Sins of the siblings XI. - XII.

Zajtra mám poslednú skúšku tohto týždňa a som naozaj rada. Na tú dnešnú som išla autobusom o 6:20 ráno!! Ešte bola tma! Nechápem...

Dokonca cesta na skúšku bola dlhšia než samotná skúška, ale tak nesťažujem sa a teraz si len držím palečky, aby som ju spravila. Výsledky uvidím do konca týždňa. Rovnako v pondelok som písala pravek, dve a pol strany otázok, bolo ich nejako 65 myslím. Ale samotná skúška takisto nebola náročná a výsledky na konci týždňa. Dúfam, že tento týždeň už všetko klapne tak ako má :)

Pred chvíľkou som sa vrátila z bazéna. Bola som si zaplávať a trochu sa uvoľniť popri učení. Ešte sa dnes večer vrátim k opakovaniu a prejdem si podklady na zajtrajšok. Ale to mi stačí tak okolo siedmej - ôsmej.

Teraz ešte ide moja myseľ relaxovať ;)

Cesare sa ráno zobudil a pár minút dezorientovane hľadel pred seba. Ranné svetlo sa mu zdalo oslepujúce a hlava mu išla prasknúť bolesťou.

"Už nikdy nebudem toľko piť," zamrmlal keď mu pohľad padol na nočný stolík.

Zbadal dve tabletky a pohár vody. V tej chvíli mu bolo jedno, či je v pohári voda, alebo čistá vodka, hlavne nech sú tie tabletky aspirín. Po desiatich minútach bodavá bolesť v hlave ustúpila a Cesare sa druhý raz pokúsil vstať. Odkopol prikrývky a vtedy si uvedomil, že je úplne nahý. Schmatol zo skrine bielizeň a čierne nohavice. Stojac nad rozhádzanou posteľou si pošúchal čelo. Čo, preboha, robil v noci? Vyšiel zo spálne a v chodbe našiel svoje rifle z predchádzajúceho dňa. Kým sa dostal do kuchyne objavil aj zvyšok oblečenia. 

Na stole bol tanier s pripravenými raňajkami a pohár džúsu. Myseľ sa mu rozprúdila na plné obrátky. Len Lucrezia mohla byť za toto zodpovedná. Snažil sa dať dokopy nejaký ucelený príbeh. Posledné, čo si pamätal, bol nejaký bar. Objednal si bourbon a napokon vypil takmer celú fľašu. Potom tam bol ten hlupák Alfonso a nakoniec prišla Lucrezia. Tak veľmi sa jej chcel vyhnúť, od tej udalosti v senníku ju nechcel vidieť, vediac, že by bol v pokušení. Spomenul si, že podpichoval Alfonsa a potom sa s Lucreziou hádali na ulici. Bozkával ju, to vedel, ale bola to posledná spomienka. Musela ho priviezť domov, lenže stav, v akom ráno našiel svoju izbu hovoril, že noc nestrávil sám. Bolo mu jasné, ako sa veci vyvíjali ďalej, len si nedokázal na nič spomenúť. Vošiel späť do spálne a pohľad mu padol na bielu obálku opretú o digitálne hodinky. Bolo na nej jeho meno a nebola zalepená. Musela byť z jeho písacieho stola. Rozložil papier, čo bol vo vnútri, a spoznal sestrin rukopis.

Cesare,

keď si toto prečítaš, prosím, prosím, nerob nič neuvážené.

Tak veľmi dúfam, že noc, ktorú sme spolu strávili si budeš pamätať, lebo bola naša posledná. Napriek všetkému som príliš zbabelá, aby som ti to povedala do očí, alebo možno príliš slabá. Buď silný za mňa, Cesare. Odíď a daj nám obom šancu na normálny život. Nikdy nebudeme môcť byť spolu a keď si nablízku je to len horšie. Neľutujem ani jediný okamih s tebou, ale musím sa pohnúť ďalej, my obaja. Keď neodídeš ty, budem musieť ja. Prosím, pochop ma a nekomplikuj mi to ešte viac. Včerajšia noc bola to najkrajšie, čo si mi mohol dať.

                                                                                                                      Lucrezia

Cesare šokovane hľadel na tie slová, ktoré mu stále dookola zneli  hlave. Nemohol im uveriť, nechcel im uveriť. Mal chuť niečo rozbiť, tak ako ona rozbila jeho. Pozrel na poslednú vetu. Vedel, že sa s ňou vyspal, lenže za tým muselo byť niečo viac, to, čo si nepamätal. Bol nahnevaný, zranený , ale vedel, že má pravdu. Nemohli takto žiť. Chcel ju, ale nechcel sa s nikým deliť. Pohľad mu upútalo niečo lesklé. Z obálky vypadol náhrdelník s diamantovým krížom. Bol to darček od neho a teraz mu ho vracala. Zovrel v dlani kamene, chladné a tvrdé ako jeho pohľad v tej chvíli.

*  *  *

Lucrezia ležala na posteli obklopená množstvom použitých papierových vreckoviek. Cítila sa prázdna a zlomená. Jej srdce puklo a v momente keď počula tie slová, v momente keď za sebou zavrela dvere Cesareho bytu. Jej vnútroný stav akoby sa odrazil aj na jej vzhľade. Mala na sebe staré, roztrhané rifle a čierne tričko, vlasy jej celé pomotané padali na chrbát. Obuté mala staré konversky, ktoré nenosila už roky. 

Našťastie bola doma len s mamou, u ktorej sa mohla vyhovoriť na Alfonsa. Telefonovala s ním, pokúšajúc sa mu vysvetliť, prečo sa večer už nevrátila, ale bol nahnevaný. Nevinila ho, lebo ak by poznal celú pravdu, nikdy viac by sa na ňu nepozrel. Lenže to nepomohlo. Oči už mala opuchnuté od plaču, ktorý nedokázala zastaviť. V mysli sa jej stále vynárali dve slová. Milujem ťa. Nikdy si neuvedomila, akú veľkú bolesť môžu spôsobiť. Teraz si priala, aby ich nikdy nevyslovil. Všetko by bolo jednoduchšie. Niekto zaklopal na dvere. Neodpovedala. Giulia vošla dnu, letmo preletiac pohľadom po izbe. Lucrezia bola skrčená na posteli a celá sa triasla.

"Lucrezia?" oslovila ju jemne skloniac sa k nej.

"Tvoja mama mi zavolala, že sa niečo stalo, že plačeš vo svojej izbe a s nikým nechceš hovoriť. Čo sa stalo, moja drahá?"

Potlačila vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla a pokúsila sa odpovedať.

"Ce-cesare," povedala napokon a Giulia pochopila.

"Poďme," dvíhala ju z postele ako dieťa.

"Kam ideme?" potiahla nosom a utrela si slzy.

"Ku mne. Tu nemôžeme hovoriť a vyplakať sa môžeš aj na mojom gauči. Tak poď."

Lucrezia si vzala bundu a spolu zišli dole. Vanozza na dcéru ustarane pozrela. Nevedela, čo si počať. Nechcela s ňou hovoriť, ani nič vysvetliť. Nakoniec zavolala Giulii dúfajúc, že uspeje, kde ona zlyhala. Teraz jej len kývla.

"Vezmem ju k sebe. Prejde to, len sa potrebuje vyplakať a možno porozprávať."

"Keby ste čokoľvek potrebovali, zavolaj mi," povedala Vanozza.

"A Giulia," druhá žena sa otočila, "ďakujem."

*  *  *

Keď prišli do jej  bytu, Giulia odbehla do kuchyne a uvarila veľký hrnček čaju. Priniesla ho do obývačky, kde Lucrezia sedela s kolenami pod bradou.

"Tu máš, vypi to," prikázala, "potrebuješ tekutiny."

Poslušne sa napila a Giulia pred ňu postavila veľký balík vreckoviek.

"Chceš mi o tom povedať, alebo ťa ešte nechám vyplakať?" ponúkla obe možnosti.

Ticho.

"Okej, nechám ťa," povedala, ale Lucrezia ju chytila za ruku.

"Počkaj!"

"Keď som ti včera volala, bola si s ním, však?" spýtala sa opatrne Giulia, ale odpoveďou jej bolo iba pokrútenie hlavou.

"Bola som s Alfonsom, Juanom a Sanciu v klube. Potom som ho zbadala pri bare. Bol opitý a Alfonso tam bol s ním. Bála som sa, čo by sa mohlo stať."

"Cesare pil? To sa mu nepodobá," namietla Giulia.

"To kvôli mne. Pár dní predtým... stretli sme sa, keď som bola jazdiť a... nepremýšľali sme, jednoducho sa to stalo," priznala potichu.

Nemala dôvod cítiť hanbu, veď Giulia bola jediný človek, ktorému to mohla povedať.

"Ja som si myslela, že vy dvaja už spolu... veď vieš... nespávate. Ty si mi to povedala."

"Bola to pravda, vtedy."

"Ľutuješ, že sa to stalo?"

Lucrezia pokrútila hlavou.

"Neľutujem jediný moment, ktorý som s ním prežila, ale už tak nemôžem žiť ďalej. Zabíja nás to oboch. Navzájom si ubližujeme. Viem, ako sa cíti, keď ma vidí s Alfonsom a ja mu nedokážem viac ubližovať. Ničí to jeho, ale ničím tým aj seba."

"A včera?"

"Odviezla som ho k nemu a nakoniec som s ním ostala. Keď zaspal, odišla som. Nemohla som ostať... Povedal, že ma miluje," dodala po chvíli a po líci jej stiekla ďalšia slza, keď si na to spomenula.

Giula mlčala.

"Prečo teraz, Giulia?!" vykríkla.

"Prečo teraz, prečo, prečo, prečo??? Prečo to tak bolí? Chcem, aby to prestalo!! Nech to prestane," plakala a búchala päsťou do vankúša.

Giulia ju chytila za ruky a objala. Lucreziine slzy zmáčali jej tričko, ale na tom teraz nezáležalo. Potrebovala zo seba dostať bolesť, ktorá jej zvierala srdce.

"Taká je láska, moja milá," povedala potichu hladiac ju po vlasoch.

"Láska?"

"Miluješ ho, však? Miluješ svojho brata?"

Nedokázala to povedať, lenže pravda sa tým nemenila. Milovala ho. Ako brata, ako milenca. Milovala ho viac, než čokoľvek na svete. To bol dôvod prečo nemohla pokračovať.

Giulia sa trochu usmiala.

"Mysleli ste si, že to bude jednoduché, ale nebolo. Nikdy to nebol len sex, a teraz to ani jeden z vás nemôže zmeniť. Ani vrátiť späť. Preto to bolí."

"Ja som ho požiadala, aby odišiel," povedala Lucrezia.

"Čože?!"

"Musela som," prerušil ju zvonček.

"Hneď som naspäť," ubezpečila ju Giulia.

Prešla ku dverám a keď ich otvorila zbadala neznámeho muža.

"Dobrý deň. Hľadám Lucreziu Borgiu."

Lucrezia prešla k Giulii, keď začula svoje meno.

"Micheletto?!"

"Ty ho poznáš?"

"Pracuje pre môjho brata," odvetila.

"Poďte ďalej," pozvala ho utierajúc si slzy.

Vošiel dnu pozerajúc na ňu.

"Mám vám povedať, že urobí, o čo ste ho požiadali."

Pochopila. Cesare odišiel. Nevedela, čo si z tej noci pamätal a možno nechcela vedieť. Slzy sa znova rozliali po jej tvári.

"Ešte niečo," povedal Micheletto a do otvorenej dlane jej čosi položil.

Lucrezia pocítila chlad kovu a zbadala svoj náhrdelník. Pevne ho stisla v ruke, jediná pripomienka, ktorá jej ostane navždy.

12. kapitola

Florenciu zalievali posledné jesenné slnečné lúče. Napriek jasnému dňu bolo chladno. Októbrové počasie sa nezaprelo. Ľudia sa ale aj tak prechádzali po námestí, rozprávali, smiali sa, nakupovali.

Cesare to sledoval z balkóna mestského domu. V ruke držal kryštálový pohár s červeným vínom. Už to boli dva mesiace odkedy odišiel z Ríma a z jej života.

Lucrezia.

Neprešiel deň, kedy by na ňu nemyslel, ale snažil sa to potlačiť. Ona to tak chcela a jej prianie rešpektoval. Na druhý deň, po noci, ktorú si nepamätal, odišiel. Bez rozlúčky. Požiadal Micheletta, aby jej vrátil náhrdelník. Chcel, aby mala niečo od neho. Nikomu v rodine kam ide. Cestou zavolal matke, aby jej povedal, že odchádza z mesta, lebo potrebuje zmenu. Pochyboval, že mu uverila. Nebolo to preňho podstatné.

O Lucrezii nechcel nič počuť niekoľko týždňov, hoci pár dní po odchode mu volala Giulia. Nechal telefón zvoniť, kým to napokon nevzdala.

Jediná vec, ktorá ho naozaj trápila bola tá noc. Potreboval si spomenúť. Potreboval vedieť, čo sa stalo. Cítil prázdne miesto vo svojej mysli a chcel ho zaplniť.

"Pozeranie do prázdna ti nepomôže," ozval sa suchý hlas z izby za otvorenými balkónovými dverami.

"Ďakujem, že mi to pripomínaš," odsekol Cesare a obzrel sa na svojho priateľa sediaceho za stolom a zahrabaného v poznámkach.

Poznal Niccola Machiavelliho niekoľko rokov. Keď ho sestra, pre nedostatok lepšieho výrazu, vyhodila, odišiel k nemu. Poznali sa natoľko, že ho nesúdil a radšej sa na nič nepýtal. Bez otázok ponúkol Cesaremu svoj dom na čas, aký bude potrebovať. Pozrel na mladšieho muža a len pokrútil hlavou. Vždy bol preňho záhadou, ale teraz to bol celkom iný človek než ten, ktorého stretol pred rokmi. Nie žeby stratil svoj sarkazmus alebo nezameniteľný zmysel pre iróniu. V poslednom čase však bol stále zamyslený a podráždený a Machiavelli predpokladal, že je za tým žena.

Čokoľvek robilo Cesareho šťastným, bolo preč a na ňom ostalo, aby pozbieral to, čo z neho ostalo. Videl, ako zamyslene prechádza prstami po kamennom balkóne. Bude to ťažké, pomyslel si.

*  *  *

V tichom byte sa rozozvučal telefón. Raz, dvakrát, trikrát. Lucrezia ležala na posteli a nechala ho zvoniť. Nemala chuť s nikým hovoriť. Celý deň strávila s Alfonsom. Mala právo byť sama, nerušená.

Keď Cesare odišiel s Alfonsom sa pohádali. Dodnes netušila o čom vtedy v bare hovorili, ale vyčítal jej správanie voči bratovi. Ani nie tak veľmi jej správanie, ako jeho. Tvrdil, že Cesare má k nej majetnícke sklony, že ju chce viac, než svoju sestru. Lucrezia poprela akékoľvek jeho dohady. Vravela, že je to smiešne, že Alfonso jednoducho žiarli, že ju nechápe, lebo nevie, aké to je vyrastať so staršími bratmi. Nehovorili spolu niekoľko dní. Lucrezia bola vtedy s Giuliou. Potrebovala niekoho, s kým sa môže porozprávať. Napokon sa z toho dostala a po Sanciinej obojstrannej intervencii sa s Alfonsom opäť pozhovárali. Keď obaja vychladli, ich rozhovor prebiehal civilizovanejšie. Akonáhle povedala, že Cesare odišiel z mesta a netuší kam, ani na ako dlho, jeho nálada sa veľmi očividne zlepšila. Opäť boli spolu, ale dávala si pozor, aby svojho brata nespomínala. Všetko sa vrátilo do starých koľají. Lucrezia po Cesarem nepátrala, ani ho nekontaktovala. Naučila sa potlačiť ich spoločné spomienky do úzadia. Nedokázala ich vymazať, ani zabudnúť, ale nahrádzala ich novými zážitkami.

Čas od času však chcela byť sama. Vtedy chodievala do Cesareho bytu. Chcela mu vrátiť kľúče, ale keď ich dala Michelettovi - jedinému, kto bol s ním v spojení - povedal, aby si ich nechala. Vedela, že jej brat chcel, aby tie kľúče mala, rovnako tak jeho byt. Vedela o tom iba Giulia, ale ani jej nepovedala, kde presne sa nachádza. Keď Lucreziu nemohla nikdy nájsť, pochopila, že je tam.

Telefón znovu zazvonil. Niekto bol vytrvalý.

"Áno?" ozvala sa.

"Lucrezia, konečne! Kde si?"

"Nemám náladu, Giulia," zahundrala a prešla do kuchyne.

V chladničke toho veľa nebolo, keďže Cesare nezvykol nakupovať a ona tu teraz bývala zriedka. Našla však fľašu jeho obľúbeného vína.

"Zase si v jeho byte?"

"Chcem byť chvíľu sama," povedala nalievajúc si víno do pohára.

"Ty piješ?" spýtala sa Giulia počujúc štrngot skla.

"Pokoj, je to len víno a navyše som dospelá."

"To je síce pravda, ale uvedomuješ si, že nikto z nás nevie, kde Cesareho byt je, však?"

"Ach Bože, si ako moja matka," zahundrala, "som v poriadku, nerob si vrásky. Ak ťa to upokojí, môžeme ísť dnes na večeru," navrhla.

"Upokojí. Prídem po teba o siedmej. Budeš doma?"

"Uhm, uvidíme sa potom," povedala Lucrezia a zložila.

*  *  *

Tiché zaklopanie vyrušilo Cesareho od práce.

"Poď ďalej," zavolal.

Machiavelli vošiel do izby, kde našiel priateľa sedieť za notebookom.

"Dúfam, že neruším. Chcel som s tebou hovoriť," povedal.

Sadol si do kresla neďaleko jeho stola.

"O čom?"

"O tebe. Som tvoj priateľ, Cesare a vieš, že sa na mňa môžeš vo všetkom spoľahnúť. Môj dom, je ti samozrejme k dispozícii, ale bol by som rád, keby si mi mohol ozrejmiť, ako si predstavuješ svoju budúcnosť. Je to už pol roka."

Cesare si povzdychol. Vedel, že zneužíval jeho pohostinnosť.

"Prečo sa nemôžeš vrátiť do Ríma? Viem, že to chceš, ale napriek tomu sedíš tu," podotkol.

"Pracuješ, si v kontakte s firmou aj so svojim otcom, lenže vo Florencii. Zjavil si sa tu z ničoho nič," pokračoval, "v Ríme si nechal celý život za sebou a dva týždne si bol totálna troska, s ktorou sa nedalo hovoriť. Nechal som to tak, ale čo dopekla, sa v Ríme pred šiestimi mesiacmi stalo?"

"Naozaj to chceš vedieť?" spýtal sa Cesare.

Machiavelli chcel niečo povedať, ale on ho prerušil.

"Počkaj Nicco, rozmysli si to. Ja ti to poviem, ale nechcem, aby si sa na mňa potom díval odsudzujúcim 

pohľadom. Máš na to, samozrejme, právo, ale ver mi, nie je to príjemné," povedal trpko.

"Nebudem ťa súdiť, nech je to čokoľvek, Cesare, to predsa vieš," ubezpečil ho.

"Nikto z nás nie je dokonalý."

Cesare si odfrkol.

"Toto je absolútny opak dokonalosti."

Otvoril súbor v počítači a do okienka, ktoré sa zobrazilo na ploche zadal heslo. Mal zaheslované všetky súbory. Jeho počítač bol dokonalá šifra majstra Leonarda. Za okamih sa načítalo niekoľko položiek a on na jednu klikol. Bola to fotografia. Otočil počítač k druhému mužovi.

Machiavelli hľadel na dievča, ktoré sa usmievalo do objektívu. Zlaté vlasy spletené do dvoch voľných polovičných vrkočov jej padali vez plecia, modré oči žiarili. Mala oblečené obyčajné džínsy a biele tričko, cez ktoré si prehodila károvanú košeľu. Rukou hladila hrivu krásneho čierneho koňa.

Obdivne hvizdol.

"Myslel som si, že je za tým nejaká žena. Je nádherná. Koľko má rokov? Vyzerá veľmi mlado."

"Vtedy sedemnásť," odvetil Cesare hľadiac na obrázok.

"Rozišla sa s tebou?" opýtal sa opatrne. To by vysvetľovalo jeho správanie.

"V určitom zmysle toho slova."

"Keď sa tak na teba dívam, súdim, že ju stále miluješ."

"Vždy ju budem milovať."

"Tak to máš ťažké."

Cesare sa zasmial, ale nie veľmi veselo.

"Ani netušíš ako. Ona nie je obyčajná žena. Je to Lucrezia, moja mladšia sestra."

V izbe sa rozhostilo ticho. Pozrel na svojho priateľa, ktorý vyzeral, že tú informáciu spracováva. Mlčal.

Po chvíli sa Machiavelli ozval.

"Takže, chceš mi tým povedať, že... vy dvaja..," zdalo sa, že nevie nájsť slová.

"Áno," prikývol Cesare.

"Naozaj si.."

"Áno."

"So svojou sestrou?"

"Áno. Neboj sa to povedať. Horšie to už nebude," ozval sa.

"Boli sme milenci, kým si pred rokom nenašla priateľa. Chcela normálny vzťah. Skončili sme to. Po pár mesiacoch sme sa spolu vyspali znovu a potom prišla noc, ktorú si nepamätám. Deň nato som odišiel. Tragédia môjho života v skratke."

Machiavelli nevedel, čo povedať. Cesare Borgia mohol mať akúkoľvek ženu, ale keď pozrel späť na dievča na fotke, nemohol povedať, že by ho nechápal.

"Nikdy si o nej nehovoril," poznamenal po chvíli.

"Nie je to niečo, čo by som chcel verejne zdieľať."

"Pravdaže, chápem a môžeš mi veriť, že si to nechám pre seba. Čo budeš teraz robiť?"

"Opäť pracujem s otcom, takže budúci týždeň idem obchodne do Benátok a potom do Milána, ale Rímu sa asi aj tak nevyhnem," priznal.

"A pôjdeš za ňou?"

"Nie," odvetil rozhodne. Nechcel Lucrezii opäť zasahovať do života. Vybrala si Alfonsa.

AN: Ja viem, dnes som to rozbalila vo veľkom, ale mám dobrú náladu a popri tom, ako sa sem v poslednom čase nedostávam celkom tak, ako by som chcela je toto taká moja osobná kompenzácia :D