Sins of the siblings IV.

Nový mesiac, nová kapitolka :)

Aspoň niečo ma dnes poteší, lebo od rána som zavalená knihami. Čítam v jednom kuse a stále sa nemôžem prepracovať do konca. Ľúbostná lyrika v baroku je nekonečná. A tie zaujímavosti, čo som sa podozvedala z renesančnej. Ja som vedela, že báseň o dievčati, ktoré páslo kozľa bude mať ešte nejaký druhý význam, ale v živote by mi nenapadlo, že to bude ten, o ktorom som sa neskôr dočítala. Pre tú srandu si to asi prečítam ešte raz :D

Videla som aj novú epizódu Once upon a time. Ako obyčajne som bola priveľmi nedočkavá, aby som čakala na titulky, tak som na to mrkla v originále, to som celá ja. Našťastie, to už nie je žiadne obmedzenie. Dočkala som sa Ariel, aj keď ma opäť prekvapili. Tak som dúfala, že by mala minulosť s Hookom, ale ona sa zaryto drží svojho princa Erica. Nevadí, nebudem sa k tomu rozpisovať, lebo by to bolo na dlho. 

Dnes sa už neučím, tak nejako vypĺňam čas a dopĺňam blog. 

Zatiaľ...

Trochu sa pridŕžam seriálu, ale pozmenila som to (ako vždy :D) v prospech 21. storočia, mojich obľúbených súrodencov a samozrejme v prospech krásnych áut, ktoré nikdy nebudem mať. Neskôr sa ešte vyskytne jedna moja automobilová pikoška, ale o tom potom ;)

S

voje červené Alfa Romeo zaparkovala neďaleko brány nedbajúc na to, že zablatí polovicu dverí. Vyskočila von a vybrala sa priamo k stajniam. Mala oblečené svoje obľúbene svetlé džínsy, červenú vyšívanú košeľu, koženú vestičku a jazdecké čižmy. Pootvorila dvere a privítalo ju nepokojné erdžanie koní. Z košíka vzala niekoľko jabĺk a zamierila k zadnej kóji.

"Paolo?" zavolala skusmo.

"Slečna Lucrezia, zdravím. Nepočul som vás vojsť," ospravedlňoval sa počerný mládenec a otrel si ruky do pracovných nohavíc. V jednej ruke držal kefu na česanie.

"Lucrezia," opravila ho s úsmevom.

"Ako si želáte. Idete jazdiť? Práve som ho dočesal. Môžem vám ho osedlať," hovoril a podišiel ku skrini so sedlami.

"Ďakujem," usmiala sa mäkko.

"Hneď som späť a vyvediem ho von," s tým prešla k ďalšej kóji kde nepokojne prehraboval na mieste nádherný hnedák. Obišla ho potľapkajúc pevné svaly vytrénovaného zvieraťa. Kôň zafŕkal a Lucreczia mu dlaňou prešla po lesklej hrive.

"Pokojne, Cézar, to som ja," prihovorila sa mu v duchu sa smejúc. 

Len jej brat mohol pomenovať koňa po najslávnejšom rímskom vojvodcovi. Natiahla k nemu ruku s jablkom a dívala sa ako ho podozrievavo oňuchal skôr než si odhryzol. Presne ako jeho pán. Všetko si musel overiť. Lucrezia sa zasmiala a ani si neuvedomila Paolovu prítomnosť. Opieral sa o drevený trám  a upozornil naňho až Cézarov nepokojný pohyb.

"Vždy ho kŕmite," poznamenal keď podišiel bližšie.

"Je to môj miláčik, rovnako ako Apollo," odvetila, "navyše sem chodievam častejšie než môj brat."

"Ste vynikajúca jazdkyňa."

Po tvári sa jej mihol úsmev.

"Poďme, idem za Apollom."

"Dnes ste veselšia ako obyčajne," povedal Paolo kráčajúc vedľa nej. 

Lucrezia pohladila svojho koňa čierneho ako noc a skontrolovala sedlo. Cmukla naňho a potiahla uzdu. Zviera poslušne vyšlo za ňou, jeho podkovy klopkali na kamennej dlážke.

"Dostala som výbornú správu," priznala, "prišlo mi rozhodnutie zo skúšok na francúzsky certifikát."

"Predpokladám, že ste uspeli," ozval sa Paolo.

"Deväťdesiat dva percent," odvetila šťastne, "preto dnes chodím taká vysmiatá."

"Vždy sa usmievajte, oči vám vtedy krásne žiaria," povedal a Lucrezia sa mierne začervenala. Vyšla na dvor a vysadla na koňa. Paolo jej podal uzdu a jazdecké rukavice.

"Choďte opatrne, je trochu vlhký terén," poradil jej keď sa díval ako rýchlym cvalom mieri k blízkej lúke.

Keď jazdila bol to jediný čas, kedy sa cítila naozaj slobodná. Vietor jej prefukoval dlhé zlaté vlasy, ktoré voľne padali až k pásu. Nikdy nepoužívala ostrohy, len pätami popchla koňa k rýchlejšiemu cvalu. Pamätala si, ako sa učila jazdiť.

Vzal ju sem Cesare keď mala dvanásť rokov. On mal osemnásť a na narodeniny si od otca prial dva kone. Nepovedal prečo, ale potom ju sem vzal a povedal, aby si jedného vybrala. Apollo jej okamžite padol do oka. Bol to mladý žrebec, divoký a neskrotný. V čiernych očiach mu horel oheň. Sprvu sa naňho bála vysadnúť, ale Cesare ju upokojil. Zodvihol ju do náručia a vysadil do sedla. Učil ju ako správne držať uzdu, ako vydávať povely i ako správne padať, aby si neublížila. Ukázal jej, že to nie je len sluha, ale najmä priateľ. Jazdil s ňou, lebo sa bála ostať sama. Po čase sa to naučila, hoci si zažila niekoľko pádov. Potom vždy, keď si Cesare našiel čas, chodievali na dlhé prechádzky. Naháňali sa po poliach, skákali cez prekážky. Niekedy odišli aj na celý deň a keď sa unavili, ležali na lúke a jedli ovocie či sladkosti, ktoré si vzali z domu. Vtedy boli len súrodenci, iba brat a sestra. Ich dotyky aj hry boli nevinné. Dnes sa jej to zdalo tak vzdialené. Nevedela, či by ten čas chcela späť alebo nie.

Občas si tú otázku kládla, hoci odpoveď nepoznala. To, čo mali teraz bolo odlišné. Intenzívne a zakázané.

Videla, ako sa na ňu díva Paolo a premýšľala aké by to bolo mať vzťah, ktorý by nemusela ukrývať. Zastavila a rozhliadla sa okolo seba. Zrejme zašla ďalej než plánovala. Nevýhodou jazdenia bolo, že prestávala vnímať okolie a zahlbovala sa do vlastných myšlienok. Otočila koňa a vybrala sa miernym poklusom späť.

"Znovu sme sa zatúlali, však Apollo?" prihovorila sa mu a on zafŕkal, akoby jej naozaj rozumel. Zasmiala sa a potľapkala ho po šiji.

"Poď," pritiahla uzdu a mierila k farme.

V diaľke počula erdžanie a zbadala Paola na bielej kobyle. Zastavila a dívala sa ako ju trénuje. Bol vynikajúci jazdec. Doklusala k stajniam a on pribehol k nej. Podal jej ruku a pomohol zoskočiť zo sedla.

"Ďakujem," povedala všimnúc si, že ju držal dlhšie než bolo nevyhnutné.

"Ako ste si zajazdili?"

"Ako vždy som sa zamyslela a Apollo si vybral trasu, ktorú doteraz nezmapoval."

Obaja sa zasmiali kráčajúc spolu k stajniam.

"O čom ste premýšľali?"

"O tom i o inom," odvetila Lucrezia záhadne, "asi o všetko trochu."

"Jedného dňa sa stratíte," pokrútil hlavou a podal jej kefu. Ich prsty sa krátko dotkli.

"Idem vám po vodu," zamrmlal a nechal ju samu.

Rozopla popruhy a Apolla odstrojila. Sedlo odložila späť do skrine, vytrela spotenú srsť a poriadne ho vyčesala. Keď skončila Apollova srsť sa leskla ako tekutý kov. Pohladila ho a uvidela Paola ako mu nalieva čerstvú vodu.

"Už odchádzate?" spýtal sa.

Prikývla odkladajúc jazdecké rukavice aj postroj.

"Idem si ešte po certifikát a potom pôjdem pozrieť otca," chcela sa s ním podeliť o dobré správy. Určite 

bude rád.

"Odprevadím vás k autu," navrhol a ona sa usmiala.

"Staraj sa o môjho miláčika," povedala keď nasadala a ešte raz mu zakývala. Paolo odkýval späť. Pridala plyn a zamierila späť do mesta.

*  *  *

Rodrigo sedel v kancelárii a díval sa na Cesareho, ktorý sa nepokojne prechádzal z jednej strany miestnosti na druhú. Zasadnutie správnej rady skončilo len pred desiatimi minútami. Nie, že by tieto stretnutia, plné protestov a rozhorčenia, obľuboval, ale ako riaditeľ a majiteľ sa im nemohol vyhnúť. Cesareho obťažovali ešte viac, ale vedel, že otec ho tam potrebuje. Nemohol mu povedať nie. Zvyčajne to musel konštatovať ako neuveriteľnú stratu času a dnešok nebol výnimkou. Navyše neschvaľoval otcovo najnovšie rozhodnutie.

"Čo tým chceš dosiahnuť?" spýtal sa už hádam po tretí raz dúfajúc v nejakú rozumnú odpoveď. Rodrigo si povzdychol a pozrel na syna ponad hŕbu spisov.

"Musím sa opakovať? Tú zmluvu so Sforzom potrebujem, Cesare, a nejde predsa o nič podstatné."

"Nepáči sa mi, že Lucrezia by mala sprevádzať Giovanniho," povedal pochmúrne.

"Lucrezia predsa miluje večierky," namietol Rodrigo, "a jeden navyše jej nijako neublíži."

"Je pre ňu starý a ty to vieš! Necháš svoju jedinú dcéru v spoločnosti takmer tridsaťročného muža, navyše s povesťou akú ma Sforza?"

"Je to len jeden večer, Cesare," zopakoval a opäť sa zameral na zmluvu pred sebou.

Cesare vedel, že ďalšia diskusia je zbytočná. Zaškrípal zubami. Zmluvu navrhol otcov finančný poradca Ascanio Sforza. Mali sa spojiť so spoločnosťou jeho sesternice Cateriny Sforzi a bolo to naozaj výhodné, hlavne pre posilnenie borgiovského impéria. Nepáčila sa mu však myšlienka, že spoločníkom jeho mladšej sestry by na pripravovanom večierku mal byť Giovanni Sforza. Cesare ho poznal len zbežne, ale aj to mu stačilo. Ten chlap sa priveľmi podobal jeho bratovi Juanovi, než aby ho mohol mať rád. Hazard, alkohol a ľahké ženy bolo niečo, s čím nemal pochopenie. Sadol si do kresla a nahnevane pozrel na kópiu tej prekliatej zmluvy, lebo otec očakával, že si ju tiež preštuduje.

Po chvíli ich vyrušilo jemné zaklopanie a dovnútra nakukla Lucrezia.

"Ahojte," pozdravila, keď videla, že obaja sú zahĺbení do práce.

"Čo tu robíš?" opýtal sa Rodrigo vstávajúc, aby ju privítal.

"Mám skvelé správy," usmiala sa podávajúc mu kožený obal s certifikátom.

"Čo je to?" Cesare sa otcovi naklonil cez rameno, aby videl.

"Diplom zo skúšky. Spravila som ju," oznamovala veselo.

"Blahoželám ti, sestrička," Cesare ju pevne objal a vtisol jej bozk na líce. Chvíľu si ju podržal v náručí a Lucrezii sa zrýchlil tep. Ani on neostal chladným, jeho telo na ňu okamžite reagovalo.

"Zveziem sa domov s Lucreziou, otec. Toto si do zajtra prečítam," povedal zodvihnúc zmluvu.

"V poriadku," prikývol Rodrigo, "a rovno jej môžeš povedať o čom sme hovorili."

Len kývol hlavou a podržal sestre otvorené dvere.

"Čo mi máš povedať?" zaujímala sa keď nastupovali do auta. Neodpovedal, len jej zobral kľúče a prešiel k miestu vodiča. Papiere hodil na zadné sedadlo a naštartoval.

"Hovorím s tebou, braček?"

"Otec chce uzavrieť kontrakt s firmou Cateriny Sforzi," odvetil napokon.

"No a?" nechápala, čo ho na to tak nahnevalo.

"Bude podpísaná o týždeň a pri tej príležitosti sa plánuje banket. Otec už súhlasil, že budeš sprevádzať Giovanniho Sforzu," precedil Cesare pomedzi zuby a rukami pevne zvieral volant.

"Ten chlap je nevychované, chlípne prasa, Crezia, a ja nedovolím, aby na teba položil jediný prst!"

"Prečo sa ma otec nič nespýtal?"

"Lebo náš názor ho nezaujíma, pokiaľ ide o výhodný obchod."

"A keď s ním nechcem ísť?" opýtala sa.

Cesare na ňu pozrel a chytil jej ruku do svojej.

"Teraz to už nemôžeme zmeniť, ale budem celý večer pri tebe. Nespustím ťa z očí, dobre?" upokojoval ju a priložil si jej dlaň k perám.

"Nedovolím nikomu ublížiť mojej sladkej sestričke."

Trochu sa usmiala, ale táto správa jej pokazila doteraz takú povznesenú náladu.