The Day that Will Come

Šťastné a veselé Vianoce!
Merry Christmas :)

Všetkým mojim čitateľom prajem krásne sviatky, pokojný čas prežitý s rodinou a tiež veľa darčekov. Alebo aspoň to, čo ste si všetci priali nájsť pod vianočným stromčekom. Kiežby to vylepšilo pol metra snehu za oknami, ale Perinbabka sa tento rok ulieva ;)

Rozhodla som sa pokračovať vo vianočnej tradícii, ktorú som zaviedla minulý rok takže vianočná poviedka je na svete, hoci s Vianocami nemá nič spoločné.
Vznikla v čase, keď som pozerala Hannibala a niekoľko krát som sa nad ňou aj zasekla, ale napokon sa mi ju podarilo ukončiť. Dúfam, že sa bude páčiť ;)

Alana stála nad svojim pracovným stolom a smutne pozerala na úhľadne založené spisy, perá a ceruzky usporiadané v stojane. Na stene za ňou viseli diplomy z konferencií, na ktorých prednášala a kde získala tituly. Mala zarámovaný aj diplom z vysokej školy. Milovala svoju prácu, bola pre ňu všetkým. To, čo robila ju bavilo a tešilo ju vedomie, že pomáha chytať zločincov. Napriek tomu teraz držala v rukách škatuľu do ktorej postupne ukladala všetky svoje veci. Jej kancelária sa vyprázdňovala. Práve držala v ruke fotografiu, na ktorej bola s Willom, Jackom a celým jeho tímom. Bolo to zo spoločnej oslavy pred niekoľkými mesiacmi, v čase keď Will začal spolupracovať s FBI na prípade Hobs. Dnes bolo všetko inak.

Zaklopanie na dvere ju vyrušilo a rýchlo položila fotku späť do krabice.

"Ďalej," zavolala a do miestnosti nazrel Will.

"Ahoj, neviem, či je vhodná chvíľa...," ozval sa opatrne, ale Alana mu kývla nech vojde.

"Deje sa niečo?"

Will sa rozhliadol okolo na pobalené veci a plné škatule čakajúce na zemi pri dverách.

"Prečo to robíš, Alana?" spýtal sa.

"Mám čakať kým ma Jack vyhodí?" pokrútila hlavou.

"Nie, keď mám odísť, chcem to aspoň urobiť sama, nech mi ostane náznak sebaúcty."

V jej hlase zaznievala trpkosť. Nebolo tajomstvom, že svoju prácu mala rada a odísť nechcela.

"Jack by ťa nevyhodil," namietol, ale obaja vedeli, že to nie je celkom pravda.

"Možno nie hneď, ale časom určite. Ja som Hannibala odporučila ako tvojho osobného psychiatra. Keď ťa Jack požiadal, aby si s ním spolupracoval, prišiel za mnou a žiadal ma, aby som stála pri tebe a pomohla ti, ak budeš potrebovať. Ja som namiesto toho, odporučila doktora Lectera."

Pozrela mu do očí a videla prekvapenie. Nikdy to Willovi nepovedala, až doteraz.

"To som netušil," povedal ticho.

"Nemyslela som, že ja by som bola tou správnou osobou, ktorá by ti mohla pomáhať."

"A Lecter áno?"

"Poznala som ho celé roky, bol mojim vyučujúcim na škole a neskôr mojim školiteľom. Bol kapacitou vo svojom odbore. Verila som, že sa obraciam na toho najlepšieho."

Will sa trpko usmial. Alanina dôvera, ho dostala takmer do väzenia, považovali ho za vraha a psychopata. 

Mysleli si, že bezcitne zavraždil niekoľko ľudí.

Jeho jediným šťastím bolo, že Beverly mu verila natoľko, aby sa na prípad Dvojníka pozrela z bližšia a našla súvislosti medzi zavraždenými a doktorom Lecterom. Podporovala ho a pomohla mu dostať sa z neveľmi potešujúcej situácie, v ktorej sa pred mesiacom ocitol. Jack napokon ich argumenty uznal, ale sotva stihli znovu obnoviť vyšetrovanie Hannibal sa vytratil. Nikto netušil kedy ani kam. Zmizol z jedného dňa na druhý.

Will si bol vedomý, že Jack podozrieva Alanu, že niečo vie. Jej dobrý vzťah s Hannibalom bol všeobecne známy.

"Aj ty ma obviňuješ," poznamenala, "vidím na tebe, že ma súdiš."

"To nie je pravda. Hannibal oklamal nielen mňa, ale aj teba. Získal si dôveru nás všetkých a zneužil ju, manipuloval s nami, ovplyvňoval nás! Prinútil ma veriť, že strácam súdnosť, že som chladnokrvne zavraždil nevinných ľudí."

"Neurobil si to a to je podstatné," ozvala sa.

"To nič nemení na fakte, že moje meno nebude úplne očistené, kým skutočný vrah nebude sedieť za mrežami a pykať za svoje skutky," namietol Will.

"Ty však preto nemusíš odchádzať!"

Alana pokrútila hlavou.

"Nie. Je to moje vlastné rozhodnutie. Nechcem sa dočkať dňa, keď sa na mňa nebudeš môcť pozrieť bez toho, aby si nevidel minulosť. Nechcem byť stálou pripomienkou toho, čo si si musel prežiť a čo Hannibal Lecter spôsobil. Si môj priateľ Will, ale ja viem, že ten deň príde."

Will na ňu podozrievavo pozrel. Mal pocit, hlboko vo vnútri svojej mysli, že Alana niečo ukrýva.

"Nezmením tvoj názor?" opýtal sa ešte raz, hoci poznal odpoveď.

Len sa usmiala, ale keď Will po chvíli odišiel, chrbtom ruky si zotrela slzu, ktorá jej vykĺzla z kútika oka a dotkla sa svojho brucha.

*  *  *

O dva roky neskôr Greensboro, Severná Karolína

Napriek postupujúcej jeseni slnko stále vykúkalo spoza mrakov na jasnej oblohe a popoludnie v malom parku bolo presýtené útržkami rozhovorov prechádzajúcich sa ľudí a smiechom detí pobehujúcich po tráve a naháňajúcich pestrofarebné šarkany.

Už to boli dva roky, odkedy Alana odišla od FBI a presťahovala sa z Baltimoru do Greensboro. Našla si pekný podkrovný byt s výhľadom na zelený park neďaleko od nemocnice kde pracovala. Nebolo to to isté ako predtým, ale psychiatrické oddelenie potrebovalo nových lekárov a ona nemohla ponuku odmietnuť. Zamyslene potiahla pletený šál, ktorý mala okolo krku a zamyslela sa. Odkedy odišla so svojou minulosťou nebola v kontakte. Jack sa ju ani nepokúšal kontaktovať a Beverly jej pár krát poslala email, ale len zo začiatku. Jediným, kto nespretŕhal kontakty bol Will, lenže po pár mesiacoch mu prestala odpisovať, neodpovedala na esemesky a telefón nechávala zvoniť kým nepadol do hlasovej schránky.

Výčitky svedomia?

Sklamanie?

Irónia?

Nevedela posúdiť čo cítila, ale nemohla sa prinútiť Willovi čeliť. Desila ju predstava jeho pohľadu plného pochybností, zrady, znechutenia a v neposlednom rade odporu. Nezniesla by to. Možno bola zbabelá, ale nikdy nikomu nepovedala, kde žije ani kde pracuje. Aspoň takto sa snažila vyhnúť minulosti. Vedela, že sama jej nikdy neujde, ale to neznamenalo, že do nej musí zaťahovať iných.

Usmiala sa a sklonila sa nad belasý kočiar. Pohladila po tvári malé dievčatko a upravila jej čiapku.

"Alana?"

Keď začula svoje meno zodvihla hlavu a stretla sa s prekvapeným pohľadom Willa Grahama.

"W-will? Čo tu robíš?"

Vyzeral rovnako, ako keď odchádzala. Niekoľkodňové strnisko a hranaté okuliare.

"Hľadal som ťa. Nebrala si moje telefóny, neodpisovala si na maily, nikto o tebe nič nevedel. Napokon som ťa náhodou našiel na zozname personálu miestnej nemocnice a vyhľadal som si tvoju adresu. Chcel som len vedieť, či si v poriadku," dodal hľadiac na ženu, ktorá preňho vždy bola viac než priateľka, aj keď jeho city ostali neopätované.

Pohľad mu padol na dieťa v kočíku. Cítil bodnutie v hrudi vediac, že sa v živote pohla ďalej, ale podstatné bolo, že bola šťastná. Stačilo mu to.

"Smiem?" spýtal sa milo a Alana si váhavo zahryzla do pery, než trochu odstúpila. Srdce jej zvieral nie celkom iracionálny strach.

Will zodvihol dievčatko na ruky a usmial sa na ňu.

"Je krásna," povedal a ona sa nervózne usmiala pobozkajúc drobnú rúčku svojej dcéry.

"Mohla si nám aspoň dať vedieť, stále sme priatelia," v hlase mu zaznela výčitka.

"Máš dieťa, vydala si sa, zariadila si nový život..."

"Nie som vydatá," odvetila Alana, "a nechcem o tom hovoriť, nehnevaj sa."

Will ostal prekvapený. Ak nebola vydatá, čo sa stalo? Zomrel? Opustil ju? Videl, že jej tá téma nie je príjemná, tak napriek svojmu záujmu nepátral po odpovediach. Veril, že mu to povie sama, až bude pripravená.

"Ty prepáč, nemám právo ti zasahovať do života," odvetil a nadvihol dieťa vo svojich rukách.

"Ako sa volá?"

Usmiala sa a ten úsmev stačil, aby vedel, že je šťastná.

"Mia, Mischel Aria Bloomová, je to môj poklad."

"Má tvoje priezvisko?" začudoval sa. To by potom znamenalo, že otec je buď neznámy alebo...

Will sa zamyslel, jednotlivosti sa spájali do súvislosti a vtedy si to všimol. Myslel si, že jej meno sa píše Michelle, ale na bielom vankúši v kočiari to bolo vyšité inak. Rátal späť a všimol si Alaninu nervozitu. Pozrel jej do očí a čítal v nich pravdu, ktorú sa snažila zakryť. Všimla si to, zmenu v jeho postoji, a natiahla sa po dieťa.

"Daj mi ju, Will," povedala.

Pozrel na malú Mischel a zaváhal. Alana nečakala a zobrala mu ju. Pritúlila si dieťa k sebe a pobozkala ho.

"Prečo nemá otcovo priezvisko?" spýtal sa.

"Nenamáhaj sa Will," povedala a ostro naňho pozrela, ale on uhol pohľadom, "poznám ťa, ja viem, že si na to prišiel. Nehraj so mnou hry. To je dôvod, prečo som odišla. Vravela som ti, že príde deň keď sa na mňa nebudeš schopný pozrieť a mala som pravdu. Nemôžeš sa na mňa pozrieť, lebo vidíš pravdu. Nemôžeš sa pozrieť ani na ňu," nadvihla Mischel, "lebo nevidíš dieťa, vidíš otca. A dôvod prečo nemá jeho priezvisko? Lebo nechcem, aby takúto reakciu dostávala po celý život. Nezaslúži si to."

Pritisla si ju k sebe a cítila malé puto, ktoré ju spájalo s mužom, ktorého už nikdy v živote neuvidí.

"Mischel Aria Lecter," povedal ticho Will.

"Nemôžem uveriť, že si to spravila! Ako si mohla dovoliť, aby sa ťa vôbec dotkol?! Vedela si to?? Vedela si to o ňom, Alana??!"

Alana sa rozhliadla okolo seba a všimla si, že ľudia sa na nich začínajú pozerať. Cítila sa nepríjemne. Nechcela sa stať predmetom nejakého škandálu.

"Poďme inde," ozvala sa stroho. Uložila Miu späť do kočíka a spolu zamierili k nej domov. Netúžila sedieť niekde na verejnosti s množstvom uší nastražených okolo nich.

"Nie," povedala odrazu, keď o polhodinu sedeli v obývačke jej bytu. Nechala Miu v detskej izbe a vrátila sa k Willovi do druhej miestnosti.

"Prosím?"

"Odpoveď na tvoju otázku," povedala.

 "Nie, nevedela som o tom, ale..."

"Prestaň!" zarazil ju prudko zodvihnúc ruku.

"Nech je to čokoľvek, nechcem o ňom nič vedieť. Nechcem vedieť o tvojich pocitoch, nechcem vedieť, či 

vieš kde je, nechcem vedieť nič. Až sa niekto bude pýtať, nechcem klamať."

Sklopila oči. Cítila sa ako najhorší zradca.

"Čo jej chceš povedať keď sa raz opýta?" spýtal sa po chvíli mysliac na dievčatko, ktoré bude navždy poznačené povesťou svojho otca, kedykoľvek vysloví jeho meno.

"Neviem, Will, neviem. Uvedomujem si, že ten čas príde a bojím sa ho, ale sú aj veci, ktorých sa bojím viac."

"Pamätaj, že som tu vždy pre teba. Čo sa stalo, stalo sa. Nechajme minulosť minulosťou."

Cítil v ústach trpkosť keď to hovoril, ale Alanu nechcel stratiť.

Usmiala sa naňho.

Nemohla to povedať nahlas, ale bála sa momentu, kedy bude musieť Hannibalovi opäť čeliť. Možno to budú mesiace, možno roky a možno desaťročia, ale vedela že raz sa stretnú a vyvstanú otázky, ktoré budú musieť byť zodpovedané.

*  *  *

O 14 rokov neskôr

Mischel niečo ospalo zamrmlala a zakryla si oči rukou, aby zatienila ranné slnko. Sotva sa stihla prebrať do tváre jej narazil páperový vankúš.

"Mia!!"

"Ešte nie," zamrmlala.

"MIA!! Volá ťa ocko. No tak, vstávaj," asi desaťročné dievča jej netrpezlivo triaslo ramenom.

"Čo je?" spýtala sa napokon, keď sa vymotala spod periny.

"Niečo z nemocnice," povedala.

"Mama," pochopila Mischel  a rýchlo vybehla z izby.

Zbehla po schodoch na prízemie malého rodinného domu a takmer vrazila do Beverly stojacej vo dverách kuchyne.

"Čo sa deje?? Ema mi povedala, že volali z nemocnice?"

"Will s nimi hovoril, je v obývačke."

Na nič nečakala a bežala za ním. Neklopala a vošla práve vo chvíli, keď položil telefón.

"Mama?" vyhŕkla nevediac, čo má očakávať. Každý telefonát v nej vyvolával strach, ktorý jej zvieral celé telo. Bála sa správ, ktoré by jej mohli oznámiť.

Will si unavene pretrel oči a pozrel sa na šestnásťročné dievča, ktorú mu každým dňom stále viac pripomínalo Alanu. Mala jej ebenové kučeravé vlasy, porcelánovú pleť, rovnaké pery aj nos. Oči boli to jediné, čo zdedila po otcovi. Občas sa vyhýbal jej skúmavému pohľadu, pri ktorom mal, nie po prvý raz v živote, pocit, že vidí až na dno jeho duše. Jej oči boli neustálou pripomienkou minulosti a toho, kým v skutočnosti je.

"Jej stav sa opäť zhoršil. Mala by si ísť za ňou. Odveziem ťa, choď sa obliecť."

Prikývla a o desať minút bola späť. Will sa v kuchyni zhováral s Beverly a obaja sa tvárili vážne. Poznala ich minulosť a niekedy cítila výčitky z toho, že zneužíva ich pohostinnosť. Odkedy jej mame diagnostikovali rakovinu a jej stav sa začal zhoršovať, prakticky bývala u nich. Boli pre ňu ako druhá rodina a ich dcéra Ema pre ňu bola ako mladšia sestra. Napriek všetkému si nemohla nevšimnúť občasné pohľady, ktoré Will utrúsil jej smerom. Nikdy o tom spolu nehovorili, ale pred niekoľkými rokmi náhodou našla svoj rodný list a vtedy zistila kto je jej skutočným otcom. 

Rozprávala sa o tom s mamou a tá jej vysvetlila, čo predchádzalo jej narodeniu. Vtedy to nezvládla, desivá pravda ju dusila ešte niekoľko mesiacov, pri jedle jej bývalo zle, nedokázala jesť a v noci nemohla spávať. V snoch ju prenasledoval muž bez tváre s rukami zaliatymi krvou.

Napriek vlastnému odporu nedokázala myšlienky na neho celkom potlačiť. Stále to bol jej otec a jej mama ho musela niekedy milovať. Premýšľala, či ešte žije. Mama nič nevedela, a ak aj vedela, nič jej nepovedala a nemohla sa opýtať Willa alebo Beverly, nie s vedomím toho, čo sa v minulosti stalo. Ostával pre ňu zahalený otáznikmi.

S Willom zaparkovali pred fakultnou nemocnicou v Greensboro a spolu vošli na oddelenie. Sestrička na recepcii sa na Mischel usmiala. Každý poznal dcéru vedúcej psychiatrického oddelenia.

Prišli k dverám Alaninej izby a Mischel chcela vojsť, ale Will ju náhle chytil za rameno.

"Stoj!"

"Čo sa deje?" opýtala sa nechápavo, ale Will ju potiahol späť od dverí. Všimol si, že v miestnosti niekto bol.

Ani šestnásť rokov nebolo dosť času, aby zabudol na muža, ktorý mu takmer zničil celý život. Odvtedy ho nevidel, ale vedel, že je to on. Vedľa Alaninej postele stál Hannibal Lecter. Stále rovnaký ako v deň, keď ho posledný raz videl. Dokonalý oblek na mieru, uhladené vlasy a pohľad, pred ktorým nie je možné sa ukryť.

"Nechoď dnu," povedal stále ju držiac.

"Prečo?" obzrela sa a uvidela neznámeho muža v izbe jej mamy.

"Kto je to?"

Videla ako neznámy pristúpil o pár krokov bližšie a dotkol sa Alaninej ruky.

"Kto to je, Will?" spýtala sa znovu.

Will naprázdno prehltol. Nevedel, či ju pustiť, alebo nie. Nebolo to jeho rozhodnutie. Alana mala pravdu, ona vedela, že tento deň príde, ale nikdy by neverila, že to bude prebiehať takto. Spomenul si na ich stretnutie, keď mala Mia päť rokov.

"Blahoželám, Will a želám ti len to najlepšie," usmiala sa na svojho priateľa, ktorý jej práve oznámil, že sa oženil.

"Ďakujem, veľa to pre mňa znamená, to vieš. Beverly sa chce presťahovať sem. Chce, aby sme začali celkom nový život a myslím, že je to dobré. Pre nás oboch. Začať s čistým štítom, myslím."

Alanin pohľad trochu zosmutnel. Všimol si to.

"Ty si svoj nový začiatok dostala. Máš Mischel," nepoužíval jej celé meno často, ale vedel, že pre ňu to veľa znamená.

"Chcel som ti tiež povedať, že skôr než sme spolu s Beverly odišli z FBI, prípad Dvojník bol uzavretý," povedal a Alana sa naňho prekvapene pozrela.

"Ako nevyriešený," dodal, "moje meno bolo očistené, ale skutočného vraha nikdy nenašli. Chýbali akékoľvek dôkazy, záznamy, neexistovalo nič, na základe čoho by ho bolo možné obviniť."

Obaja vedeli koho myslel.

"Či už jej raz povieš pravdu, alebo nie, pre svet ostane stále uznávaným a rešpektovaným lekárom. Je to tvoje rozhodnutie."

Skôr než jej stihol odpovedať vo vrecku mu zazvonil telefón.

"Beverly."

"Vezmi to, je to v poriadku," kývla Mischel povzbudivo a Will jej venoval prísny pohľad.

"Počkaj tu na mňa!"

Sotva sa vzdialil Mia zvedavo nakukla do izby. Kto bol ten muž? Willova reakcia v nej nahlodala podozrenie a ona musela vedieť pravdu. Obzrela sa cez pleca, ale vyzeral pohrúžený do rozhovoru. Otvorila teda dvere a vkĺzla dnu.

Hannibal mal už niekoľko minút pocit, že ho niekto pozoruje. Cítil ako sa doňho niekto zabodáva pohľadom, ale neotočil sa, kým za sebou nepočul tiché kroky.

Otočil sa, očakávajúc zdravotnú sestru, ale jeho oči sa stretli iskrivým pohľadom asi šestnásťročného tmavovlasého dievčaťa.

Bolo to, akoby videl Alanu späť v čase jej štúdii. Akoby jej z oka vypadla.

"Môžem vám nejako pomôcť?" spýtal sa slušne.

"Kto ste?"

"Starý známy, dalo by sa povedať. Nepochybujem však, že ty si Alanina dcéra," poznamenal a čakal na potvrdenie svojho podozrenia.

"Som Mi.."

"MIA!" Willov výkrik ju prerušil  polovici, "Povedal som predsa, aby si čakala vonku!"

Zazrela po ňom, ale všimla si, že on už hľadí na neznámeho muža.

"Dobrý deň, Will," pozdravil ho Hannibal.

"Doktor Lecter."

V momente keď to meno preniklo k jej vedomiu Mii sa zatočila hlava. Bol to on. Hannibal Lecter. Jej otec. Koordinácia sa blížila nule a ona sa pomaly zosúvala k zemi, keď ju náhle zachytili pevné paže. Posledné čo videla, boli oči, ktoré dôverne poznala. Dívala sa na ne každý deň, keď stála pred zrkadlom a hľadela na vlastný odraz.

*  *  *

Hannibal ju opatrne položil na malý gauč pod oknom nemocničnej izby. Skontroloval jej pulz aby sa uistil, že išlo skutočne len o mdloby.

"Stáva sa to často?" opýtal sa profesionálne nezaujato, ako lekár, ktorý dbá na blaho pacienta.

"Nie každý deň prežije takýto šok," odvetil Will rovnako formálne, ale pohľadom stále kontroloval dievča, ktoré mu bolo ako neter.

"Šok?"

Ticho.

"Je to vaša dcéra," povedal napokon.

Ak existoval výraz absolútneho prekvapenia, teraz sa bez pochyby zjavil na tvári staršieho muža.

"Čože?"

"Je to vaša dcéra a akokoľvek sa mi tá myšlienka nepáči, nemôžem ju poprieť. Mischel Aria Lecter, tak to stojí v rodnom liste, ale zrejme nemusím vysvetľovať, prečo Alana chcela, aby na verejnosti používala jej meno."

Trpká spomienka minulosti ostala visieť vo vzduchu. Obaja muži na seba hľadeli, kým ich nevyrušil ston z pohovky.

Mia si odhrnula z tváre uvoľnené vlasy a pozrela Willa skôr než jej pohľad zablúdil k Hannibalovi.

"Otec?"

Hannibal len prikývol, neschopný jej niečo odpovedať.

"Nevedel som o tom," povedal po chvíli.

Správy, ktoré sa dozvedel ho nemohli zaskočiť viac. Dieťa? Nikdy by nepredpokladal, že krátka aféra spred toľkých rokov by mohla mať nejaké následky, ale to neznamenalo, že by svoje bývalé činy ľutoval.

"Hannibal?" tichý hlas náhle upútal pozornosť a všetci sa naraz obrátili k posteli.

Alana mala otvorené oči a hoci stále vyzerala rovnako slabo, na tvári sa jej predsa len sformoval náznak úsmevu.

"Alana," šepol, keď podišiel k nej a dotkol sa končekmi prstov jej líca. Mischel prešla k mame a chytila ju za ruku sadnúc si na okraj postele.

V tej chvíli sa Will cítil ako outsider. Akokoľvek zvrátené mohli byť pohnútky vedúce k tomuto okamihu, akákoľvek irónia ukrývajúca sa na pozadí scény, ktorá sa práve odohrávala, to nič nemenilo na tom, že v tomto okamihu sa to dialo.

Videl ako sa Alana usmiala a nechcel byť tým, kto bude navyše. Vyšiel z izby a potichu za sebou zatvoril dvere.

*  *  *

Alana svojej chorobe podľahla niekoľko dní po stretnutí s Hannibalom. On bol posledným, kto na jej hrob položil kvet. Bielu ružu. Mischel, sotva sedemnásťročná ostala bývať s Willom a Beverly. Po škole sa rozhodla študovať na výtvarnom konzervatóriu. Svoje obrazy podpisovala ako Mia B. Lecter. Prijala dedičstvo svojho otca a aj keď sa o niekoľko rokov tiež odsťahovala na hrobe jej mamy nikdy nechýbala biela ruža.