Sins of the siblings VI.

Chcela som dnes ísť do klubu, ale zatiaľ sa mi nepodarilo. No čo, noc je ešte mladá ;)
Celý deň sa učím a úspešne som dopísala seminárku. Som rada, že je hotová, ale ešte si to nechám otvorené a kým ju odovzdám možno ešte niečo vylepším, alebo dopíšem.

Nová kapitola a priznám sa, že tú poviedku ešte stále upravujem a betujem (ako tomu ja hovorím, keďže nemám ochotného dobráka, ktorý by mi pomáhal s korekciou. Ale aspoň sa k nej vraciam a mám možnosť vidieť ako to na mňa spätne pôsobí :) )
Máme tu prvý zlomový moment, lebo nie všetko môže vždy byť len samé dúhy a jednorožce. V tomto bode som sa nechala inšpirovať seriálom, dúfam, že sa bude páčiť.

Let me know what you think :)

Ď

alší týždeň prešiel ako voda bez väčších problémov. Lucrezia sa vôbec netešila, keď prišla sobota s vedomím večernej akcie, na ktorej sa musela zúčastniť. Na druhej strane, Rodrigo priam žiaril nadšením nad výhodným kontraktom nehľadiac na dcérino nepohodlie. Považoval ho za zanedbateľnú drobnosť. Veď napokon, čo bol jeden večer v porovnaní s vplyvom, ktorý táto zmluva vynesie ich rodinnému impériu?

Lucrezia sedela pred zrkadlom vo svojej izbe, kým jej Vanozza upravovala vlasy. Odmietla zavolať kaderníčku, vediac, že tú kreáciu by nezvládla. Chcela niečo vkusné, ale jednoduché. Vanozza jej sčesala zlaté kadere dozadu a z bočných prameňov splietla vrkoče, ktoré na temene upevnila sponkami a vlásenkami. Do nich vsunula niekoľko vláseniek s malými kamienkami, tak aby ladili s tými, čo boli na šatách. Do stredu účesu potom pripevnila zeleno strieborný kvet.

"Hotovo," povedala, keď ju skontrolovala.

"Tu," podala jej zrkadlo s rúčkou, "môžeš sa pozrieť."

"Je to krásne, ďakujem," usmiala sa Lucrezia keď sa obzerala z každej strany.

"Dokonči sa a ja idem skontrolovať Joffreho."

Vanozza mala oblečené dlhé šaty žiarivej marhuľovej farby zostrihané v páse a ozdobené drobnými ružičkami s perlou uprostred. Hrdlo jej zdobil obyčajný perlový náhrdelník, darček od Rodriga.

"Pristane ti to," pochválila ju Lucrezia, skôr než mama vyšla z izby.

Potom sa otočila k zrkadlu a na tvár i na viečka si naniesla jemný mejkap. Keď bola hotová obula si strieborné sandálky, do malej kabelky hodila telefón a doklady a zišla do haly. Tam už čakali Rodrigo s Juanom.

"Naša princezná prichádza," zložil jej brat poklonu a ona sa usmiala.

"Tiež nie si na zahodenie braček. Kto dnes večer bude mať to šťastie byť po tvojom boku?" uťahovala si z neho. Juan nebol typ na romantické záväzné vzťahy a všetci postupne stratili prehľad v jeho milostných eskapádach.

"Nechaj sa prekvapiť tak ako ja, lebo zatiaľ nemám ani tušenie."

Rodrigo sledoval ich prekáranie. Lucrezia bola vskutku krásna, na večierku každého očarí. Po schodoch zbehol Joffre spolu s Vanozzou a mohli vyraziť.

"Kde je Cesare?" spýtala sa Lucrezia po ceste. Odkedy sa popoludní začala pripravovať ešte ho nevidela.

"On ide s Giuliou," odvetil Joffre sediaci vedľa nej. Keďže Juan sa rozhodol ísť svojim autom mali dosť miesta.

"Aha, to som nevedela."

Vystúpili pred luxusnou reštauráciou, pre dnešný večer vyčlenenou špeciálne len pre pozvaných. Joffre pomohol sestre vystúpiť a Lucrezia sa usmiala. Kráčajúc vedľa seba boli takmer rovnako vysokí.

Poslíček išiel zaparkovať auto a oni vošli dnu. V minúte sa k nim otočili všetci prítomní, ale ona cítila jeden pohľad intenzívnejšie ako ostatné. Cesare stál pri neďalekom stolíku s Giuliou, ktorá sa rozhodla pre jednoduché čierne šaty cez jedno rameno siahajúce po kolená, pri ktorých vynikli jej krásne červené vlasy. Jediným šperkom na nej boli drobné náušnice a hrubý náramok na zápästí. Cesare ostal verný svojej obľúbenej čiernej farbe. Hoci mal oblek chýbali kravata, či motýlik a niekoľko horných gombíkov na čiernej košeli mal rozopnutých. Viac pozornosti mu venovať nestihla, lebo otec ju zaviedol ku skupine svojich spolupracovníkov, aby ju predstavil. Vanozza bola s nimi, ale Juan a Joffre sa odpojili. Rozhliadla sa, ale nikde ich nevidela.

"Dovoľte mi predstaviť moju dcéru Lucreziu," otcov hlas ju vytrhol zo zamyslenia.

Sústredila sa na ľudí, ktorí stáli vôkol nej. Jeden z mužov jej podal ruku.

"Potešenie je na mojej strane," povedal, ale úsmev, ktorý sa mu zračil na tvári sa neodrážal v očiach. Cítila sa nepríjemne a pomaly odtiahla ruku.

"Lucrezia, pán Giovanni Sforza, o ktorom som ti nedávno hovoril," povedal jej otec. Mierne prikývla. Tento muž jej nebol ničím sympatický.

"Smiem prosiť?" opýtal sa zdvorilo. 

Mala chuť odmietnuť, no zachytiac otcov prísny pohľad len nemo súhlasila. Našťastie tanec vyžadoval skôr fyzické zručnosti než konverzačné. Zdalo sa, že Giovanni oceňuje jej krásu a vystupovanie, ale očividne necítil potrebu s ňou hovoriť. Hudobný blok, akoby bol nekonečný a keď konečne dúfala, že ju pustí niekto ich vyrušil.

"Dovolíte, na chvíľu by som si požičal túto čarovnú mladú dámu."

Lucrezia sa usmiala, dúfajúc, že je to Cesare. Napokon, sľúbil jej, že ju s Giovannim nenechá tancovať dlho. Otočila sa k svojmu záchrancovi, ale bol to Juan. Chytil ju okolo pása a rýchlo sa prispôsobil tanečnému tempu.

"Tak ako sestrička? Dúfam, že si netrpela dlho? Cesare predsa sľúbil, že ťa vyslobodíme," usmial sa a zatočil sa s ňou.

"A kde je môj druhý veľký brat, ktorý mi sľúbil tanec?"

"Ja ti nestačím?" zatiahol naoko urazene Juan.

"Myslím, že niečo iné zaujalo jeho pozornosť," skonštatoval po chvíli.

Trochu sa v tanci otočili a Lucrezia sa rozhliadla po sále. Videla matku v skupine jej známych spolu s Giuliou. Joffre si nakladal večeru pri pulte s občerstvením, kým otec bol zabraný do rozhovoru s Ascaniom Sforzom. Potom ho uvidela. Cesare sedel pri stole s krásnou mladou ženou. Svetlé vlasy mala sčesané cez jedno rameno a na štíhlej postave splývali jemné fialkové šaty.

"Kto je to?" spýtala sa Juana, snažiac sa znieť nie príliš zaujato.

"Nemám poňatia," pokrčil plecami.

"Najskôr nejaká príbuzná otcových partnerov. Dcéra, neter, sestra, kto si ich má všetky pamätať," prehodil na rozdiel od nej skutočne bez záujmu.

"Aha.. no škoda, chcela som si s ním zatancovať," zamrmlala.

Keď tanečné kolo skončilo Lucrezia sa ospravedlnila a vykĺzla z parketu. Prešla k baru a z najbližšieho podnosu si vzala pohár s martini. Hodila drink do seba. Rýchlo a bez váhania. Strelila pohľadom k stolu, kde videla brata.

Sedeli blízko seba, Cesareho ruka prehodená cez operadlo jej stoličky. Hlavy mali pri sebe očividne zaujatí rozhovorom. Videla ako mladá neznáma žena zaklonila hlavu v smiechu a Cesare sa na ňu fascinovane díval.

Natiahla sa po druhý pohár otočiac sa iným smerom. Nechcela ich vidieť. Vedela, že žiarliť na niekoho s kým oficiálne neexistovala bolo hlúpe a malicherné, ale nemohla si pomôcť. Zamyslene krúžila prstom po okraji pohára, keď zaregistrovala osobu, ktorá si prisadla vedľa nej.

"Nemyslím, že utápať žiarlivosť v alkohole vyrieši tvoje problémy," poznamenala filozoficky Giulia Farnese.

Lucrezia pochybovačne odfrkla.

"Ja predsa nežiarlim!"

"Moja milá, až príliš okato sedíš chrbtom k svojmu bratovi a snažíš sa opiť."

"Veď práve, je to môj brat," povedala. Nikdy sa Giulii nezverila, ale jej momentálny pohľad naznačoval, že 

to ani nie je potrebné.

"To predsa neznamená, že nie je príťažlivý mladý muž," namietla a Lucrezia videla, že vie. V duchu si spomenula koľko krát ich oboch pomohla vytiahnuť z nepríjemných náchylných situácii. Nechcela vedieť ako dlho to vie.

"Fajn, okej tak sa vzdávam," zdvihla ruky v kapitulačnom geste.

"Žiarlim," precedila cez zuby.

"Keď sme obidve ostali bez partnerov, čo tak vypadnúť skôr než sa naozaj opiješ?"

"Som za, pôjdeme taxíkom?"

"Musíme, lebo ja som prišla s Cesarem, poď," schytila kabelku a potlačila Lucreziu ku dverám. Giulia 

niekoho hľadala v dave.

"Čo robíš?"

"Ah, tam je tvoja mama. Choď, ja jej len poviem, že odchádzame," povedala a ponáhľala sa pomedzi ľudí k Vanozzi.

Lucrezia vyšla von, kde ju ovanul svieži nočný vzduch. Kývla na taxík a vzápätí sa Giulia objavila vedľa nej. Šoférovi nadiktovala svoju adresu. O desať minút vošli do jej strešného apartmánu a Lucrezia sa hodila do mäkkého pohodlného kresla v priestrannej obývačke. Bola tu už veľa krát preto rýchlo našla ovládač k stereu. Giulia sa vrátila a v ruke držala fľašu šampanského a dva poháre.

"Toto nám vydrží aspoň dve hodiny. Tvojej mame som povedala, že tu prespíš, takže je to v pohode," naliala obom a jeden pohár podala Lucrezii.

"Na čo si pripijeme?" spýtala sa.

"Čo tak na dievčenskú noc?"

"Tak na dievčenskú noc," prikývla Giulia a sklo cinklo o sklo.

"Chceš mi povedať, čo sa deje medzi tebou a Cesarem?"

Lucrezia pokrútila hlavou. Vyzula si sandále a pohodlne si vyložila nohy. Nahla pohár k ústam.

"Nemyslím, že by som už mala dosť alkoholu, aby som bola pripravená o tom hovoriť," doliala si šampanské.

"Ak nechceš, nemusíš," pripomenula Giulia.

"Si moja najlepšia kamarátka, nemám dôvod ti to tajiť, len... je to komplikované."

"Skôr by ma prekvapilo, keby nebolo. Ako dlho to trvá?"

"Prisahaj, že si to necháš len pre seba! Nikto o tom nesmie vedieť, ani otec!" prísne sa na ňu pozrela.

"Prisahám, že si to vezmem do hrobu. Ja ťa nezradím, Lucrezia."

"Od mojich pätnástich," priznala.

"Bol tvoj prvý?"

Prikývla.

"Vtedy som sa dosť opila a Cesare po mňa musel prísť do baru. Nemohol ma vziať domov, tak sme šli k nemu. Neľutujem to, chcela som to. Chcela som jeho."

"Nikdy si nebola s iným, však?" spýtala sa, ale aj bez odpovede vedela, že nie.

"Myslíš, že on tiež nebol s inou ženou po celý ten čas?" pokračovala.

Lucrezia sa na moment zamyslela. Netušila, či má Cesare vzťah, o ktorom by jej nepovedal. Nikdy sa ho nespýtala, lebo predpokladal, že nie.

"Ty myslíš, že bol?"

Giulia chvíľu mlčala.

"Ja len viem, že muži majú určité potreby a vo sférach, v akých sa pohybujeme, môžeme byť síce milované, ale málokedy sme samé. Ja by som to mala vedieť," uškrnula sa na ňu nakoniec.

"Eee...stop. Toto sa blíži k môjmu otcovi a ja o tom nechcem nič vedieť," striasla sa.

"Už tak je divné, že o mojom vzťahu k Cesaremu hovorím milenke môjho otca, ktorá je zároveň blízkou priateľkou mojej mamy."

"Preboha, čo ste to za rodinu?" zvolala Giulia a obe vybuchli do smiechu.

"To nechci vedieť," zakontrovala Lucrezia, "ale možno máš pravdu, možno som tá druhá."

"Väčšina žien v našej spoločnosti sa to skôr či neskôr naučí akceptovať, ale ty nie si väčšina," pozrela jej rovno do očí.

"Pamätaj si, byť druhá je vždy len tvoja voľba."

"Vieš, chcela by som mať normálny vzťah. Byť s niekým, kto ma na ulici môže držať za ruku, koho môžem pobozkať aj bez zatvorených dverí."

Giulia sa usmiala.

"A čo ti v tom bráni?"