Sins of the siblings VIII.

A už je to tu! Semester sa mi končí, ostáva posledný deň a príde týždeň hrôzy :D Pokúsim sa updatovat, ak zvládnem a budem v stave schopnom písania ;)

Zatiaľ mám za sebou jeden test z úvodu do štúdia histórie a ukončený seminár z fonetiky a fonológie, kde som dostala B. Keďže nikto nemal A, my - béčkari - sme boli najlepší. Som spokojná a hlavne rada, že jedna vec z dlhého zoznamu je už za mnou ;)

Pre povzbudenie nová kapitolka. V tejto som popustila uzdu svojej automobilovej fantázii. Keď poviem, že som nad tými autami "slintala" :D asi to bude trefné, ale neberte ma veľmi doslovne. V skutočnosti som si dala záležať na symbolike a pri Lucrezii som sa trochu potrápila, ale nebudem viac prezrádzať.

"Povieš mi už kam ideme?" opýtal sa znova Joffre. 

Lucrezia mu vytrvalo odmietala prezradiť cieľ ich cesty. Popoludní sa poňho zastavil v škole svojim autom a odvtedy sa rozhodla mlčať. Očividne však bola dobre naladená. Nad jeho otázkami sa len uškrnula. Joffre teda zmenil taktiku.

"Alfonso, ty vieš, kam ma unáša, že? Moja bláznivá sestra má určite diabolský plán," sťažoval sa.

"Jedine ak diabolsky dobrý," uškrnul sa.

"To nie je fér, že stále držíš s ňou!"

"Je moja priateľka, musím jej držať stranu," obhajoval sa.

Lucrezia naňho žmurkla keď ju chytil za ruku. Na križovatke odbočila. Mierila do priemyselnej zóny a videla, že Joffremu sa rozžiarili oči. Nikdy ho nechceli brať so sebou, ale vedel, že jeho súrodenci tam majú svoje lepšie autá. Byť Borgiom malo určité výhody a Rodrigo svojim deťom rozhodne dopriaval. Hoci niekedy mali svoje reprezentačné povinnosti, plusy zvyčajne prevažovali nad mínusmi. Práve teraz mierili k tým pozitívam. Lucrezia doma nepovedala kam idú, lebo Juan by sa ako prvý ohradil. Mame len povedala, že poobede vezmú s Alfonsom Joffreho zo školy a niekam si spolu zájdu. Bol piatok tak nemala námietky. Bračekovi nič nepovedala, ani nepovie. Nemohla mu prezradiť, prečo je pre ňu taký dôležitý jednoduchý vzťah, ktorý majú a už vôbec nie pred Alfonsom.

Zaparkovala pred obrovským prepravným kontajnerom. Motor ticho vypol. Joffre nechal tašku na zadnom sedadle a vyskočil von. Trochu zmätene sa rozhliadol, lebo podvedome očakával niečo iné.

"Tu to je?" spýtal sa Lucrezie, ktorá teraz mierila k malej poistnej skrinke na boku kontajnera. 

Z vrecka bundy vytiahla zväzok kľúčov a odomkla ju. Odtiahla naoko hrdzavý systém spínačov a za ním odhalila najmodernejší bezpečnostný systém na kód aj odtlačky prstov. Alfonso len obdivne pískol, kým vyťukávala číselnú kombináciu, dúfajúc, že je ešte stále nezmenená. Doteraz tu nikdy nebola sama, aj keď snímač odtlačkov bol nastavený na ňu, Cesareho a Juana.

"Máte to tu ako v nejakej bondovke."

"Niektoré veci je lepšie držať poriadne ukryté. Počkaj až budeme dnu."

Pritlačila ukazovák na vyznačenú plochu a systém ticho pípol. Dvere sa začali pomaly otvárať.

Lucrezia vošla dnu a po pravej ruke našla niekoľko vypínačov. Zapálila všetko a veľký, temný priestor odhalil tri autá zaparkované šikmo vedľa seba.

Zasmiala sa, keď videla, ako chlapcom padla sánka. Doslovne. Ako milovníci áut obaja s bázňou obdivovali to, čo mali pred sebou.

Celkom vpravo stál nablýskaný čierny jaguár. Čierne sklá nedávali nikomu možnosť nahliadnuť do interiéru, ale Lucrezia vedela, že je potiahnutý jemnou čiernou kožou. Strieborný symbol vpredu zobrazujúci jaguára napnutého ku skoku toto auto dokonale vystihoval. Rýchle, elegantné, nebezpečné.

Uprostred sa jagalo červené ferrari f12. Typický taliansky športový model. Vzpínajúci sa kôň na kapote bol divoký a nespútaný.

Na kraji stál striebornosivý Aston Martin Vantage. Na rozdiel od dvoch predchádzajúcich mal dymové, nie čierne sklá. V znaku bol pár krídel.

Skutočnou iróniou bolo, že jednotlivé autá a ich symboly dokonale vystihovali majiteľov. Keď si to prvý krát uvedomila začala byť zvedavá, aké auto dostane Joffre.

"To vám kúpili rodičia?" spýtal sa uchvátene Alfonso.

"Ja som svoje dostala od bratov," priznala.

Pamätala si ten deň, keď jej Juan s Cesarem dali malú krabičku v striebornom obale, v ktorej našla kľúče. Na zadnej strane prívesku boli dve slová. Anjel anjelovi. To nebol Juanov nápad.

"Štedrý dar. Ktoré je tvoje?"

Ukázala na Astona.

"Chcel by si sa previezť, Joffre? Viem, že tí dvaja ťa sem nikdy nevzali," milo poukázala na starších bratov.

"Jasné! Pôjdeme s ferrari??" otočil sa k sestre so psími očami.

"Šteňací pohľad na mňa neplatí a ty to vieš," schladila ho rýchlo, ale so smiechom.

"Navyše do tej Juanovej ohavnosti nesadnem. Ak by na to prišiel, oboch by nás stiahol z kože."

"Takže Aston?"

"Nie," odvetila záhadne a z vrecka džínsov vytiahla kľúče. Joffre vypleštil oči,

"Ako si sa k nim dostala?! Mne ich nechcel ani ukázať! Navyše som myslel, že sa teraz nerozprávate?"

To bola síce pravda, ale Lucreziu prekvapilo, že si to všimol. Pokiaľ išlo o kľúče, mala náhradné od Cesareho bytu, takže to nebol žiaden problém. Považovala to za menšiu satisfakciu.

"Detail, braček," mykla plecom.

"Práve teraz je ten miláčik iba môj, lebo ja mám od neho kľúče. Naskoč dopredu."

"Bezva."

"Pravdepodobnosť, že by si ma nechala šoférovať je...," začal diskusne Alfonso.

"Menšia než nulová," zasmiala sa, "poď."

Naštartovala a motor ticho zapriadol. Milovala ten zvuk. Na dotykovom displeji rýchlo nastavila automatické uzamykanie garáže. Na minútku privrela oči. V mysli sa jej vynorili útržky spomienok. Keď ju sem bratia po prvý raz vzali, keď ju učili jazdiť, keď sledovala ich bláznivé závody, sedávala na vyleštenej kapote pozorujúc Juana, ako opravuje svoje milované ferrari. Raz sa v tomto aute milovala s Cesarem, ale túto spomienku teraz zatlačila do úzadia. Bola to minulosť a ona chcela, aby to tak ostalo. Pohladila rukami kožený volant.

"Tak kam pôjdeme?" opýtal sa nadšene Joffre.

"Môžeme ísť na pobrežie. Nebude to trvať dlhšie než hodinu."

"Super! Vyrážame!"

Mala vynikajúci odhad. Cesta im rýchlo ubiehala, keďže ručička na tachometri nikdy neklesla pod 

stoštyridsať kilometrov za hodinu. Na pobreží Lucrezia zamierila k pláži, ktorú poznala.

"Prejdeme sa?" navrhla a ostatní súhlasili.

"Jazdíš neuveriteľne," povedal obdivne Alfonso, keď spolu kráčali okolo šumiaceho mora. 

Držal ju za ruku, zatiaľ čo Joffre bol niekoľko krokov pred nimi, dosť na to, aby ich nemohol počuť.

"Keď vyrastáš s dvoma staršími bratmi naučíš sa veľa vecí."

"Oni ťa učili šoférovať?"

"Cesare," odvetila.

"Juan je príliš nezodpovedný a chýba mu trpezlivosť. Stačilo niekoľko neúspešných pokusov a vzdal to so mnou. Cesare si vždy našiel čas."

"Keď máš vlastné auto, prečo si teda vzala jeho?"

"Nazvi to odplata," povedala po krátkom zaváhaní.

"Odplata?"

"Máme spolu menší konflikt, momentálne. Neviem, asi som ho chcela naštvať. Na svoje veci, obzvlášť tie drahé, je veľmi citlivý," uškrnula sa, "ale vlastne mám to auto rada. Vždy sa mi páčilo."

"Hmm..."

"Ty ho nemáš veľmi v láske," skonštatovala Lucrezia. 

Nemusela hovoriť koho. Zakaždým keď sa Alfonso a Cesare stretli, obaja sa mračili, zazerali na seba a neodpustili si uštipačné poznámky. Snažila sa takým stretnutiam vyhýbať, lebo vedela, že to ona je príčinou ich vzájomnej nevraživosti.

"Neverím mu," povedal napokon Alfonso.

Prikývla hoci tušila, že za jeho odpoveďou je niečo viac. Akoby cítil silné puto, ktoré súrodencov spájalo. Lucreziino telo sa vždy jemne zachvelo, keď sa na ňu jej brat pozrel a v jeho čiernych očiach sa zračil hlad. Alfonso si to všimol za tých niekoľko mesiacov, ale nikdy sa tým nechcel bližšie zaoberať. Možno sa bál toho, čo by mohol objaviť. Na druhej strane si však uvedomoval, že to je možno dôvod jej náhleho zblíženia s Joffrem.

"Preto v posledných mesiacoch tráviš tak veľa času s Joffrem?" spýtal sa.

"Preto, že sa nerozprávaš s Cesarem?"

"Je to komplikované. Napriek tomu, že je mi Joffre vekovo najbližší, ako deti sme spolu nestrávili veľa času. Z nás všetkých bol on ten, kto bol sám. Ja som vyrástla s Cesarem a Juan so svojimi priateľmi. Možno mám pocit, že mu to dlhujem. Navyše, s ním je všetko jednoduché."

Radšej sa nepýtal, čo bolo s Cesarem komplikované. Lucrezia mu stisla ruku.

"A čo ty?" spýtala sa.

"O rodine veľmi nehovoríš?"

"Nie je čo povedať," odvetil.

"S rodičmi je to ťažké, asi ako u každého," zasmial sa. Lucrezia ho chápala.

"Inak mám len jednu sestru. Je staršia o  dva roky. Teraz má dvadsaťjeden. Študuje žurnalistiku a myslím, že jej to dokonale sedí."

"Prečo?"

"Z nás dvoch je Sancia tá divoká karta," pripustil.

"Nikdy si ju nespomínal."

"Môžem vás zoznámiť. Alebo môžeme všetci spoločne niekam zájsť," navrhol.

"To znie skvele," súhlasila.

Pozrela na hodinky. Bolo takmer osem. Ani si neuvedomila, ako rýchlo im uplynul čas. Zavolala na Joffreho a dali si ešte jednu rýchlu jazdu domov. Počas cesty skontrolovala telefón, ale nemala žiadne zmeškané správy. Zvláštne, že ich nikto nehľadal.

Keď boli opäť v Ríme, Lucrezia zaparkovala v garáži, vymenila autá a prísne pozrela na brata.

"Cesaremu ani slovo, jasné?"

"Prisahám," vyhŕkol okamžite dúfajúc, že si to ešte niekedy zopakujú.

Potriasol sestre rukou na znak dohody a obaja sa zasmiali. Lucrezia bola rada, že strávila normálny, zábavný deň. Zhasla svetlá a posledný krát prešla pohľadom po elegantných vozidlách.