Our Galery

Moja sľúbená poviedka v duchu Elena & Elijah. Momentálne sa môj obľúbený Pôvodný akosi vytratil zo seriálu, ale veď sa možno ešte dočkám.

Poviedka je dlhá (8 str. vo worde) ale hodila som to sem ako jednorázovku. Nehľadajte žiadnu náväznosť na seriál, je to len taká moja oddychovka, ktorá začala vznikať v máji a pokiaľ sa niekomu bude zdať úvod známy tak áno, inšpiroval ma film Aféra Thomasa Crowna ;)

Inak ako som už spomínala je to možno trochu temnejšie v zmysle Stefanovej temnej minulosti, ktorú som trochu načrtla vo vzťahu k Elene.

Čítajte, píšte, komentujte... rada si vypočujem váš názor :)

"Ahoj Boby," pozdravila tmavovlasá dievčina strážnika pri dverách. Ten jej kývol na pozdrav a ďalej sa venoval svojej práci. Dievča prešlo obrovskou halou Národnej galérie a pohľadom preletelo po najnovších oznamoch a plagátoch. Naposledy tu bola ani nie pred týždňom a odvtedy sa toho veľa nezmenilo. S istotou kráčala ďalej až do oddelenia neznámych umelcov. Cestou pozdravila niekoľko známych, ale pri nikom sa nezastavila.       Bola oblečená jednoducho, ale pekne. Úzke čierne džínsy zladila s bordovým tunikovým tričkom a členkovými topánkami. Cez plece mala prehodenú čiernu koženú bundu. V hlučnom dave rýchlo zanikal zvuk jej vysokých podpätkov na mramorovej dlažbe.

Dievčina sa pre seba uškrnula. Bolo to len niekoľko rokov odkedy prekonala svoju averziu voči podpätkom. Kým bola na strednej škole zvyčajne nosila len tenisky alebo balerínky. Rukou si prečesala dlhé rovné vlasy, ktoré jej splývali takmer až po pás. Nemala na sebe nijaké šperky okrem jedného strieborného prsteňa s modrým kameňom na prostredníku pravej ruky. Zamyslene po ňom prešla bruškom prsta. Pre niekoho úplne obyčajný doplnok pre ňu však nevyhnutne potrebný sprievodca slnečným svetom. Zahla za roh a zastala pri tabuľke označujúcej jej obľúbené oddelenie. Pri vchode minula skupinu školákov. Jeden zo sprievodcov v charakteristickom červenom saku a kravate sa práve rozprával s ich učiteľkou. Usmiala sa naňho keď prešla okolo a on jej kývol hlavou. Dnes tu bolo viac ľudí než obyčajne.

"Ahoj Elena," pozdravil ju sprievodca s ktorým sa poznala. "Nenudíš sa tu ešte?"

"Charlie," pozdravila ho veselo.

"Už to tu musíš poznať naspamäť. Nechceš skúsiť iné oddelenie?" navrhol, ale ona pokrútila hlavou.

"Čo tak impresionisti? Monet?" snažil sa ju nalákať hoci tušil, že jeho snaha nebude korunovaná úspechom. Vedel, kým Elena je a mal ju rád, ale niekedy jej nerozumel. Boli kamaráti, nikdy však nehovorili o dôverných veciach. Netušil koľko má Elena rokov a nepýtal sa jej na to. Čudoval sa však, prečo trávi svoj čas v galérii, keď má večný život. Ona mu na to prezradila, že nikdy nemala umelecké sklony a sama nenakreslila ani len obyčajnú skicu. Napriek tomu vždy keď bol v práci ju stretával práve v oddelení neznámych autorov. Ktovie, možno poznala niektorého z týchto maliarov, prebehlo mu mysľou. V múzeu netušili o koho išlo, ale ich diela si zaslúžili pozornosť. Akoby žili vlastným životom.

"Zaujímalo by ma, kto ich namaľoval?" poznamenal s pohľadom upretým na okolité plátna.       Bola to rečnícka otázka, ale Elene preletel po tvári letmý úsmev. Charlie netušil, že je to len niekoľko rokov, odkedy stála na rovnakom mieste ako teraz spolu so svojou kamarátkou a autorom väčšiny obrazov v tejto miestnosti. Bolo to už sedem rokov od doby keď bola premenená na upírku a hoci Klausa stále nemala rada nemohla mu uprieť jeho talent.

"Ktorý je tvoj najobľúbenejší?" spýtala sa kamaráta zo zvedavosti.

Rýchlo sa obzrel po plátnach na stenách a napokon ukázal na neveľkú olejomaľbu krásneho dievčaťa v zlatom ráme. Bola namaľovaná na pozadí zapadajúceho slnka nad morom a v ruke držala biely kvet. Na ramená jej splývali plavé vlasy a aj keď črty tváre boli neostré a nedala sa presne určiť podoba vyžarovala z nej láska, neha aj obdiv zároveň.

"Prečo práve tento?" zaujímala sa.

"Ani neviem," Charlie pokrčil plecami. "Ale chcel by som, aby sa raz na mňa nejaké dievča pozrelo tak, ako sa ona dívala na maliara.," priznal po chvíli a kývol hlavou smerom k obrazu.

"Neboj sa, raz také nájdeš," ubezpečovala ho. Len to nebude Caroline, dodala v duchu hľadiac na krásny portrét svojej kamarátky. Pod obrazom bola malá tabuľka s vyrytým nápisom:

Genuine Beauty

Neznámy autor

            "A čo tvoj favorit, Elena?" zaujímal sa vytrhnúc ju zo zamyslenia. Bez váhania ukázala na obraz v rohu miestnosti. Takisto olejomaľba mala veľkosť formátu A3 zasadeného do ebenovo tmavého dreveného rámu. Znázorňovala staré romantické sídlo obrastené brečtanom na lesnej čistine. Ku dverám viedol úzky chodníček lemovaný záhonmi ruží. Na mozaikovité okná zdobené vitrážou dopadali slnečné lúče presvitajúce pomedzi koruny stromov, ktoré ako zelená klenba lemovali scenériu. Ten obraz sa jej páčil od prvej chvíle keď ho uvidela.

"Máš vynikajúci vkus. A keďže ja som ti prezradil dôvody môjho výberu, teraz je rad na tebe."

"Podľa mňa je to kúsok raja na zemi," odvetila a bruškami prstov sa dotkla plátna.

"Takže si myslíš, že existuje?" nadhodil Charlie a Elena zažartovala.

"Každopádne mám večnosť, aby som to zistila, nie? A možno raz zistím aj to, kto ho namaľoval."

Vtom sa ozvalo zvonenie telefónu. Charlie zapátral vo vreckách a vytiahol mobil.

"Prepáč, práca volá," ospravedlnil sa kamarátke a vzápätí zamieril do kancelárii na prízemí.

O 4 HODINY NESKOR:

            Sála okolo nej sa vyprázdňovala a Elena pohľadom skontrolovala hodinky. Do zatvorenia galérie ostávalo len niekoľko minút. Vzala si tašku a zamierila ku vchodu. Zrazu pocítila na chrbte uprený pohľad akoby ju niekto pozoroval. Bolo to intenzívne, po chrbte jej prebehli známe zimomriavky. V hlave jej bežali protichodné myšlienky. Keď sa otočila stretla sa zo známym pohľadom. Muž sa na ňu díval orieškovo hnedými očami v ktorých sa leskla radosť ale aj prekvapenia a najmä šok.

"Elijah," povedala a podišla pár krokov bližšie k nemu. Nevidela ho už sedem rokov, odkedy odišiel z Mystic Falls.

"Elena, to nie je možné," poznamenal potichu a prešiel k nej.

"Nič nie je nemožné," odporovala mu.

"Kedy?" bolo to len jedno slovo, ktoré však skrývalo tak veľa. Naliehavá otázka sa mu zračila aj v tvári.

"Je to už sedem rokov, ale bolo by to nadlho. Keď sme sa videli naposledy ešte som bola človek. Popravde som prekvapená, že som ešte nažive," priznala s narážkou na Klausa.

"Zrejme obaja vieme, komu za to vďačíš," povedal Elijah. Pobláznenosť jeho brata Caroline Forbesovou nikdy poriadne nepochopil, ale obaja boli šťastní a Elene pritom nehrozilo nebezpečenstvo, čo preňho bolo dôležité. Klausov rebríček hodnôt sa totiž v posledných rokoch rapídne zmenil.

            Elene v hlave vírilo množstvo otázok. Elijah bol vždy ten tajomný cudzinec, ktorý sa objavil v jej živote ako veľká voda, ako predzvesť obávaného Pôvodného upíra. Skôr než stihla sformulovať nejakú jasnú otázku, ozval sa on:

"Smiem ťa pozvať na pohárik, Elena?"

"Veľmi rada," odvetila a spoločne vyšli z galérie. Pred vchodom čakalo luxusné čierne auto.

"Zmysel pre eleganciu ťa rozhodne neopúšťa," poznamenala kým jej otváral dvere na strane spolujazdca.

"Zrejme to bude vekom, ťažko sa od toho odvyká," odpovedal s humorom. O pár minút stáli pred štýlovou vinotékou. Sadli si do zadnej časti oddelenej od zvyšku miestnosti vyrezávaným dreveným paravánom. Elijah objednal Elenine obľúbené víno. Keď im ho priniesli zdvihol svoj pohár, aby si s ňou pripil.

"Na zdravie," povedala a usmiala sa keď si naklonila pohár k perám.

"Na opätovné stretnutie."

"Tak mi prezraď, čo robíš v New Yorku?" opýtala sa zvedavo.

"Som tu pracovne. Možno tomu neveríš, ale aj Pôvodní upíri potrebujú peniaze, ktoré niekto musí zabezpečiť," odpovedal jej, na čo Elena zasmiala.

"Ak by som ti aj neverila tak poznám Caroline a v kombinácii s Rebekah som si celkom istá, že peniaze sú nevyhnutne potrebné."

Mala v živej pamäti bláznivé nákupné úlety svojej kamarátky ešte v dobe keď boli obidve ľudia. Radšej sa nepokúšala predstaviť si ako vyzerajú obchody po nájazde blonďavej upírky a jej márnotratnej Pôvodnej švagrinej.

"To máš teda pravdu," potvrdil jej Elijah. Raz mal nezabudnuteľnú možnosť vidieť ako jeho sestra spoločne s Caroline donútila chodiť Klausa po obchodoch spolu s nimi. Bolo to pred tromi rokmi v Miláne.

"Úplne nám vybielili dva účty a myslím, že ti nemusím hovoriť, že to neboli malé čiastky. Zároveň to však bolo prvý raz po tisíc rokoch, keď som svojho brata úprimne ľutoval," dodal. Elena si nemohla pomôcť a takmer sa prehýbala od smiechu. Presne vedela o čom hovorí a po chvíli zalovila v kabelke odkiaľ vytiahla svoj mobil. Otvorila konkrétny súbor, ktorý mala pre istotu pod heslom a podala telefón Elijahovi. S pobavením sledovala jeho výraz, vediac presne na čo sa díva.

"Caroline mi to poslala po tom spomínanom výlete do Milána," povedala mu. Na fotke bol Klaus spoločne so svojou sestrou a svojou manželkou. Napoly sedel napoly ležal v pohodlnom čalúnenom kresle a pri jeho nohách sa kopilo obrovské množstvo krabíc, tašiek, šiat, topánok a iných vecí. Po stranách kresla stáli dve upírky a smiali sa.

"Keby vedel, že tú fotku mám, nezabodol by do mňa kolík ale roztrhal by ma na kúsky vlastnými rukami," dodala po chvíli.

"Máš skvelý materiál k vyjednávaniu."

"Skôr k vydieraniu," opravila ho. Zasmial sa.

"Aj tak sa to dá povedať. Poznáš slabiny nepriateľa a to ťa robí silným protivníkom, Elena."

"Možno," odvetila s malým úsmevom keď hodila telefón späť do kabelky. "Ako dlho sa zdržíš?"

"Vlastne tu bývam," odvetil a keď jej povedal adresu Elena naňho prekvapene pozrela. Netušila, že žil v New Yorku, očividne len niekoľko ulíc od nej. "Ľahko splynieš s davom v meste ako je toto," vysvetlil. "A čo ty?"

"Mám byt na Manhatone. Nič moc, ale stačí to, hlavne ak je potrebné platiť nájom. Pracujem v neďalekej kaviarni ako čašníčka," dodala skôr než sa stihol opýtať. Nebol to jej sen, ale nie všetko sa dalo zabezpečiť donútením. Ona sama to robila len veľmi nerada. Pracovala, lebo potrebovala peniaze a aspoň náznak spoločenského života. Potrebovala byť medzi ľuďmi.

"Prekvapuješ ma," poznamenal a ona sa usmiala. "Skôr by som očakával, že tu budeš so Salvatorovcami." Elenin úsmev zmizol ako šibnutím prútika. Zrazu bola vážna a z očí sa jej vytratil jas. Rýchlo uhla pohľadom, ale Elijah si to napriek tomu všimol.

"Ospravedlňujem sa, nechcel som sa ťa dotknúť."

Pokrútila hlavou.

"Nie..to je v poriadku, som v poriadku," povedala ale hlas sa jej trochu triasol. "Mala by som ísť," s tými slovami rýchlo vstala a vybehla na ulicu skôr než by ju mohol zastaviť.

            Elena zabuchla dvere svojho bytu a oprela sa o chladnú stenu. Na čele sa jej perlil pot a ruky sa jej trochu triasli. Možno to bola prehnaná reakcia a ona nemala tak náhle vybehnúť. Nemohla však ostať. Elijah by sa pýtal a on vždy pozná keď klame. Nevedela či je pripravená povedať mu pravdu. Či je vôbec schopná ju niekomu povedať, zvlášť jemu.

Hodila bundu na posteľ a z malej chladničky vytiahla krvný vak. Studená krv jej stekala stiahnutým hrdlom a prinášala aspoň čiastočnú úľavu. Vtom jej vo vrecku zazvonil mobil.

Rozklikla správu a zmrzla na mieste.

Stefan  je v NY, myslel som, že varovanie by ti prišlo vhod. Buď v bezpečí. Damon

Elena odhodila nedopité vrecko krvi do drezu, schmatla koženku a svoju kabelku a vybehla z bytu. O niekoľko minút stála pred dverami Elijahovho bytu v jednej z najluxusnejších častí mesta. Jeho apartmán bol v bytovom komplexe, ktorý sa zdal pomerne pustý. Nerozhodne prestupovala na mieste. Zodvihla ruku, aby zaklopala ale dvere sa otvorili. Elijah sa na ňu prekvapene pozrel. Mal rovnaké oblečenie ako pred niekoľkými hodinami, ale chýbalo sako aj kravata. Niekoľko gombíkov na košeli mal rozopnutých.

"Elena!" vyzeral prekvapený, ale rukou jej pokynul aby vošla ďalej. Prešli z haly do priestrannej obývačky spojenej s kuchyňou. Miestnosť bola dokonalou kombináciou moderného umenia a histórie od nábytku, cez koberce, obrazy až po farby na stenách. Bolo to príjemné miesto, ktoré ju okamžite upokojilo. Možno to však bolo skôr jeho prítomnosťou.

"To je príjemné prekvapenie," povedal. Preletel ju pohľadom a všimol si jej bledú tvár.

"Stalo sa niečo?"

"M-mohla by som tu cez noc ostať, prosím?" takmer akoby sa bála odmietnutia. On však okamžite prikývol.

"Tak čo sa deje, Elena? Prídeš neskoro v noci, si bledá ako duch a vystrašená! Takmer sa trasieš. Čoho sa bojíš?" posadil ju na gauč a čupol si aby boli v jednej rovine. Elena len pokrútila hlavou. Hrdlo mala stiahnuté. Vzdychol si, ale nechcel ju nútiť.

"Káva, čaj, krv?" ponúkol jej keď prešiel späť do kuchyne.

Nepovedala nič. Do veľkého pohára jej spravil horúci čaj. Vyzerala, že by ho potrebovala. Sebe nalial krv a oba hrnčeky položil na konferenčný stolík pred ňu.

"Mám hore voľnú izbu, môžeš spať tam. Idem ti pripraviť posteľ," povedal keď videl, že z nej teraz nič nedostane. Možno sa porozprávajú neskôr. Chcel vedieť pred čím uteká, čo ju vydesilo natoľko, že uprostred noci prišla za ním v stave v akom práve bola. Vstal, ale než stihol spraviť čo i len krok, Elena ho chytila za ruku.

"Počkaj," ozvala sa sotva počuteľne.

"J-ja...je, je to kvôli nemu....Stefanovi," zašepkala a Elijah si sadol vedľa nej.

"Keď som sa premenila... bola to nehoda, Jeremy ma vzal do nemocnice a Meredith mi dala krv, aby ma vyliečila. Bola to Damonova krv, ale vtedy som to nevedela. Nikdy som to nechcela, mala som problém zvyknúť si na to čo som. O-on mi chcel pomôcť, ale nefungovalo to," na chvíľu sa odmlčala. Všimol si, že je to už druhý krát, čo mala problém vysloviť Stefanove meno. Začínal mať nejasnú predstavu o tom, čo sa jej stalo, a v duchu sa modlil, aby sa mýlil.

"Damon mi pomohol, učil ma," pokračovala. "Pila som jeho krv. St-stefan to zistil, pohádali sme sa. To, čo dovtedy zostalo z nášho vzťahu sa začalo rúcať, ako domček za karát," tento krát sa jej do hlasu vkradol trpký tón. "Bol iný, stále nahnevaný, podozrievavý, majetnícky. V ničom mi neveril. Neveril ani Damonovi. Raz videl ako som sa na ňom kŕmila, boli sme vtedy u mňa doma. Vyvodil si z toho nesprávne závery ani nepočkal na vysvetlenie. Nazval ma menami, o ktorých by som nikdy neverila, že ich použije," na chvíľu sa odmlčala. Elijah sa na ňu pozrel.

"To je všetko?" spýtal sa potichu. Namiesto odpovede Elena uhla pohľadom.

"Nie je to všetko," zašepkala. "On..udrel ma a potom...ja som to nechcela, ale bol silnejší. Strhol mi oblečenie skôr než som si stihla uvedomiť čo sa deje. Neviem kto mi to vtedy urobil, ale nebol to ten Stefan do ktorého som sa zamilovala. Ja, myslím, že sa nikdy nedokázal preniesť cez to, že som sa stala upírom. Akoby miloval len moje ľudské ja."

"Elena.." oslovil ju, ale ona sa mykla, otočila sa.

"Elena, za to čo ti spravil bude trpieť," sľúbil jej.

"Nie!" ozvala sa rázne. Elijah sa ňu trochu zmätene zadíval. Prečo? pýtal sa v duchu.

"Nechcem aby si to spravil, nemusíš mať jeho krv na svojich rukách. Ja za to nechcem byť zodpovedná. Elijah, povedala som ti to preto, že ti verím alebo som to jednoducho potrebovala niekomu povedať. Dusilo ma to. Nedokážem to vymazať, ani zabudnúť. Ale už sa k tomu nechcem nikdy, nikdy vracať. Nech to ostane v minulosti. Odišla som z Mystic Falls len preto, aby som mohla začať nový život. Ibaže on je teraz v New Yorku a ja som nechcela byť doma sama," povedala Elena.

"Ako vieš, že je tu?"

"Damon mi poslal správu. Nevie skutočný dôvod, prečo som vtedy odišla," dodala skôr než sa stihol opýtať. "Zabil by ho."

"Na to nikdy nie je neskoro."

"Elijah," Elena ho chytila za ruku a prosebne mu pozrela do očí. Rezignovane si povzdychol.

"Poď, ukážem ti izbu," ozval sa napokon. Viedol ju na poschodie kde bolo niekoľko dverí. Otvoril tie celkom vpravo a vošli dnu. Drevenú podlahu s časti pokrýval huňatý zelený koberec, ktorý ladil s farbou na stenách. Priamo oproti dverám stála pohodlná posteľ s tmavými prikrývkami, drevená komoda a na nej okrúhle zrkadlo. V rohu pri polici naplnenej knihami stálo kreslo s malým stolíkom.

"Dúfam, že ti bude vyhovovať," ozval sa Elijah. "Kúpeľňa je za tamtými dverami," ukázal.

"Je to nádherné. Ďakujem ti," usmiala sa.

"Pokojne si vezmi čokoľvek budeš potrebovať."

Elena okamžite zamierila do kúpeľne, potrebovala horúcu sprchu. Malé kvapky jej stekali po pokožke a prinášali úľavu. Umyla si aj vlasy a okolo tela si omotala mäkkú bielu osušku. Keď vošla späť do izby zháčila sa. Čo si obliecť? Nechcela opäť svoje džínsy a tričko. Skusmo otvorila komodu, ale boli tam len čisté obliečky a deky. Nazrela späť do kúpeľne a zbadala tmavý župan.

            Elijah počul ako si pustila sprchu a krytý hlučným prúdom vody potichu vykĺzol z bytu. Zamkol dvere a zamieril do mesta. Cítil Eleninu vôňu a ľahko našiel jej byt. Mala pravdu keď vravela, že to nie je žiaden luxus. Malý byt mal dve izby a kuchyňu. Všetko bolo zariadené jednoducho ale s citom. Na chladničke uvidel rozpis jej služieb. Prešiel do obývačky kde bolo na poličkách niekoľko zarámovaných fotiek. Všetkých jej priateľov poznal. Mala tam spoločnú fotku s bratom a tetou. Jenna, jej meno mu prebleslo mysľou. Videl Bonnie aj Caroline. Matta a Alaricka. Trochu vpredu mala posunutú fotku na ktorej bola s Damonom. Muselo to byť po jej premene. Objímala Damona okolo krku a on je držal okolo pása. Smiali sa. Elena už mala na ruke svoj prsteň s lapisom.

Usmial sa nad fotkou. Vtedy bola šťastná. Položil ju späť práve vo chvíli keď v zámku zahrkotali kľúče.

Keď sa otočil ocitol sa tvárou v tvár Stefanovi. Oči mu potemneli, hoci v tvári mladšieho upíra sa zjavil prekvapený výraz.

"Elijah? Nečakal som ťa tu," ozval sa.

"A koho si čakal? Elenu? Nemyslím, že by ťa chcela vidieť, Stefan, ale to si asi predpokladal."

Stefan sa zatváril nechápavo, hoci v Elijahových tichých slovách počul jasne ukrytú hrozbu. Takže Elena bola s ním.

"Neviem o čom hovoríš," povedal ešte stále pokojne.

"Ja myslím, že vieš," poznamenal Elijah a náhle bol Stefan pritlačený ku stene a pôvodný upír mu zvieral hrdlo. Jediným zvukom v miestnosti sa náhle stalo prudké lapanie po dychu.

"Pre to, čo si Elene urobil neexistuje ospravedlnenie. Za bolesť sa platí bolesť, pán Salvatore, to je to, čomu verím ja," zasyčal mu potichu do tváre.

"Tak ma zabi, dobre viem, že si to vždy chcel. Za celou tvojou noblesnosťou a dobrými spôsobmi je skutočná podstata, ktorá sa nelíši od bežných upírov. Túžba po smrti, po krvi..." kým stihol povedať viac jeho tvár sa stretla s Elijahovou päsťou. Stefan padol na kolená a po brade mu stekal pramienok krvi.

"Ty nemáš právo hovoriť o nejakých spôsoboch!!"

"Pozri sa na seba," kašľal Stefan zviechajúc sa zo zeme. Elijah mu náhle pozrel priamo do očí a jeho zorničky sa zúžili.

"Mohol by som ťa zabiť v zlomku sekundy. Ona by sa to nikdy nedozvedela, ale nechcem aby hoci aj nevedomky a nepriamo žila s tvojou krvou na svojich rukách. Takže, pán Salvatore, ako náhle odídeš z tohto bytu zamieriš niekam veľmi, veľmi ďaleko a už nikdy si na Elenu nespomenieš. Nepoznáš ju, nikdy si ju nestretol, jej meno je ti cudzie. Nikdy viac ju neuvidíš a neuvidíš ani svojho brata. Opustíš tento štát a viac sa nevrátiš do blízkosti Mystic Falls. Budeš žiť po zvyšok svojej večnosti sám, bez rodiny a bez priateľov, ktorých si tak jednoducho dokázal odvrhnúť. A buď rád, že to nebude horšie."

Stefan sa rozhliadol vôkol seba, ale bol sám v cudzom byte. Zamieril von a rozbehol sa preč.

 

            Keď sa Elijah vrátil do svojho bytu všade bolo ticho. Zamieril k izbe kde spala Elena. Ležala na posteli stočená do klbka cez seba ledabolo prehodená deka. Všimol si, že na sebe mala jednu z jeho košeli a po tvári mu prebehol úsmev. Sklonil sa k nej a poriadne ju prikryl. Otočil sa, že odíde keď ho zastavil jej hlas.

"Elijah," zašepkala slabo, ale on už bol pri nej.

"Nechcem byť sama," ozvala sa sotva počuteľne. Nevedel či je pri vedomí, alebo len v nejakej forme spánku, ale vedel, čo chce on. Chcel ostať. Ľahol si na druhú stranu postele a Elena si položila hlavu na jeho rameno. O pár minút sa jej dych stal pravidelným a vedel, že opäť zaspala. Jej telo bolo mäkké a dokonale pasovalo k tomu jeho. Hoci teraz bola upírka, silná a nesmrteľná Elijah stále videl jej krehkosť. Stále bola zraniteľná a on ju chcel chrániť. Aby sa už nikdy nemusela báť, nemusela utekať... aby už nikdy nebola sama.

Opatrne vkĺzol mysľou do jej snov. Neposkytovali žiaden ucelený systém. Bola to zmes obrazov medzi ktorými zaznamenával známe tváre jej rodiny a priateľov. Videl Jeremyho, Bonnie aj Caroline, videl Damona a Ricka, Jennu a jej rodičov, Matta Donnovana. Niekoľko krát zahliadol svoju tvár. Usmial sa. V tejto chvíli bola šťastná. Už sa chcel stiahnuť keď jej mysľou preblesla známa spomienka. Stála v galérii a pred ňou visel obraz v zlatom ráme.

 

 

O ŠESŤ MESIACOV NESKOR:

            Elena sa naklonila k sedadlu oproti sebe a rukou sklonila jeho knihu. Na tvári mala svoj najlepší zvodný pohľad. Elijah jej venoval úsmev a pokrútil hlavou. Frustrovane sa hodila späť na svoje miesto a roztomilo sa mračila. Elijah vedel, čo ju trápi. Ženská zvedavosť. Nekonečná a neutíchajúca. Vytrvalo jej odmietal prezradiť kam majú namierené a ona to samozrejme o to viac chcela vedieť. Vyskúšala už všetky formy presviedčania od prehovárania cez zvádzanie až k psiemu pohľadu. Nič nezabralo. Občas mal pocit, že keby mala tú silu asi by ho skúsila aj ovplyvniť.

            Elena sledovala jeho potmehúdsky úškrn a v duchu hromžila. Vedela, že jej to robí naschvál. Chcela vedieť kam idú. Tušila, že pre Elijaha je to niečo dôležité a tiež, že sa jej to nejako týka. Bol to taký šiesty zmysel, ale jediná odpoveď ktorú si dokázala sama vydedukovať bolo, že idú do Európy.

Elijah pozrel na hodinky.

"O dvadsať minút budeme pristávať," oznámil jej.

Konečne, prebleslo jej mysľou. V kútiku duše, ktorú nezožierala zvedavosť jej vlastne na ciele cesty nezáležalo. Dôležité bolo, že bola s ním. Posledných šesť mesiacov bolo najlepších v jej doterajšej existencii. S Elijahom bola konečne šťastná, cítila sa naplnená akoby našla svoj cieľ v živote ku ktorému bola od začiatku predurčená. On jej dával pocítiť, že je v bezpečí a že všetko čo chce je možné. Nechával ju robiť vlastné rozhodnutia a s úsmevom sledoval jej vlastné chyby. Dokázali sa intenzívne hádať, ale aj vášnivo udobrovať. Nikdy sa nenudila nikdy nebola sama.

Vystúpili z lietadla a privítalo ich letisko v Škótsku. Mierny vánok jej rozfúkol vlasy a vo vzduchu cítila slanú chuť mora.

"Vitaj v mojej obľúbenej krajine, Elena," povedal berúc jej tašky.

"Ďakujem," trochu udivene za na ňu pozrel.

"Nielen za to, že si ma sem vzal. Za všetko. Za to, že si so mnou." Chytila ho za ruku a pozrela mu do očí.

"Za to skutočne nemusíš ďakovať," odvetil jemne. Elena sa postavila na špičky a na pery mu vtisla sladký bozk. Pritiahol si ju v páse a jazykom vkĺzol hlbšie medzi jej pery.

"Bolo by pekné pokračovať, ale máme tu auto," zašepkal jej a ona sa zasmiala.

"Neskôr," sľúbila keď nastúpili.

O niekoľko minút stáli na príjazdovej ceste. Elene neveriacky padla sánka. Prekvapene sa dívala pred seba. Priamo pred ňou stál krásny dom postavený v románskom štýle, celý zo sivého kameňa. Okolo úzkych okien sa plazili výhonky brečtanu rovnako ako okolo tvarovanej odkvapovej rúry na boku. Na dverách bolo upevnené mohutné mosadzné klopadlo a k domu viedol úzky štrkový chodník posiaty opadanými lupienkami ruží rastúcimi navôkol. Elena sa usmiala. Poznala ho. Bola to scéna z obrazu na ktorý sa takmer pred rokom dívala v galérii v New Yorku.

"Pre teba," povedal jej Elijah, ktorý stál vedľa nej.

"To je tvoj dom?" spýtala sa dojato.

"Kedysi bol," priznal. "Ale dnes ho veľmi často nepoužívam. Možnože je načase začať znova."