Tell me... - 6. kapitola

Čauko čitatelia, škola sa nám neúprosne blíži... už len dva dni a opäť tu máme každodennú školsú rutinu. Ešte pred tým však niečo na odreagovanie v podobe novej kapitolky :)

Naposledy sa konalo veľké stretnutie staronových priateľov, riešili sa problémy aktuálne aj tie minulé až rozhovory a dohody vyústili v Eleninu smrť (jupí :DD) Teraz sa pozrieme, čo sa dialo neskôr večer v rezidencii Mikaelsonovcov. Ako sa Caroline vysporiadala so smrťou Eleny? Čo jej Klaus prezradil o histórii rodu Petrových a o jeho spoločnej minulosti s Tattiinou pokrvnou líniou? A napokon... rozhovor Kola s Caroline, ktorý jej poskytne niekoľko námetov na premýšľanie.

Bola už hlboká noc, keď sa Rebekah a Kol vrátili, ale Caroline napriek tomu sedela v salóne pred kozubom. Pozrela sa na prichádzajúcu dvojicu a Kol na jej nemú otázku len krátko kývol. Slová neboli potrebné. Pochopila, že jej dávna kamarátka je navždy preč. Odvrátila pohľad a zadívala sa späť do plameňov. Kusy dreva stravované lačnými jazykmi žiarivého ohňa vrhali po miestnosti dlhé tiene. Caroline sa v spomienkach vracala späť do detstva, videla Elenin úsmev a počula jej šťastný smiech. Pred očami mala ich spoločné chvíle s Bonnie a Mattom. Prvý deň na strednej, plesy, večierky, všetky tie zážitky, ktoré si človek uchováva v pamäti ako vzácne perly. Boli to čriepky ich spoločnej minulosti. V jej spomienkach Elena bola tým šťastným obyčajným dievčaťom, predtým než do jej života vstúpil Stefan Salvatore a ona sa stala súčasťou žijúcich legiend a príbehov. Vo svojej mysli si ju chcela uchovať práve takto.

            Na plece jej dopadla niečia ruka. Prudko sa otočila a jej pohľad sa stretol s rozbúrenými modrými očami.

"Klaus," vyskočila a vrhla sa mu do náručia. Pevne ju objal a chrbtom ruky osušil vlhké líca. Sklonil sa k nej a jeho pery sa zľahka dotkli bieleho čela.

"Shh... bude to v poriadku," tíšil ju a jemne kolísal v náručí. Caroline sa po chvíli upokojila. Cítila, ako ju Klaus zodvihol a o pár sekúnd už ležala v ich posteli. Prešiel ku stolu a keď sa vrátil v rukách držal niekoľko hrubých kníh.

"Čo je to?" opýtala sa keď ich jej podával.

"Sú to albumy s fotografiami. Rebekah ich vzala z ich domu. Myslela si, že si to možno budeš chcieť pozrieť."

"Ja... ja neviem či..."

"To je v poriadku ak si ich chceš pozrieť sama," ozval sa po chvíli Klaus a zamieril ku dverám.

"Nechoď," zadržala ho. Sadol si teda k nej na posteľ a otvorili prvý album.

Takmer na každej fotke bola Elena, buď sama alebo s Izabelou. Bol tam Matt, Bonnie s Jeremym, ich deti a priatelia. Našla tam svoju mamu aj starostku Lockwoodovú. Bola to fotografia z nejakej slávnosti v meste. Z mnohých obrázkov sa na ňu usmieval Alarick. Bol pre Elenu ako otec, Caroline to vedela. Seba nenašla ani raz, dokonca ani na starších fotkách. Bolo to, akoby pre Elenu Gilbertovú ani nikdy neexistovala.

"Naozaj ma vyčiarkla zo svojho života. Vedela som to, ale je smutné mať o tom aj dôkaz," poznamenala keď potichu otočila stránku. Z obrázku sa na ňu usmievala Elena. V náručí držala malé dievčatko s hnedými očkami. Izabela mohla mať najviac tri roky. Svetlo hnedé vlásky mala stiahnuté do dvoch copikov ozdobených červenými mašličkami. Veselo sa usmievala na nejakom dávno zabudnutom žarte, ktorý jej povedali rodičia. Caroline sa rozhliadla po izbe. Nebývali tu stále, ale napriek tomu boli všade navôkol určité známky ich súkromia. Na stenách viseli Klausove obrazy, na stolíkoch boli kvety a fotografie v zlatých rámčekoch. Všade však boli len oni dvaja. Boli to ich spoločné spomienky na cesty po Európe, všetky ich výlety, Carolinine nákupy a Klausove autá. Milovala jeho aj ich spôsob života. Vychutnávali si každú sekundu večnosti naplno, ale teraz keď videla Eleninu rodinnú fotografiu, uvedomila si, že napriek všetkému čo má jej jedna vec bude navždy chýbať. Vždy to bude len ona a Klaus. Nikdy nikto tretí.

            Klaus videl ako zosmutnela.

"Nad čím premýšľaš?" opýtal sa aj keď to tušil.

"Vidíš ten obrázok?" opýtala sa a posunula k nemu album. Prikývol.

"Nebola svätá, ale mala to, čo ja nikdy mať nebudem."

"Trápi ťa to miláčik?" v jeho hlase sa jasne odrážala starostlivosť.

"Občas," priznala. "Ale viem, že som získala omnoho viac, než som stratila."

Klaus si ju pritiahol do náručia a objal. Album skĺzol na posteľ, keď jej zaplietol prsty do zlatých vlasov a perami putoval po tvári.

"Čo je s jej dcérou? Izabelou?" opýtala sa po chvíli.

"Ostane s otcom. Matt sa o ňu postará."

"Bude mať normálny život, alebo..," nedopovedala, ale Klaus pokrútil hlavou.

"Momentálne je posledným článkom v línii Tatii Petrovej. Nie je dvojníčka, ale o niekoľko storočí sa objaví ďalšia."

"Pokiaľ bude mať Bella deti," poznamenala Caroline.

"O to sa postarám. Už tisíc rokov udržujem Tatiinu pokrvnú líniu, ale nikdy som nemal toľko problémov ako práve teraz," priznal.

"Ale načo potrebuješ ďalšiu dvojníčku, Nik. Prekliatie je predsa dávno zlomené."

"Nejde len o prekliatie, ani o hybridov," dodal, keď videl, že chce namietať. "Je to jednoducho taký pocit. Matka zviazala nielen moju, ale existenciu všetkých upírov so životom prvej Petrovej. Neviem, aké následky by sa mohli objaviť, ak by rod vymrel. A ja to nemienim riskovať, keď ma to nestojí viac než občasnú kontrolu."

"Ale vyvraždil si predsa Katherininu rodinu," namietla s výčitkou.

"Bola to pomsta. Zradila ma a musela za to pykať. Navyše ona už mala dieťa, ktoré zaistilo pokračovanie jej rodu. Našiel som ho a postaral sa o jej výchovu, vzdelanie. Prežila šťastný život na rozdiel od rodiny, ktorá ju odvrhla hneď po narodení. Ani jej matka ju nikdy nevidela," povedal.

"Ale vie o tom?"

"Že jej dieťa prežilo, alebo, že som to bol ja, kto sa oň postaral?" spýtal sa a pritiahol si ju bližšie. Nikdy predtým spolu nehovorili o Tatii, Katherine alebo ich potomkoch. Caroline pokrčila plecami.

"Asi oboje," odvetila.

"Samozrejme vie, že jej dcéra prežila, inak by tu dnes nebola Elena. So svojimi potomkami sa pár krát stretla počas storočí, ale o mojich zásahoch nevedela, lebo o nich nevedeli ani oni," vysvetlil.

"Si lepší, než si ostatní myslia," povedala mu napokon. Klaus sa od nej odtiahol a pozrel jej do tváre. Bola rovnako krásna ako keď ju prvý krát uvidel, ale aj napriek tomu bol jeho hlas o poznanie chladnejší.

"Nie, som stále rovnaký sebecký bastard, ktorý sa díva len na svoje vlastné ciel. Ty ma vidíš z inej stránky, ale to nemení nič na tom, kto skutočne som," odvetil jej a vyšiel z izby. Caroline sa za ním chvíľu neveriacky dívala. Čo to do neho vošlo? Áno, dívala sa naňho inak ako zvyšok sveta, dokonca možno inak ako jeho rodina. Pre ňu už nebol viac nemilosrdný vrah, nevnímala ho tak ako iní upíri, vlkolaci a čarodejnice, ktorí ho neustále považovali za hrozbu, za nepriateľa. Vyrušilo ju tiché zaklopanie na dvere.

"Môžem ísť ďalej?"

"Kol, ak to nie je dôležité, nechaj si to na zajtra, okej?" Práve teraz nemala náladu, na jeho hlúpe poznámky. Samozrejme ju ignoroval a prešiel k jej posteli. Sadol si na druhý koniec pohodlne si vyložiac nohy. Caroline sa zamračila.

"Aký zmysel malo pýtať sa, keď si aj tak robíš všetko po svojom? Tak ako stále," dodala po chvíli.

"Hmm, takže nie si zvedavá, prečo môj brat reagoval tak ako reagoval?" spýtal sa takmer nezaujato a začal si listovať vo fotoalbumoch, ktoré ostali rozhádzané na posteli. Caroline sa naňho zamračila a Kol sa uškrnul. Pravdaže to chcela vedieť, ale jemu by to sama nepriznala. "Jediná vec na svete, ktorú Klaus miluje viac ako svoju rodinu si ty. Musíš si to uvedomiť, ak ho chceš pochopiť. Už tisíc rokov preňho rodina znamená absolútne všetko, ale ako si si určite všimla, nezaobišlo sa to bez nehôd. Každý jeden z nás strávil určitý čas v nie veľmi pohodlnej drevenej krabici o rozmeroch stoosemdesiat krát deväťdesiat centimetrov, navyše s dýkou v hrudi. Dokonca aj Rebekah či Elijah, napokon," na chvíľu sa odmlčal a Caroline chápavo prikývla. Zrejme sa na moment vrátil k času, keď takto skončil on sám. Nevedela kam smeruje týmto rozhovorom, ale znel omnoho vážnejšie ako zvyčajne.

"Tisíc rokov ho nezaujímalo nič okrem hľadania dvojníčky a zrušenia svojho prekliatia až kým nestretol teba," pokračoval Kol. "Obyčajné malomestské dievča, upíriu bárbie, roztlieskavačku..." Caroline sa zamračila, ale on sa len uškrnul.

"Fajn, fajn...už pokračujem. Popravde nikto - a ja už vôbec nie - nechápal jeho pobláznenie. Že je to naozaj láska sme si uvedomili neskôr. Ale to, čo ti chcem povedať je, že napriek všetkému, napriek tomu, že ťa miluje, sa Klaus jednoducho cíti vinný a má strach."

Caroline sa naňho neveriacky dívala snažiac sa stráviť, čo jej práve povedal. Prečo by sa mal Klaus cítiť vinný? Za čo? A čoho by sa mal báť?

"Čo tým chceš povedať?" spýtala sa napokon. Kol si netrpezlivo odfrkol, zrejme nad jej nechápavosťou. Ale ako má ona pochopiť narážky toho najotravnejšieho z tisícročných upírov?

"To, že my ho napriek tomu čo sa stalo v minulosti nikdy neopustíme. Môžeme sa hnevať, môžeme sa nenávidieť, túžiť po pomste, ale nikdy sa neopustíme. Sme rodina. Ty však odísť môžeš a ak sa tak jedného dňa rozhodneš on ťa nezastaví. Navyše si - svojím spôsobom - smrteľná. Či už tak alebo onak raz možno príde deň, keď ho opustíš a on sa toho bojí, aj keď to nikdy nepovie nahlas."

"Ale ja to stále nechápem," namietla Caroline. "Viem, že môžem umrieť, tak ako každý iný bežný upír, ale prečo by som ho mala chcieť opustiť?"

"Lebo raz si uvedomíš, že za všetkým, čo si v živote stratila, stál nepriamo on."