Sins of the siblings I.

The Borgias - seriál, ktorý sa očividne nedočká poriadneho ukončenia napriek petíciam putujúcim po internete už niekoľko mesiacov. Sama som sa síce pod žiadnu nepodpísala, lebo osobne neverím, že by sa to dalo zmeniť. Samozrejme, držím palce ostatným. Ak sa však páni režiséri a producenti sami nerozhodnú že chcú, respektíve majú možnosť pokračovať, nemyslím, že by fanúšikovia veľa zmohli.

Ale nevešiam hlavu, lebo som si našla alternatívu, ako napokon vždy :D

Nie je to TVD poviedka, ale renesančná tematika je môjmu srdcu veľmi blízka, ako vedia tí, ktorí ma poznajú. Občas som nezastaviteľná :D 

Túto story, ktorá má momentálne cca 24 800 slov (stále ju upravujem, takže sa to mení), som napísala ešte v čase, keď som nevedela, že Borgiovci sú odsúdení len k trom sériam aj to bez skutočného konca. 

Počas jedného týždňa pár mesiacov pred maturitou som bola chorá a aby som nejako vyplnila čas prečítala som si knihu Rodina od Maria Puzza. Zaujímavý pohľad na svet, musím uznať, a aj keď nie celkom môj štýl,  v mnohom ma inšpirovala.

Jej pričinením vznikla táto poviedka, ktorú som napísala v rekordnom čase dvoch týždňov. Dokonca som ju písala ručne a vyšla na jeden celý hrubý zošit plus pár strán. To dielko bolo také moje dieťa, ktoré som nosila všade sebou, lebo som nevedela, kedy mi aká myšlienka príde na um :) A zošit bol skladnejší ako notebook. Keď som potom celé strany musela prepisovať do počítača, nadávala som, že som si takto zbytočne pridávala robotu. Ale teraz, keď robím korekciu a úpravy som rada, lebo zakaždým, keď ju otvorím, môj pohľad na ňu sa mení, a to je dobré.

V každom prípade, vzala som Borgiovcov, rodinu zrodenú v renesancii a pre renesanciu a preniesla som ju do 21. storočia. Pôvodne to chcelo byť inak, ale je to detailný pohľad na vzťah Cesareho a Lucrezie. 

Môj profesor na histórii dnes povedal: Ak pochopíme dobu, pochopíme aj ľudí.

Cesare a Lucrezia neboli pochopení ani vo vlastnej dobe tak prečo im nedať šancu o niekoľko storočí neskôr? Napokon, tak veľa sa aj tak nezmenilo. Bohatá funkčná-disfunkčná rodina, politika a intrigy a samozrejme spoločnosť pripravená súdiť každý chybný krok. 

Ako by vyzeral ich vzťah v dobe počítačov, internetu a masmédii? Vo svete vplyvných mužov a ešte vplyvnejších žien? V pretechnizovanom storočí, kde je všetko možné a napriek tomu sa niektoré tajomstvá ukrývajú za zavretými dverami?

R

odrigo Borgia sedel za tmavým mahagónovým stolom vo svojej kancelárii. V miestnosti priam dýchal luxus. Všade bolo množstvo kníh a spisov, pracovné zložky a poznámky. Na stenách viseli drahé obrazy známych umelcov, ale ten najcennejší mal Rodrigo na stole. Bola to fotografia jeho rodiny v zlatom ráme.

Manželka Vanozza, pôvodom španielka rovnako ako on sám, mala krásne tmavohnedé oči, v ktorých vždy žiaril mäkký, teplý svit, keď sa dívala na neho alebo na deti. Vedľa nej stál Juan a z druhej strany najmladší, teraz dvanásťročný Joffre. Pohľad mu padol na dvojicu sediacu v dolnej časti fotografie.

Najstarší syn Cesare vyrástol na otcov obraz. Jeho povesť ho predchádzala. Mal dvadsaťtri rokov a bol druhým najvplyvnejším mužom rodinnej spoločnosti, ktorá držala v rukách moc Ríma. Vždy stál dva kroky za otcom, radil mu a vládol z pohodlného kresla v tieni. Málokedy niekto dokázal odhadnúť jeho nasledujúci krok. Ak Rodriga zahaľovala aura moci a slávy, okolo jeho syna sa vznášal opar tajomna, temnoty, nedôvery a niekedy strachu. V tom spočívala jeho sila. Bol inteligentný, ale dokázal byť aj neľútostný a krutý. Pri pohľade na obrázok by to však nik nepovedal. Na tvári sa mu pohrával takmer nenápadný úsmev. Mladšia sestra Lucrezia mu sedela na kolenách a šťastne sa usmievala. Objímal ju okolo pása a jej modré oči žiarili nevyspytateľným leskom.

Tí dvaja mali vzťah, ktorý Rodrigo nedokázal pochopiť. Zo všetkých detí, on sám najviac miloval Juana. Napriek divokej, nezodpovednej povahe bol jediným, kto si získal význačné postavenie v otcovom srdci. Rodrigo miloval Lucreziu, bola jeho jediná dcéra, ale zároveň cítil puto, ktoré ju viazalo k najstaršiemu bratovi.

Už odmalička ju Cesare vychovával, hrával sa s ňou, pomáhal jej s učením. Vedel, že jemu sa zdôverovala so všetkým, radosťami aj problémami. Cesare sestru bránil, keď jej chcel niekto ublížiť. Keď vyrástla, vždy si na ňu našiel čas, aj vtedy keď nikto iní nemohol. Vedel, že vďaka nemu nebude nikdy sama.

"Pane, na dvojke máte hovor, volá vaša manželka," oznámila mu mladá sekretárka, čím ho vytrhla zo zamyslenia.

Rodrigo prikývol a dvihol slúchadlo.

"Vanozza drahá, deje sa niečo?" spýtal sa. Ona mu nezvykla volať do práce.

"Volala mi Giulia. Dnes sa spolu s Lucreziou vracajú. Myslela som, že by si chcel prísť domov skôr než obyčajne."

"Pravdaže," povedal okamžite. Boli to už tri týždne odkedy Lucrezia odcestovala.

"Ďakujem, že si mi zavolala. Prídem skôr. Prečo mi Lucrezia nezavolala sama?"

Na druhej strane sa ozval smiech.

"Ach, Rodrigo, vieš predsa aká je. Zrejme sa rozhodla celkom nečakane, ako napokon vždy. Spontánne rozhodnutia, to je definícia našej dcéry. Asi preto som nenamietala, aby slečna Farnesse išla s ňou. Uvidíme sa teda pri večeri," počul cvaknutie a linka onemela.

Rodrigo sa uškrnul. Lucrezia bola krásna a inteligentná, ale veľmi nespútaná. Svedčilo o tom aj blízke priateľstvo s Giuliou Farnesse. Všeobecne sa vedelo, že je jeho milenkou, ale jeho manželka ju akceptovala ako rodinnú priateľku. Hoci to chvíľu trvalo, dnes spolu výborne vychádzali, nehovoriac o skvelom vzťahu medzi Giuliou a Lucreziou. Rodrigo bol rád, že najdôležitejšie ženy jeho života medzi sebou nebojujú. Opäť mu zazvonil telefón a on sa musel pustiť do práce. V duchu sa však tešil na večer.

*  *  *

Medzitým Cesare sedel vo svojom byte v jednej z odľahlejších štvrtí Ríma. Bolo to miesto kam chodieval, keď sa chcel vyhnúť rodine. Nikto o ňom nevedel okrem jeho sestry. S Lucreziou medzi sebou nemali tajomstvá. V minulosti sa snažil držať ju ďalej od politiky a rodinných záležitostí, ale pochopil, že je to zbytočné. Čo jej nepovedal, to si zistila sama. Jeho malá sestrička bola neuveriteľne zvedavá a rýchlo sa učila. Žiadne jeho tajomstvo pred ňou neostalo ukryté. Vďaka tomu, že vyrastala po jeho boku sa naučila aj veci, ktoré iné dievčatá nevedeli, a ktoré by možno ich otec neschválil. Vedela jazdiť na koni, šoférovať auto, jachtu aj motorku. Cesare ju naučil strieľať zo zbrane aj z luku a odvtedy ho vždy sprevádzala na strelnicu. Rovnako ako on bola členkou šermiarskeho klubu.

Rodičia sa vždy snažili vychovať z nej dokonalú dámu, ktorá by reprezentovala rodinné meno. Otec v nej videl potenciálne spojenie s inou významnou rodinou, ale on vedel, že len s krásnou tvárou vo svete neprežije. Nedokázal predpovedať, čo sa stane v budúcnosti, ale vedel, že nebude vždy s ňou. Chcel, aby sa dokázala ochrániť sama ak to bude nevyhnutné. Potreboval istotu, že to zvládne.

Krátke pípnutie telefónu oznámilo prichádzajúcu správu a keď ju otvoril našiel jedno slovo.

Večer.

Bolo to od Lucrezie. Usmial sa. Posledné tri týždne bola v Paríži. Tešil sa na jej návrat aj keď to znamenalo stráviť večer s rodinou. Do jej príchodu mu podľa hodiniek ostávalo ešte dosť času. Zbehol po schodoch a našiel svoje auto zaparkované v podzemnej garáži v suteréne obytného domu. V tejto oblasti nebolo veľa susedov, ktorí by sa mohli pozastavovať nad jeho výstrednosťou. Bolo to čierne Porsche 911 Turbo s čiernymi nepriehľadnými sklami. Cesare miloval rýchlu jazdu a luxus a toto auto bolo spojením oboch jeho vášni. Počas jazdy vytočil rýchlu voľbu a zavolal svojmu spoločníkovi.

"Pane," oslovil ho mužský hlas po prvom zazvonení.

"Príď na strelnicu, Micheletto, mám pre teba prácu," rozkázal Cesare a zavesil.

O dvadsať minút zaparkoval pred kamennou budovou. Dom ničím nevynikal medzi ostatnými, pavilóny a priestory vyčlenené na streľbu boli v podzemí. Zvyčajne tam trénovala ochranka. Ich rodinu odjakživa sprevádzali nemí, ozbrojení muži. Ticho stáli opodiaľ, dozerajúc najmä na bezpečie borgiovských detí. Po rokoch sa potom zo zamestnancov stali priatelia či spoločníci.

Cesare zišiel po schodoch do priestrannej haly, kde mu služba podala chrániče na uši. Zobliekol si koženú bundu a nasadil si ich. Z kovovej skrinky vybral svoju zbraň.

"Nechajte nás," kývol ostatným prítomným. 

Boli to zväčša jeho muži, hoci ich veľmi nepotreboval. Veril im, ale jediný, kto poznal jeho tajomstvá bol Micheletto Corella. Cesare ho poznal roky, sám ho zamestnal. Zaregistroval, ako vkĺzol do miestnosti bočnými dverami.

Cesare odistil zbraň, zamieril a vystrelil. Tri výstrely, trikrát čistý stred. Nikdy nezaváhal, nikdy neminul.

"Moja sestra sa dnes vracia do Ríma," povedal a Micheletto pristúpil bližšie.

"Chcete, aby som ju vyzdvihol na letisku, pane?"

"Nie, o to sa postará otec. Nepochybujem, že pošle auto. Potom ma čaká niekoľkohodinová večera s rodinou. Budem dúfať, že pri tom nezabijem Juana," uškrnul sa.

Vzťah medzi bratmi bol komplikovaný. Cesare ťažko znášal, že otec vždy uprednostňoval Juana. Pracoval stále viac, len aby si jeho uznanie zaslúžil, ale napriek tomu to bol vždy brat, kto si získal jeho pozornosť, náklonnosť a pochvalu. Cesare ním pohŕdal pre nezodpovednosť a ľahkovážne konanie. Jeho záľuby v hazarde, alkohole a pochybnej spoločnosti vrhali zlé svetlo na celú rodinu. Ak sa vyskytol škandál s menom Borgia, zaručene za ním stál Juan.

"Chcem, aby si počkal pri zadnej bráne domu a o jedenástej odviezol Lucreziu. Ona vie, že tam nie sú kamery. Keď ju privezieš, môžeš ísť," pokračoval.

"Nie je celý pozemok sledovaný?" spýtal sa, ale Cesare sa zasmial.

"Viem kadiaľ chodieva moja sestra. Tie kamery som odpojil sám," ubezpečil ho. 

Vedel, že nespochybňuje jeho príkazy, len mal rád istotu. Dôvod, prečo si ho držal pri sebe bol, že Michelettove plány nikdy nezlyhali.

Znova zamieril, tento krát na pohybujúci sa terč. Vzápätí sa v jeho strede objavila diera po guľke.