko a riskovali škandál pre lásku hriešnu ako oni sami.

"Sme rodina, milujeme sa navzájom. Sme Španieli, objímame jeden druhého. Kde je tu škandál?" Cesareho úškrn nemohol zmazať ani sestrin pohľad plný obáv.

"Ty vieš, kde je tu škandál."

Alfonso Aragónsky tiež nebol slepý či hluchý voči všadeprítomným klebetám. Cesare a Lucrezia. Ich povesť ich predchádzala. Vrah a travička. Borgiovci. Neexistovali pre nich hranice. Neboli žiadne zákony. Brali si čo chceli. Láska, vášeň, túžba, rozkoš. Kto ich mohol zastaviť? Kto by sa odvážil?

K Rodrigovi podišiel pápežský sluha, čím ho vytrhol zo zamyslenie, z jeho úvah, a vrátil späť do vatikánskych záhrad a teplého predpoludnia. Zbadal, ako sa k nemu cez trávnik blíži vicekancelár, karmínový habit mu povieva vo vetre a jeho tvár je zamračená. Kývnutím ruky poslal sluhu preč.

"Vaša Svätosť."

"Kardinál Sforza."

"Jeho milosť Alfonso Aragónsky je mŕtvy. Telo našli v spálni dnes ráno."

Rodrigo si pretrel oči. Necítil smútok alebo ľútosť. Len kapituláciu.

"Ako sa to stalo?"

"Zrejme súboj. Hrudník mal prebodnutý a vedľa neho sme našli rozliatu čašu."

Dýka a jed. Podpis nemohol byť jasnejší.

"Čo Lucrezia?"

"Od včera ju nikto nevidel. Ani vojvodu Valentina."