Začiatok či koniec?

Aj takto by sa to dalo formulovať a záleží len na tebe ako to pochopíš :)

Všetci stále hovoria, že stužková je pre študentov vstupom do dospelosti. Ani predtým som tento názor veľmi nezdieľala a keď ju už mám za sebou, úprimne sa môžem priznať, že sa stále cítim rovnako ako predtým - žiaden náhly pocit dospelosti sa nekonal :DD

Tu je môj príhovor, ktorý som bohužiaľ nemala možnosť prezentovať, lebo sa vymykal tradičným normám. Čo už, vždy chcem byť iná :D
 Vážený pán riaditeľ, vážený učiteľský zbor, milí spolužiaci!

            Dnes sa spoločne stretávame pri príležitosti stužkovej slávností, ktorá je pravidelnou oslavou v predvianočnej zimnej atmosfére. Každý rok je rovnaká a predsa iná. Všetko záleží na uhle pohľadu. Pre Vás, páni profesori, sa stala príjemnou rutinou v období plnom pred prázdninového skúšania. My študenti ju vnímame inak.

            Hovorí sa, že stužková je vstupom do dospelosti. Pripnutím malej zelenej stužky nechávame za sebou detské časy. Je to naozaj tak? Skutočne chceme všetci v priebehu jednej noci dospieť a zabuchnúť dvere nášho detstva?

Postojme na chvíľu na ceste k dospelosti a obzrime sa na pár okamihov späť.

            Chodník, ktorý nás dnes večer priviedol až sem, na miesto kde teraz stojíme, nebol vždy hladký a rovný. Často býval hrboľatý, kľukatý a plný odbočiek. Zvádzal nás na rôzne skratky, často jednoduchšie a pohodlnejšie. Niekedy sme odolali, inokedy nie a potom nám páni profesori k menám dopisovali vymeškané hodiny a náhradné termíny písomiek.

            Každé ráno sme zvádzali boj s budíkom nemilosrdne pripomínajúcim povinnosti, ktorým sa nedalo vyhnúť. So zvončekom sme sa však skamarátili a jeho tón bol ako slová The End na konci nepríjemného filmu. Jednoduché, ale podstatné. Bol našim vysloboditeľom, našim hrdinom.

            Za nami je osem rokov a je oba na nás, aby sme zhodnotili a posúdili, čo nám priniesli. Zažili sme úspechy aj pády, slzy i smiech. Nešetrili sme na klebetách, trénovali kreativitu s výhovorkami aj naše triafačské schopnosti s ohryzkami od jabĺk. Okraje zošitov sa počas nudnej hodiny menili na malé galérie študentského umenia.

            Spoločne strávený čas dal vzniknúť novým priateľstvám pričom niektoré z nich možno vydržia navždy. Lebo skutočných priateľov je ťažké nájsť, komplikované opustiť a hlavne nemožné na nich zabudnúť. Priatelia, ktorých sme spoznali sa stali majákom na našej ceste k dospelosti. Zalievali svetlom temné, monotónne dni plné učenia.

            Práve tu, na gymnáziu, sme dospeli. Odložili detské hračky a začali sa potýkať s radosťami aj starosťami života dospelákov. Postupne sme začali napĺňať naše detské sny a škola nám poskytla odrazový mostík. Podala nám pomocnú ruku a krôčik za krôčikom nás posúvala dopredu. Niekedy sme ju chceli predbehnúť a ona nás potom sotila späť. My sme sa však nevzdali a preto tu dnes stojíme, hodnotíme, rekapitulujeme, spomíname.

            Stužková nie je vstupom do dospelosti. Je to rozlúčka s detstvom. Vždy keď sa dvere zatvoria, iné sa otvoria. Hoci za sebou nechávame nekonečné školské dni, na ktoré raz budeme s úsmevom spomínať pred nami sa otvára budúcnosť. Je ako nočná obloha. Milióny hviezd svietia v tme, ale jedna z nich žiari jasnejšie. Tá naša.