Spomienka na Doctora číslo 10 :)
Smutné, ale nie všetko je vždy len o happyendoch aj keď ich mám rada. Ako som čítala, happyendy neexistujú, lebo koniec je vždy najsmutnejšia časť každého príbehu, preto je nutný šťastný stred a najmä veľmi šťastný začiatok. Keď som sa potom tak zamyslela, presne to mali Doctor a Rose :)
Svieža, mäkká tráva v
záhrade bola vlhká. Kvapky nočnej rosy chladili na chodidlách. Všade bolo
ticho, svetlá v dome už nesvietili. Tak je to dobré. Nechcela som, aby ma
niekto videl. Robili by si starosti a ja by som musela klamať. Po hmate som
našla drevenú hojdačku v kúte záhrady a usadila sa tam zababušená do chlpatej,
kockovanej deky.
Určite by sa mu
nepáčila, pomyslela som si smutne a trochu sa usmiala.
Tá deka bola príliš
domácka, príliš obyčajná a príliš ľudská.
Oprela som sa a
zdvihla hlavu k oblohe. Nado mnou sa v atramentovej temnote nekonečného neba
trblietali milióny a milióny hviezd. Tisícky ďalších svetov čakajúcich na
objavenie. Kým ich človek neuvidí na vlastné oči, nikdy si neuvedomí svoju
malosť a zanedbateľnosť v porovnaní s vesmírom. Jedna z hviezd na krátko
zablikala a to mi na tvári vyčarilo úsmev. Možno tam práve je. Práve v tejto
chvíli, netušiac, že niekde zdola sa dívam ja. Stále na cestách, stále sám.
Posledný zo svojho ľudu na nekonečnej ceste vesmírom. Doktor v TARDIS.
Z vnútra je väčšia.
Pôsobí tak na každého.
Boli to aj moje slová, keď som prvý raz vstúpila do modrej policajnej búdky,
ktorú akoby vystrihli z päťdesiatych rokov minulého storočia. Neboli to len
steny, strop a podlaha. Hoci len nakrátko TARDIS bola môj domov. Náš domov.
Miesto, kde som bola šťastná. Bol to jeho svet, o ktorý sa so mnou podelil.
Ukázal mi veci, ktoré ľudia vídajú len vo fantazijných filmoch. Spolu sme
videli najúžasnejšie civilizácie, najprevratnejšie momenty dejín, dávno
stratené poklady histórie aj veci, ktoré sa ešte nestali, ale ktoré sa
stanú. Minulosť a budúcnosť, priestor i
čas ako na dlani.
To všetko som mala,
ale vymenila by som to za jediný okamih s ním. Ešte aspoň raz vidieť jeho tvár.
Chlapčenský úškrn a žiaru mliečnej dráhy v jeho očiach, keď objavil riešenie k
nejakej hádanke.
Môcť mu povedať to, na
čo som nikdy nenašla odvahu. Všetko mohlo byť inak.
"Ty si iná. Nikdy ťa neopustím. Ty so mnou môžeš stráviť
zvyšok svojho života."
Moje vlastné navždy.
"Ako dlho so mnou ostaneš?"
"Navždy."
Pamätala som si ten
okamih, keď prešiel dverami maminho bytu vtedy na Vianoce. Práve sme porazili
Sykoraksov. Bol to moment, ktorý sa mi vryl do pamäti. Môj muž v pásikavom
obleku. Uvoľnená kravata, hranaté okuliare, dlhý kabát a strapaté vlasy odmietajúce
zásah hrebeňa. Môj Pán času s mozgom génia a dušou dieťaťa. Nadšenie, ktoré ho
zachvátilo pri každej novej ceste bolo nákazlivé a nedalo sa mu odolávať.
Často som ho
pozorovala, sediac v jeho kresle v radiacej miestnosti. Niekedy som sa
čudovala, či vôbec má v TARDIS svoju izbu. V riadiacej miestnosti prakticky
žil. Vtedy pred rokmi som sa všetkého vzdala pre možnosť cestovať s ním
priestorom a časom.
Dnes by som sa vzdala
priestoru aj času pre neho.
Kráčali sme spolu po ulici s prepletenými rukami. Okolo nás
ľudia oslavovali začiatok olympijských hier 2013. Mali sme za sebou ďalšie
dobrodružstvo. Náhle sme zastavili a obaja sa pozreli hore na nebo.
"Niečo sa blíži. Niečo zlé."
"Nás nič nerozdelí," ubezpečovala som seba aj jeho
a cítila som, ako mi pevnejšie stisol ruku.
"Nikdy nehovor nikdy."
A potom prišiel
Torchwood a vojna a ja som stratila všetko, čo som milovala. Hrôza v jeho
očiach, keď som prepadla cez portál bola neopísateľná. Oficiálny záznam hovorí,
že Rose Tylerová v ten deň zomrela. Lenže skutočnosť je oveľa horšia. Hoci
žijem, som na mieste odkiaľ niet úniku. Na mieste, kam on nemôže prísť a odkiaľ
ja nemôžem odísť. Mám tu mamu, Peta aj Mickeyho, ale nie jeho. Zachránili sme
spolu vesmír, ale za akú cenu?
Pozrela som znovu k
oblohe. Zazrela som padajúcu hviezdu a vyslala k nej myšlienku na muža, ktorého
som milovala.
"Môj
Doktor."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára