Sins of the Siblings VII.

Na scénu prichádza moja neobľúbená postava. Lenže potrebná, nemohla som ju vynechať a potom... na kom by som si vybila prebytočnú energiu? :D 

Ale prezrádzam ;)

Už dva mesiace trval Cesareho vzťah s Ursulou Bonadeo. Lucrezia si dala tú námahu, aby zistila meno ženy z večierka. Bola to dedička jednej z bohatých rímskych rodín, ale nevlastnili žiadnu firmu či spoločnosť. Dozvedela sa, že je zasnúbená, takže napokon aj jej brat bol len druhý. Irónia situácie bola neodškriepiteľná.

Vzala si však k srdcu Giuliine slová a zamerala sa na vlastný život. Teraz si uvedomovala, aké pochabé bolo myslieť si, že Cesare je len s ňou. Mohol po nej túžiť tak, ako ona túžila po ňom, ale to bolo všetko. Úlet jednej opitej noci prerástol takmer do troch rokov. Bol jej prvá láska, lenže teraz chceli obaja očividne niečo viac.

Niekoľko dní po noci u Giulie išla Lucrezia opäť jazdiť. V skutočnosti chcela vidieť Paola. V ten deň ho pobozkala. Chcela vedieť aké by to bolo. Bol nežný a sladký a na niekoľko okamihov sa stratili jeden v druhom. Nestalo sa nič viac. Len niekoľko bozkov. Keď sa od seba odtiahli videla, že Paolovi sa na tvári mohol smútok. Myslela, že ho sklamala, ale on si len povzdychol.

"Teraz ľutujem, čo vám musím povedať."

"Deje sa niečo?" spýtala sa nechápajúc o čo ide.

"Odchádzam, Lucrezia," prvý aj posledný krát jej povedal menom.

"Čože? Prečo?"

"Ponúkli mi štipendium na škole v Janove. A tiež celkom dobre platenú prácu a byt. Nemám dôvod odmietnuť. Je to príležitosť študovať a postaviť sa na vlastné nohy."

Lucrezia trochu zosmutnela. Bolo jej ľúto, že odchádza, ale neplakala. Naučila sa neukazovať svetu slzy. Chcela byť silná za každých okolností.

"Budeš mi chýbať," povedala po chvíli a pozrela mu do očí. Nikdy nedostali šancu.

"Tiež mi budete chýbať."

Na niekoľko týždňov potom prestala chodiť jazdiť. Potrebovala krátku prestávku.

Teraz sedela na terase svojej izby a listovala v módnom katalógu. Vanozza išla vybavovať niečo kvôli svojej charitatívnej organizácii, otec bol spolu s Giuliou na služobnej ceste v Neapoli a Juan bol Boh vie kde. Ráno ho zazrela, ale to je všetko. Náhle jej zazvonil mobil. Otvorila novú správu.

Idem do klubu. Pridáš sa? A.

Lucrezia sa usmiala.

Stretneme sa za dvadsať minút. L.

Napísala rýchlu odpoveď a bežala sa prezliecť. Rozptýlenie jej príde vhod. S Alfonsom sa stretla pred mesiacom v streleckom klube. Páčil sa jej a pred týždňom ju pozval na rande. Bol to skvelý večer. Zistili, že majú veľa spoločného, mali sa o čom rozprávať a vždy ju rozosmial. Spomenula ho aj doma a rodičia jej ho schválili. Konečne mala niekoho s kým mohla byť šťastná. Jej vzťah s Cesarem sa zmenil, hoci celkom nezanikol. Stále to bol jej veľký brat, ktorý ju rozmaznával, chodil s ňou von, držal ju v náručí, smial sa s ňou, ale už ho viac nepobozkala. Keď sa k nej sklonil odvrátila hlavu a jeho pery sa zvyčajne dotkli len líca. 

Nehovorila s ním o tom a napokon sa obaja ustálili na akomsi súrodeneckom normále. Lucrezia si po prvý krát naozaj uvedomila, aký dobrý vzťah má s Joffrem, lebo to napokon vyzeralo, že jej zo všetkých bratov ostal iba najmladší.

Zaparkovala pred klubom a vošla dnu. Mala oblečené džínsy, biele tričko a klinové sandále. Kožené náramky na zápästí sa striedali so striebornými, v ktorých boli osadené farebné drahokamy.

"Slečna Borgia, rada vás vidím," pozdravila ju mladá brunetka na recepcii.

"Prišli ste trénovať?"

"Vlastne som prišla za priateľom," odvetila s úsmevom.

Ešte jej kývla predtým než prešla do rozľahlého parku vzadu za budovou. Všade boli umiestnené terče, ľudia na jednotlivých stanovištiach sa striedali. Okolo sa ozývalo len jemné svišťanie šípov. Lucrezia sa rozhliadla a zbadala Alfonsa. Veselo mu kývla a pobehla k nemu. Chytil ju do náručia a ona zvýskla. Keď ju potom položil späť líca jej žiarili peknou červenou farbou. Rýchlo ho pobozkala a on zachytil jej pery v sladkom bozku.

"Ahoj," vydýchla, keď ju pustil. Usmievala sa.

"Ahoj. Som rád, že si prišla."

"Nemohla som odmietnuť. Dáme si súťaž?"

"Okej, máš prvý výstrel," podával jej luk.

Lucrezia namierila, zhlboka sa nadýchla a vystrelila. Šíp sa zapichol tesne vedľa stredu.

"To sa bude ťažko prekonávať," skonštatoval Alfonso.

"Víťaz dostane odmenu," pokúšala ho zvodným hlasom.

"Tak teraz si ma navnadila na výhru, zlato."

"Predveď sa," vyzvala ho.

Vzápätí zasvišťal šíp, ktorý za zapichol presne do stredu.

"Pekné," povedala uznanlivo a Alfonso sa uškrnul.

"Čo si to hovorila o tej odmene?"

Lucrezia ho objala okolo hrdla a spojila pery s tými jeho.

"Sladký to pocit byť s víťazom, nie je tak Crezia?" ozval sa hlas za nimi, v ktorom Lucrezia počula tichú pripomienku. Dúfala, že jej priateľ to nezaregistroval.

"Cesare, čo tu robíš?" spýtala sa. Kedysi sem chodievali spoločne, ale to je už dlho.

"Prišiel som trochu trénovať, vidím, že vy tiež," z hlasu mu zaznieval tón irónie.

Prudko mu zabodla pohľad do očí, ktoré horeli temným plameňom.

"Cesare, Alfonso. Alfonso, môj brat," predstavila ich formálne. Videla, že Alfonso mu nedôveruje. Pobadala to v jeho pohľade.

"No, nechcem vás rušiť, takže radšej pôjdem. Rád som ťa spoznal Alfonso. Buď na moju malú sestričku dobrý," rozlúčil sa s úsmevom, v ktorom len Lucrezia spoznala nepatrnú hrozbu.

"To bol tvoj brat?" spýtal sa takmer neveriacky Alfonso, keď ich už Cesare nemohol počuť.

"Áno, najstarší. Ale ty ho nemáš rád," bolo to konštatovanie.

"Nejde o to, či ho mám rád. Proste mám taký zvláštny pocit a to ma znepokojuje."

"Aký pocit myslíš?" spýtala sa Lucrezia.

"Neviem...to len..spôsob, akým sa na teba díval," zamyslel sa nevšimnúc si paniku, ktorá sa náhle objavila v 

jej očiach.

"Netráp sa tým. Dôležitá si ty, nie on," pritiahol si ju k sebe a Lucrezia ho poslúchla. Nebude si domýšľať problémy, kde žiadne nie sú.

*  *  *

Giulia Farnese sedela v kaviarni pri šálke kávy zahĺbená do časopisu a nezaujato prevracala stránky. Čakala na Lucreziu, ktorá sa chcela stretnúť. Bol bežný deň, preto okolo nebolo veľa ľudí. Náhle na ňu dopadol tieň a keď zdvihla hlavu stál nad ňou Cesare. Ak by farba oblečenia odrážala náladu človeka, dnes by ho typická čierna vystihovala viac ako obyčajne.

"Cesare, rada ťa vidím," pozdravila ho pokojne a pokynula k voľnej stoličke oproti.

"Síce očakávam iného Borgiu, ale čo pre teba môžem urobiť?"

"Čo si jej povedala?" spýtal sa priamo a nahnevane.

"Komu?"

"Nehraj sa so mnou Giulia," zavrčal, "čo si povedala Lucrezii?"

"Nechápem, o čom hovoríš, Cesare? Čo som jej mala povedať? Niečo sa stalo?" pýtala sa pokojne nedbajúc na jeho nebezpečný tón.

"Ale no tak, La Bella," použil jej prezývku.

"Ja viem, že ti o nás povedala. Čo si jej poradila, lebo čokoľvek s ňou je, nemá to z vlastnej hlavy."

"Nemusíš sa báť, neodhovárala som ju, ak ťa toto trápi. Jednoducho sme to prebrali pri pohári šampanského, mimo iné, potom, čo ťa videla na večierku s tvojou šarmantnou spoločníčkou. Prečo sa zaujímaš?"

"Niečo si jej musela povedať, je iná!" namietol.

"Preboha, Cesare," ostro naňho pozrela, "nie je vôbec iná! Iba začala žiť svoj vlastný život, v ktorom ťa degradovala o stupeň nižšie a to ťa štve."

Giulia sa k nemu trochu naklonila.

"Nie každá žena sa zmieri s druhotným postavením a Lucrezia už vôbec nie. Nechaj to tak a poskytni jej priestor."

"To je tvoja rada?"

"Áno je! A teraz, ak dovolíš, mám stretnutie," nadvihla obočie a jasne naznačila netrpezlivosť. Cesare na ňu ostro pozrel a vstal od stola. Viac už nepovedal a odišiel.

Giulia si povzdychla. Bol jej priateľ, ale zároveň ňou bola aj Lucrezia. Ocitnúť sa medzi nimi bolo ako ocitnúť sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jedno však vedela. To, čo teraz obaja potrebujú je čas. Možno ich budúcnosť opäť spojí, ale nateraz bolo lepšie ak sa budú držať od seba.

Pri vchode zbadala Lucreziu a kývla jej. Usadila sa oproti nej a objednala si jeden Cosmopolitan.

"Si v dobrej nálade," poznamenala Giulia.

"Idem od Alfonsa, boli sme spolu na obed," odvetila s úsmevom.

"Kedy mi ho predstavíš? Som predsa tvoja kamarátka."

Zasmiala sa vidiac Giuliin naoko zamračený výraz.

"Neviem," pokrčila plecami, "nechcem to uponáhľať. Chcem, aby to fungovalo. Tento krát správne," povedala.

"Prajem ti to," chytila ju za ruku.

"Bude to fungovať, lebo ty si to zaslúžiš."

Lucrezia dúfala, že má pravdu.