Sins of the siblings X.

Nová kapitola, tentokrát trochu dlhšia než predchádzajúce a zároveň ďalší zlom alebo dôležitý medzník, ktorý pomaly smeruje k vyvrcholeniu príbehu. Ostáva posledných niekoľko kapitol a môj deadline je do konca januára :) Potom zrejme príde obdobie krátkej/dlhšej odmlky respektíve by som sa možno dostala k niektorým dlhšie plánovaným článkom.


Lucrezia sa nepokojne prehadzovala na posteli. Nemohla zaspať. Napokon sa posadila a pozrela na hodiny. Pol tretej. V celom dome bolo ticho. Hodila sa späť medzi vankúše. V mysli si prehrávala popoludnie strávené s Cesarem. Stačila spomienka a telo ju začalo bolieť z túžby po jeho dotyku. Len jeho. Prešla rukou po stvrdnutých bradavkách predstavujúc si, že je to Cesareho ruka. Skĺzla na bruško a ešte nižšie. Dotýkala sa sama seba mysliac na muža, ktorý s ňou nemohol byť. Z pier sa jej vydral tichý ston, keď vyvrcholila s jeho menom na perách.

Keď ráno stála v kúpeľni pod prúdom horúcej vody zaplavili ju výčitky svedomia. Lucrezia si bola dobre vedomá toho, čo spravila v noci aj predchádzajúci deň. Líca jej aj spätne zaliala červeň. Ako sa teraz pozrie Alfonsovi do očí? Nikdy sa nesmie dozvedieť, čo sa stalo, nemohla mu takto ublížiť.

Sedela v obývačke pred televízorom a prepínala kanály hľadajúc, čo by si mohla pozrieť. Doma bol iba Juan, ale ten bol zavretý vo svojej izbe. Bola s ním Sancia, Alfonsova sestra. Ani Lucrezia, ani Alfonso netušili ako sa tí dvaja dali dohromady, ale napokon so smiechom usúdili, že sa zrejme našli. Boli dokonalý pár, ale zdržiavať sa v ich blízkosti nebol vždy najlepší nápad. Iskrenie medzi nimi takmer vyhadzovalo poistky. Aj to bol dôvod, že teraz sedela na prízemí, kým oni boli na poschodí. Náhle ju vyrušil zvonček pri dverách. Keď ich otvorila uvidela Alfonsa.

"Ahoj, idem ťa vyslobodiť," povedal s úsmevom a pobozkal ju.

"Vyslobodiť?"

"Počul som, že je tu moja sestra. V takom prípade príde vyslobodenie vždy vhod."

"To áno, ďakujem," zasmiala sa kráčajúc do kuchyne. Obom naliala limonádu z chladničky a posunula mu pohár.

Bola rada, že prišiel. Alfonso si ju pritiahol, uväzniac ju medzi svojim telom a kuchynskou doskou.

"Ups," ozval sa ženský hlas nasledovaný Juanovým smiechom. Lucrezia prerušila bozk a nahnevane hodila po Juanovi utierku, ktorú mala poruke.

"Hej!" ohradil sa, ale Sancia mu položila ruku na rameno.

"Prepáčte, nechceli sme rušiť," ospravedlňovala sa, "len sa mi zdalo, že počujem brata."

"Prišiel ma pred vami zachrániť," vyplazila Lucrezia jazyk na kamarátku. Sanciu mala rada, spriatelili sa takmer okamžite.

"Ty potrebuješ záchranu, Lucrezia?" podpichol ju brat. Uškrnula sa.

"Asi rovnako, ako ty potrebuješ zvukotesné dvere na izbe."

Alfonso sa zasmial.

"Klub, hudba, tanec, ako ti to znie?" opýtal sa jej.

"Výborne," súhlasila ihneď, "idem sa obliecť."

"Poďme všetci," navrhla Sancia.

Alfonso pozrel na Lucreziu.

"Ale no tak, bude zábava. Dávno sme neboli spolu vonku."

"Okej, dáme si dvojité rande," súhlasila Lucrezia. Potom pozrela na Sanciu.

"Chceš si požičať oblečenie, alebo niečo?"

"Jasné, niečo by sa zišlo, aby sme sa nemuseli zastavovať u nás," súhlasila a obe vybehli na poschodie.

Lucrezia otvorila šatník.

"Vyber si čo chceš," povedala.

Sama si vytiahla krátke vínovočervené šaty na ramienka siahajúce do polovice stehien a krátku čiernu koženú bundu, ktorou zmenila kokteilky na dokonalý klubový outfit.

"Balerínky, či opätky?" spýtala sa nerozhodne.

"Určite opätky," odvetila Sancia, ktorá sa takisto prezliekla. Nechala si svoje úzke čierne džínsy aj vysoké lodičky, ale vzala si Lucreziin tmavofialový top s hlbokým výstrihom.

"Skús ešte toto," hodila jej kamarátka krátke pletené čierne bolerko, kým si zapínala vysoké členkové sandále.

"Okej, hotovo. Môžeme ísť."

Alfonso aj Juan obdivne zahvizdli keď ich uvideli. O pol hodiny dorazili do klubu, kde sa usadili na svoje obľúbené miesta. Bolo to niečo ako ich súkromná VIP sekcia. Skvelé miesta s výhľadom na bar aj na parket.

"Fľašu najlepšieho šampanského," objednal Juan u čašníka, ktorý sa objavil v momente keď sa deti bohatých rímskych prominentov usadili.

"Páni zlato, čo oslavujeme?" nadhodila Sancia.

"Zmena je život," pokrčil ramenami, "druhú rundu môže platiť Alfonso a ty si potom daj svoj farebný sladký kokteil - neviem mu prísť na meno," uškrnul sa za čo si vyslúžil káravý pohľad od sestry a buchnát pod rebrá od priateľky.

"Nikdy neurážaj ich milovaný Cosmopolitan," varoval ho so smiechom Alfonso.

"A samozrejme, že váš obľúbený kokteil pôjde na mňa, dámy," ubezpečil ich.

"Áno," obe si nadšene tleskli dlaňami nad stolom.

Čašník priniesol šampanské a Alfonso každému nalial.

"Na čo si pripijeme?"

"Na nás," povedala Lucrezia, "a na skvelý večer."

"Tak na nás," povedali všetci štyria a štrngli si. Zábava sa rýchlo rozprúdila.

"Smiem prosiť?" Alfonso k nej vystrel ruku. Prijala ju a išli sa pripojiť k Juanovi a Sancii na tanečnom parkete. Pomaly sa pohybovali na tóny jemného slaďáku a Lucrezia si oprela hlavu o Alfonsovo plece.

"Už som ti dnes povedal, aká si nádherná?" zašepkal s perami pri jej uchu. Trochu sa zasmiala.

"Áno, ale nebude mi vadiť ak to zopakuješ."

"Si krásna," povedal a jemne ju pobozkal.

"Som rada, že sme išli všetci spolu."

"Čokoľvek ťa poteší."

Hudba dohrala a Lucrezia sa odpojila. Išla k ich stolu, kde našla Sanciu zatiaľ čo Juan si pri bare objednával niečo silnejšie. Sotva si sadla čašník im priniesol dva Cosmopolitany.

"No nie sú oni zlatíčka?" nadhodila Sancia dvíhajúc pohár k ústam.

"Práve teraz áno," súhlasila Lucrezia. Veselo debatovali nad pitím, keď jej zazvonil telefón.

"Ospravedlň ma na moment," zamrmlala a vzdialila sa o kúsok.

"Prosím?" ozvala sa do telefónu.

"Ah, Lucrezia, som rada, že som ťa zastihla," hlas na druhej strane  znel uľahčene.

"Deje sa niečo Giulia?"

"Už som volala Juanovi, ale neberie mi to."

"Je so mnou. Všetci sme šli spolu von. Prečo?"

Fakt, že Giulia volala Juanovi bol sám o sebe zvláštny.

"Tvoj otec sa obáva o Cesareho. V posledných dňoch vraj nie je vo svojej koži a dnes ho od rána nevidel. Myslela som, že ty budeš niečo vedieť."

"Mala by som?" Lucrezia sa snažila znieť normálne.

"No, niečo mi hovorí, že s jeho stavom máš niečo spoločné," nadhodila Giulia.

"Nevidela som ho už pár dní. Ale Cesare sa o seba vie postarať. Pozdrav odo mňa otca," odkázala ešte pred tým, než zložila. Povzdychla si. Jej brat bol niekedy nevyspytateľný.

Vrátila sa ku stolu. Bola trochu zamyslená, preto si nevšimla, že sa jej Sancia niečo pýta.

"Lucrezia, haló?" mávla jej rukou pred tvárou.

"Čo? Prepáč, nepočúvala som."

"To je očividné. Si ako duchom neprítomná, čo sa stalo?" spýtala sa trochu znepokojene.

"Volala Giulia, či neviem niečo o bratovi."

"Cesare?"

Mladšie dievča na ňu prekvapene pozrelo, odkiaľ to vie.

"Hráš sa s tým náhrdelníkom," podotkla.

Neuvedomila si to. Bol to podvedomý impulz. Rýchlo položila ruku späť na stôl.

"Je od neho, že?" odfrkla Sancia.

"Zmierni ten odsudzujúci tón. Bol to darček. Nemôžem za to, že ty ho nemáš rada. Alfonso mu 

neverí, ale je to môj brat."

"Alfonso žiarli," opravila ju. Lucrezia mlčala. Čo jej na to mala povedať?

"Vy dvaja ste zvláštni," podotkla.

"Je môj starší brat," zopakovala Lucrezia, "zvykne mať voči mne ochraniteľský inštinkt. Alfonso je od teba mladší, takže sa to ťažko vysvetľuje."

"Ako myslíš, ale teraz nevyzerá veľmi ochraniteľsky," podotkla a Lucrezia sa zamračila.

"Čo tým myslíš?"

Sledovala jej pohľad a zbadala svojho strateného brata sedieť pri bare aj s poloprázdnou fľašou bourbonu. Cesare nezvykol piť. Potom vedľa neho zbadala Alfonsa. Netváril sa, že majú priateľskú debatu.

"Dočerta," zahrešila potichu a rýchlo vstávala.

"Kam ideš?"

"Zabrániť im spraviť nejakú hlúposť pod vplyvom alkoholu," odvetila ako sa predierala davom smerom k nim.

Zdalo sa, že prišla presne. Obaja muži na seba nepriateľsky zazerali.

"Sestrička," pozdravil ju Cesare a na líce jej vtisol krátky bozk. Rýchlo sa odtiahla. Skoro sa bála opýtať o čom hovorili.

"Čo tu robíš, Cesare?" spýtala sa priamo.

"Zapíjam depresiu, láska."

"Má meno," vyprskol mladší muž a stiahol ju k sebe, "takže tie zdrobneniny si nechaj!"

"Ty mi nebudeš hovoriť ako sa mám rozprávať so sestrou!"

"A ty od nej budeš držať ruky preč!" zavrčal Alfonso. Cesare sa uškrnul.

"Vážne? Lebo čo?"

To bola posledná kvapka. Alfonso prudko vstal, ale Lucrezia sa rýchlo postavila medzi nich.

"Prestaňte! Zbláznili ste sa? Robíte tu scénu!" zahriakla ich. Položila svojmu priateľovi ruku na hruď.

"Ospravedlň ma, musím si pohovoriť s bratom."

"Nikam s ním nepôjdeš!"

"Čoho sa bojíš?" posmieval sa Cesare.

"Ty bastard..."

"Stačilo! Cesare, poďme! Vypil si toho práve dosť," vzala mu pohár z ruky a položila ho na pult.

"Ideme," tlačila ho pred sebou smerom k východu.

"Ty nie si normálny!" okríkla ho, keď stáli na chladnom vzduchu.

"Pokoj Crezia, nič sa nestalo."

"Bol naštvaný, čo si mu povedal?"

"Nič!"

Jeho pohľad bol jasný napriek množstvu alkoholu, ktoré vypil. Prešla si rukou po čele.

"Prečo mi to robíš, Cesare? Prečo mi to tak sťažuješ?" spýtala sa napokon.

"Ty si myslíš, že to máš ťažké?!" ozval sa takmer neveriacky.

"A ako som na tom ja? Uvedomuješ si vôbec, ako sa cítim, keď ťa vidím v jeho náručí? Keď sa ho dotýkaš, bozkávaš ho? Vieš, čo mi to robí?!"

"A veríš, že alkohol a hádka to vyriešia?"

"Občas ten alkohol nie je taký zlý, však, Crezia?" zašepkal a pristúpil bližšie. Zachvela sa. Vedela o čom hovorí. Ich prvá noc.

"Chcela si to, páčilo sa ti to."

Jeho dych ju šteklil na pokožke. Bol blízko, príliš blízko. Keby to bol hocaký iný muž neváhala by ho udrieť, ale toto bol Cesare a každé jeho slovo bola pravda, ktorú nechce a nemôže zaprieť.

"V čom je to decko lepšie?" zavrčal a pritiahol si ju k sebe perami putujúc po jej krku. Každý bozk bol ako rozpálený cejch, ktorým jej pripomínal svoj nárok. Chcela sa tomu poddať, zabudnúť na všetko a byť len s ním, ale tam vnútri boli jej priatelia, muž, ktorý ju miloval a Cesare bol opitý. Cítila ako dlaňou prechádza po jej boku. Odtiahla sa.

"Poď, ideme. Dúfam, že máš doma aspirín inak ti zajtra praskne hlava," povedala kým nastupovali do taxíka. Neprišla svojim autom a ani on nie.

"Kde máš kľúče?" spýtala sa ho keď vystúpili.

Cesare sa uškrnul. Lucrezia naňho rezignovane pozrela. Nemohla si nevšimnúť lesk v jeho očiach, keď mu strčila ruku do vrecka nohavíc hľadajúc kľúče od bytu. Odomkla a prešla do kuchyne pohľadať tabletky. Náhle ju okolo pása objali silné paže a na hrdlo sa pritisli horúce pery. Cesare prechádzal rukami po jej štíhlom tele, cez tenké šaty cítil každú dokonalú krivku. Perami potiahol ušný lalôčik, kým jednou rukou skĺzol nižšie. Lucrezia sa zachvela keď nadvihol krátke šaty. Dotkol sa jej a Lucrezia nedokázala potlačiť vzrušený ston.

"Cesare prestaň, si opitý," snažila sa ho odtlačiť, ale držal ju pevne.

"Nie...," zastonala.

"Nie som natoľko opitý, aby si ma presvedčila, že to nechceš," zašepkal.

Jeho ruka sa skúsene pohybovala a ona vedela, že zapieranie pravdu nezmení.

"Bastard!"

"Tvrdé slová, sestrička," zasmial sa zrýchliac tempo.

Opäť zavzdychala.

"Nikdy ti nedá to čo ja," hovoril s perami proti jej uchu.

"Nedokáže to a ty to vieš. Žiaden muž sa ťa nikdy nedotkne tak ako ja. So žiadnym nedosiahneš to, čo so mnou."

Vedel, že je blízko. Poznal jej telo ako svoje vlastné. Lucrezia cítila blížiaci sa orgazmus a zovrela mramorovú kuchynskú linku. Cesare pobozkal saténovú pokožku hrdla a takmer počul hukot jej krvi valiacej sa tepnami. V okamihu keď dosiahla vrchol ho preklínala vediac, že čo jej povedal, je pravda. Stále ju pevne držal stojac za ňou. Cítila jeho vzrušenie. Pritlačil si ju k sebe, aby jej to pripomenul.

Uvedomovala si, po dnešku určite, že takto nemôžu pokračovať, lebo sa navzájom zničia. Otočila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala sťahujúc mu tričko. Vedela, že je to naposledy aj to, že ju zajtra bude nenávidieť. Strhol jej šaty aj s podprsenkou a sklonil sa k jej prsiam. Nadvihol ju a Lucrezia obtočila nohy okolo jeho bokov. Vrazili spolu do steny na chodbe. Prešla rukami k Cesareho opasku rýchlo ho rozopínajúc. Vzrušovalo ju, akú má nad ním moc, keď privrel oči a zastonal jej meno. Spodné prádlo odletelo na podlahu k zbytku oblečenia. Padli do obrovskej postele v spálni. Ich postele. Cesare drvil jej pery v spaľujúcom bozku, jej telo sa zvíjalo pod ním. Vrazila bokmi proti nemu  zúfalej potrebe. Podoprel jej stehná a keď do nej vstúpil, vedel, že nikdy už nezažije nič lepšie. Ani jeden z nich. Lucrezia vykríkla. A potom znova a znova. Pretočila ho pod seba a obkročmo sa naňho posadila. Držal ju za boky, kým dlaňami prechádzala po jeho dokonalej hrudi. Zaklonila hlavu poddajúc sa mohutnému návalu emócii. Všetky výčitky boli zatlačené do úzadia. Chcela mu dať posledný krát, poslednú spoločnú noc. Zaslúžil si ju a keď jej opäť uväznil pery v sladkom bozku dúfala, že nepil toľko, aby si to ráno nepamätal. Bozkával cestičku medzi jej prsiami až k diamantovému náhrdelníku visiacemu medzi nimi. Pritisol ústa na chladný šperk.

"Milujem ťa, Lucrezia," zašepkal a ona prudko otvorila oči, ktoré sa vzápätí zaliali slzami.

Nikdy jej to nepovedal. Prečo teraz? Cesare cítil slzy dopadajúce na jej tvár a zotrel ich bozkami.

"Milujem ťa," zašepkal znova keď do nej opäť vkĺzol.

Tento krát bol nežný, miloval sa s ňou. Mäkko zastonala, ale po tvári jej stiekli ďalšie ligotavé slzy. Tak ako vždy, jej to sťažil. Držal ju v náručí keď zaspával. Lucrezia potichu vstala z postele a našla svoje oblečenie. Nechcela to urobiť. Nechcela, ale nemala na výber. Nemohli takto pokračovať. Zabíjalo ich to oboch. Sklonila sa nad neho a naposledy ho pobozkala, než vybehla z izby.