Forbidden decision

Malý (aj keď rozsiahly) darček pod vianočný stromček :)

Pre tých, ktorí poznajú seriál Borgiovci je to známe prostredie a pre tých, ktorí nie - dej sa odohráva v 15. storočí v Ríme, vo Vatikáne.

Na Petrovom stolci sedí pápež Alexander VI. a Rímom vládnu intrigy, zrada aj láska.

Pápežové deti - Cesare a Lucrezia - spútaní pravidlami a rozhodnutiami svojho Svätého otca sa rozhodnú jeden krát vzoprieť. Ako však na ich rozhodnutie zareagujú ostatní?

Upozornenie: Incest! (vzhľadom na tému celkom pochopiteľný)

Cesare vyšiel z kostola, ale napriek spovedi jeho svedomie ostalo rovnako ťažké a čierne ako predtým. Dávno neveril na odpustenie hriechov, na to mal k Cirkvi príliš blízko. Ak by však aj veril na jeho situácii by sa nič nezmenilo. Čo spravil neľutoval. Giovanni Sforza nebol človek, bolo to len zviera. Sprznil jeho sestru a nezaslúžil si milosrdnú smrť akej sa mu dostalo.

            Zamieril k pápežskému palácu a potichu vošiel do Lucreziiných komnát. Uvidel ju stáť nad kolískou. Mala oblečený len tenký plášť a ťažké zlaté vlasy jej padali až k pásu.

"Sestrička," zašepkal tesne za jej chrbtom a jeho dych ju pošteklil na tvári.

"Cesare," usmiala sa keď sa k nemu otočila tvárou. Chýbal jej vždy keď nebol s ňou.

"Sľúbil som ti srdce," povedal po chvíli.

"A čie? Svoje?"

"Sľúbil som ti srdce Giovanniho Sforzu," odvetil.

 "Srdce bez tela. Jeho krv na tomto noži bude musieť stačiť."

Lucrezia naňho chvíľu hľadela držiac v rukách jeho dýku postriekanú zaschnutou krvou.

"Čo to o nás prezrádza, Cesare?" povzdychla si.

"Keď ty mi sľúbiš srdce a ja ho prijmem?"

"Teda prijímaš?" spýtal sa, ale jej odpoveď poznal. Prešla k svojej posteli a zabalenú dýku vložila do nočného stolíka.

"Chcela by som späť svoju nevinnosť. Nepoznať život s tým chlipníkom," povedala trpko. Už nikdy nechcela zažiť to čím si prešla v prvom manželstve.

"To bohužiaľ nie je možné," Cesaremu trhalo srdce pri jej smútku.

            Nikdy nemal dovoliť, aby sa vydala, aby odišla. Chcel ju navždy pri sebe. Chcel ju milovať a chrániť tak, ako si to zaslúži. Láska k nej bola viac ako súrodenecký cit. Miloval Lucreziu ako ženu, prekrásnu ženu a nie ako sestru. Ničila ho predstava, že sa jej dotkol iný muž, keď on sám nemohol. Navyše teraz, po fiasku vo Forli bude Jeho svätosť trvať na ďalšom zväzku, ktorý by mu pomohol uhájiť stolec svätého Petra.

            Sklonil sa k nej a nežne ju zovrel v náručí. Lucrezia si oprela hlavu o jeho plece a nechala sa utíšiť. Cesareho náruč bola jediné miesto kde sa cítila bezpečne, odmalička. On bol brat, ktorý s ňou vyrastal, staral sa o ňu, pomáhal jej, učil ju, chránil ju. Rozprával jej príbehy na dobrú noc keď bola dieťa. Keď nemohla spávať alebo ju trápili zlé sny vykĺzla zo svojej komnaty a spala pri ňom. Hojdal ju v náručí kým opäť nezaspala, ale napriek tomu sa ráno vždy prebudila vo svojej izbe. Dával si pozor, aby nikto nič nezbadal a nezačal veriť, že ich vzťah je niečím viac ako by mal byť. Skutočný príbeh poznali len oni dvaja. Pravdu o zakázanej, nenaplnenej láske medzi múrmi vatikánskeho paláca.

            Zľahka ju pobozkal na vrch hlavy. Vtom sa dvere za ich chrbtami otvorili a oni rýchlo cúvli niekoľko krokov od seba.

Alexander vošiel do komnaty s úsmevom na tvári.

"Príma je za nami," hovorila ako otváral drevené okenice, "blíži sa tercia a niekto ešte len teraz vstáva. Vonku je krásny slnečný deň."

Akoby dôkaz jeho slov izbu zaplavili slnečné lúče.

"Otče, Giovanni spí," napomenula ho mierne Lucrezia a rukou kývla ku kolíske s baldachýnom.

"Oh, samozrejme. Prepáč." Potom sa otočil k Cesaremu.

"Už si to s ňou prebral, syn môj?"

"Čo si so mnou mal prebrať?" spýtala sa Lucrezia dívajúc sa naňho, ale uhol pohľadom. Cítila, že správa, ktorú jej brat nepovedal nie je dobrá.

"Tú záležitosť okolo Forli," zamiešal sa pápež, keď Cesare mlčal. "Plány našej svätej aliancie... Jedným slovom, svadbu."

"Aha," z Lucreziinej tváre zmizla všetka veselosť, "náhla potreba vrátiť ma do obehu. Ale ja sa nevydám. Za nič na svete."

"Potrebujeme spojencov! Nielen my, celá naša rodina!" zahriakol ju Alexander.

"Ani preto sa vydávať nebudem! Ako vám pomohla tá posledná aliancia do ktorej ste ma predali?! Nenechám sa znova mučiť bastardom ktorého vyberiete. Chcem rozhodovať o svojom osude sama. Chcem sa vydať kedy budem chcieť a za koho budem chcieť. Chcem aby ma manžel miloval, aby som ho milovala ja!" ku koncu už kričala a pápežova tvár bola ako z kameňa. V očiach mu videla skutočný hnev.

"Dcéra má svojho otca poslúchať! Jednoducho urobíš čo ti poviem a nebudeme o tom viac diskutovať!!" ukončil rozhovor a vyrútil sa z jej komnát za náreku prebudeného dieťaťa.

            Frustrovane si povzdychla. Vedela, že hádku s otcom - Svätým Otcom - nikdy nevyhrá. Nikdy sa nevzdá výhodného spojenectva s ohľadu na ňu. Otočila sa k Giovanniho postieľke, aby zbadala, že dieťa opäť pokojne zaspalo v Cesareho náručí. Zľahka ho hojdal na rukách a keď zbadal sestrin pohľad pousmial sa.

"Pristane ti to," povedala. Cesare uložil Giovanniho späť do jeho kolísky a objal Lucreziu.

"Nezaslúžil si také drastické prebudenie."

"Ani ja si nezaslúžim to, čo mi chce otec opäť spraviť," povzdychla si a oprela si hlavu o jeho plece. "Alebo áno? Je to pre niečo čo som urobila?"

"Shh," Cesare jej priložil na pery ukazovák, aby umlčal jej hlúpe teórie.

"Pravdaže si nič nespravila, miláčik," ubezpečil ju.

"Alexander sa díva na vec z politickej stránky. Nevidí ju ako otec."

"Otca sme stratili keď sa stal pápežom. Alexander VI. už nie je náš otec," prerušila ho.

"Mňa vydal raz, vydá ma druhý krát potom znova a znova. Môj život nie je viac môj, Cesare. Ty, ja... my obaja sme ako kocky, ktoré môže hodiť na stôl stále dookola podľa toho, ako mu to vyhovuje. Som preňho len tovar, ktorý vymení za spojenectvo, za vlastnú ochranu, kým teba navždy uväznil v kardinálskom rúchu."

"Obaja sme na tom rovnako," súhlasil a pobozkal ju na čelo.

"Chytení v pasci vatikánskych stien a mena Borgia."

*  *  * 

            Sedela v kresle blízko okna a dívala sa na Rím. Mesto, ktoré milovala sa stalo mestom, ktoré ju dusilo. Necítila sa tu slobodná. Bola pápežova dcéra a každý od nej niečo očakával. Otec, matka, spoločnosť... Chcela rozhodovať sama za seba. Dnes sa stretla s ďalším nápadníkom. Nutný rozhovor vydržala sotva desať minút než napokon proste odišla z miestnosti. Synovec benátskeho dóžu bol rovnako nudný ako piati predchádzajúci muži. Sotva vyrástol z detských topánok. Jeho naivita bola do očí bijúca. Aj keď sa ako snažila, nedokázala z neho vymámiť pár inteligentných viet. Nesmelo habkal a pokukoval pritom na svojho strýka ani čo by čakal, že mu napovie. Zložil jej niekoľko neohrabaných poklôn ale nič, čím by ju naozaj zaujal. Svojim odchodom veľmi jasne vyjadrila názor, ktorý bol každému jasný, a ktorý nemohol zahovoriť sladkými rečami ani jej otec. Než odišla stihla postrehnúť nesúhlas sa jeho tvári a vedela, že svojím odmietaním nápadníkov tlačí celú vec priveľmi na hranu.

Náhle vstala a vyšla z komnaty. Potichu prešla bosá vatikánskymi chodbami do druhého krídla až k dverám Cesareho izby.

            Ležal na posteli ešte oblečený. Voľná biela košeľa mu odhaľovala hruď. Chvíľu na neho hľadela než vkĺzla k nemu na posteľ. Rukou mu odhrnula z čela tmavé kučeravé pramienky ale kým stihla ruku odtiahnuť Cesare jej ju v letku zachytil.

"Sestrička," usmial sa keď otvoril oči a stretol sa s jej pohľadom.

"Čo tu robíš?"

"Nemôžem spať," odvetila, "chceš, aby som odišla?"

"Nikdy," pokrútila hlavou.

Náhle ju stiahol k sebe a pritúlil si ju v náručí. Obaja sa veselo zasmiali.

Lucrezia si s ním preplietla prsty a zamyslene ho hladkala po ruke.

"Nad čím premýšľaš?" spýtal sa jej.

"Premýšľam či som dnes nespravila hlúposť, Cesare," priznala.

"Odišla som uprostred rokovaní so synovcom benátskeho dóžu, ktorý sa o mňa uchádzal. Už som to nedokázala vydržať, ale otec nebol mojim spávaním potešený. Bojím sa, že sa napokon rozhodne vydať ma aj bez môjho súhlasu."

"To nedovolím, láska," uistil ju a pritiahol bližšie k sebe, "Nemusíš sa báť. Vždy ti poviem, čo otec plánuje.  Teraz mi prezraď, čo bolo na tom synovcovi také hrozné?" vyzvedal.

Lucrezia sa na moment odmlčala. Potom sa otočila, aby bratovi videla do tváre. V izbe svietilo len niekoľko sviečok, ale to stačilo.

"Bolo to rovnaké, ako predtým. Nech mi otec predstaví akéhokoľvek nápadníka, vždy ich v duchu porovnávam. Nemôžem si ich vziať, nemôžem ich milovať lebo moje srdce už nie je voľné. Oni nie sú ako ty. Nikdy nemôžem milovať manžela tak ako milujem teba," povedala.

"A keď ma napokon vydá, stratím ťa, Cesare a to nechcem, nemôžem ťa znova stratiť," dodala potichu.

            Cítila ako sa jeho ruka posúva po jej boku a ten zvodný dotyk ju opájal. Spútal jej pery svojimi. Neváhala mu bozky opätovať, poddávala sa jeho skúseným ústam. Ticho zastonala rozkošou keď sa jej telo zaborilo do mäkkých prikrývkou pod jeho váhou.

"Lucrezia," zašepkal do jej hodvábnych vlasov ako bozkami putoval po hebkej pokožke hrdla až na tvár.

"Čo to robíme?" pýtala sa sotva počuteľne medzi sladkými bozkami. Rukou mu prešla po temene a pritiahla si jeho tvár bližšie. V čiernych očiach mu horel plameň túžby, ktorú v sebe potláčal rovnako ako ona. Zakázanú a vášnivú.

"To, čo sme mali spraviť dávno, láska. Obaja sme sa nechali zamotať do otcovho politického boja o moc, ale nanútená budúcnosť nás nikdy nespraví šťastnými."

            Na chodbe začuli kroky. Cesare jej rýchlo priložil na pery prst, aby jej naznačil nech je ticho. Lucrezia zatajila dych, kým neznáme kroky neodzneli a potom na seba obaja pozreli. Rozhorúčení a strapatí s perami opuchnutými od vášnivých bozkov si náhle uvedomili realitu v ktorej sa nachádzali. Ktokoľvek mohol vojsť, ktokoľvek ich mohol začuť, vidieť. Nechali sa strhnúť situáciou a nepremýšľali nad tým, čo by sa mohlo stať.

"Musím ísť," zašepkala Lucrezia a rýchlo vstávala z postele. Skôr než za sebou zavrela dvere venovala bratovi ešte posledný pohľad.

 *  *  *

            "Alfonso bude ideálny manžel," hovoril Alexander o niekoľko dní. Cesare sedel v otcovej pracovni a zatínal päste. Už hodinu počúval jeho nadšený výber nového manžela pre Lucreziu. Bolo to takmer mučenie nedať na sebe nič poznať.

"Skutočne si myslíte, že on je ten pravý, Otče?"

"Nepochybne áno, syn môj. Je to tvárny mladík, ktorého si môže vychovať podľa seba. Neublíži jej a určite nájdu spoločnú reč. Navyše predstavuje výhodné spojenie s Neapolom, ktoré sa nám veľmi hodí."

"S Neapolom ste sa predsa spojili prostredníctvom Joffreho," namietol Cesare.

"Joffre je ešte dieťa a ty to dobre vieš. Lucrezia sa musí vydať a ja som už rozhodol. Nebudeme o tom viac diskutovať."

            Cesare buchol päsťou do stola, ale to už pápež nepočul lebo sa náhlil von. Na malú chvíľu popustil zo svojho sebaovládania. Nemohol dovoliť, aby mu Lucreziu vzali práve teraz. Vyšiel von a zamieril do matkinho domu. Možno ona bude môcť otca presvedčiť, aby svoje rozhodnutie zvážil.

            Vybehol po schodoch keď ho za rameno schmatla drobná ruka. Otočil sa ocitnúc sa zoči voči Lucrezii.

"Cesare," oslovila ho prv než ho zatiahla za vysoký stĺp a vášnivo ho pobozkala. Už niekoľko dní ho nevidela. Chýbal jej. Nešla za ním do jeho izby, aj tak by jej nedovolil toľko riskovať. Otec stále plánoval jej svadbu a ona to nemohla viac počúvať. Preto dnes prišla k matke.

Objal ju v páse a oprel o kamennú stenu. Jej prsia sa mu tlačili o koženú tuniku, cítil teplo jej tela, ktoré ho pokúšalo stále viac. Prestali vnímať okolie, existovali len oni dvaja a vášeň medzi nimi bola takmer hmatateľná. Náhle zalapanie po dych ich vytrhlo zo zaujatia a obaja sa s hrôzou otočili. Pred nimi stála ich matka. V očiach mala vpísaný šok, ktorý sa zreteľne odrážal na tvári. Bola celkom bledá.

"Matka," ozvala sa potichu Lucrezia stále držiac brata za ruky.

"Čo ste to spravili?" zašepkala hľadiac na nich. Videla dcérinu túžbu a rovnaký plameň zakázanej žiadostivosti bol aj v synových očiach.

"Matka..," skúsil to Cesare, ale ona ho prerušila.

"Ako dlho?" spýtala sa.

"Ako dlho to už trvá?"

Mlčali. Nemohli jej odpovedať, lebo sami nepoznali odpoveď. Ich láska bola iná odjakživa. Nebol to súrodenecký cit. Bolo to niečo zakázané, ale o to sladšie a vekom to len silnelo.

"Vždy som vedela, že to raz takto dopadne," povedala napokon ich matka keď ich viedla do jedálne.

"Vedela si to?" spýtala sa jej Lucrezia. Veľmi dúfala, že práve ona ich pochopí. Nebude ich súdiť. Tiež predsa milovala ich otca.

"Pozorovala som vás celý život," priznala.

"Bol to Cesare, kto ťa vychovával, hral sa s tebou a učil ťa, Lucrezia. Ty si sa mu zverovala so všetkým. Bol ti otcom, bratom i priateľom, ale vo vašom pohľade bolo niečo, čo ma znepokojovalo. Hoci som o tom vedela, nikdy som si to nechcela priznať. Verila som, že to prekonáte. Že vaša budúcnosť vám prinesie to po čom túžite a váš hriech nikdy nebude naplnený. No mýlila som sa."

"Odsudzuješ nás preto?" spýtal sa Cesare. V skutočnosti mu na tom nezáležalo, ale sestre by matkin postoj ublížil. Milovala ju.

Pokrútila hlavou.

"Nemôžem vás súdiť pre lásku, hoci ju nikto nepochopí a nikdy neuzná," povedala.

"Vy sami však musíte pochopiť, že to nie je možné. Na ruke nosíš kardinálsky prsteň, Cesare," upozornila ho, "a teba čoskoro čaká svadba Lucrezia. Musí to skončiť a hlavne sa o tom nesmie dozvedieť otec."

"Nepovieš mu to?"

"Ja vás neprezradím, ale nemôžem vás ani podporovať."

S tými slovami odišla a nechala ich v miestnosti samých.

 *  *  *

            Lucrezia ležala v posteli a nemo hľadela do stropu. Rozhodla sa prespať v matkinom dome. Nechcela sa vracať do Vatikánu kde by musela vzdorovať otcovi. Hovoril by jej o svadbe a povinnostiach, čo naozaj nechcela počúvať. Hoci sa snažila nemohla zaspať. Pred očami mala bratovu tvár i matkin vyčítavý pohľad.

Dvere mierne zaškrípali a ona vydesene vyskočila. Cesare vošiel do jej izby a otočil kľúčom v zámku.

"Nedokážem sa ťa vzdať, láska," povedal, stojac nad jej posteľou. Jeho pohľad pálil.

"Nejde to."

Sklonil sa k nej a pritisol svoje ústa na jej. Vkĺzla do jeho teplého náručia, dlaňami pohladila mužnú hruď. Cítila jeho ruky na svojom tele a nechala sa viesť túžbami, ktoré ju stravovali.

*  *  * 

            Cesare otvoril oči a zahľadel sa na svoju sestru, ktorá ležala vedľa neho. Majetnícky ju držal a rukou hladil zlaté kadere, ktoré voľne padali na nahý chrbát. Jej tvár vypovedala o prežitej vášni, viečka sa nepokojne pohli, akoby snívala nepríjemný sen. V jeho očiach však bola ako anjel. Prekrásna.

"Nie!!" jej výkrik ho vystrašil. Lucrezia sa náhle posadila na posteli a biela prikrývka odhalila dokonalé mladé telo.

"Láska moja, čo sa deje?" spýtal sa láskavo a snažil sa ju upokojiť. Vyplašene sa naňho dívala, v modrých očiach mala vpísaný strach.

"To bol ten sen. Snívalo sa mi, že ma otec vydal a ja som ťa už nikdy nevidela. Sľúb mi, že nikdy nedovolíš, aby sa to stalo!" naliehala naňho a úpenlivo sa mu dívala do tváre.

"Sľúb mi to Cesare! Nechcem ťa stratiť."

"Nemusíš sa báť, sestrička," usmial sa a upravil jej voľný pramienok vlasov.

"Nikdy ma nestratíš," ubezpečil ju nežným bozkom.

"Nezniesla by som to. Nikdy nebudem nikoho milovať ako teba. Nechcem patriť inému mužovi. To, čo som zažila v prvom manželstve by som už nezniesla."

            Cesare ju počúval, nikdy predtým nehovorila o svojom manželstve so Sforzom. Veľa krát sa ju snažil prehovoriť, aby mu povedala, čo sa vlastne stalo, lebo v jej očiach videl, že nech to bolo čokoľvek zmenilo ju to.

"Nevieš si predstaviť aké to bolo," začala a v tvári mala trpký výraz.

"Pohŕdal mnou, mojou rodinou, mojim menom. Nebola som ani hodna dýchať rovnaký vzduch ako on. Každým slovom mi dával najavo, že som pápežov bastard, menejcenná. Bola som ponížením pre rod Sforza. Čierna škvrna na ich povesti. Každý večer som sa bála toho, keď príde do komnaty, čo odo mňa bude vyžadovať. Ubližoval mi, bolelo ma to a každé ráno som bola samá modrina. Nedokážeš si predstaviť, ako som sa cítila keď som videla súcitný pohľad mojej slúžky. Aj posledný paholok na panstve ma ľutoval, ale nikto s tým nemohol nič spraviť," Lucrezii po líci stiekla slza. Ani teraz nebolo príjemné na ten čas spomínať, ale potrebovala to zo seba dostať. Cesare bol jediný človek, ktorému sa mohla zdôveriť. On ju pochopí ako brat i ako milenec.

"Kiežby si to mohol byť ty," zašepkala.

"Kiežby si bol tým prvým, kto by sa ma dotkol."

"Bol by som nežný a nikdy by si netrpela, sestrička," ubezpečil ju a v duchu posielal Giovanniho Sforzu do horúcich pekiel. Jediná vec, ktorú v tejto chvíli ľutoval bola, že tomu sviniarovi doprial takú rýchlu smrť. Za to, čo spravil Lucrezii by si zaslúžil mesiace trpieť na mučidlách a stále by to bolo málo.

"Už tým nechcem nikdy prejsť," zašepkala a on si ju pritiahol do náručia. Perami putoval po tvári, pobozkal ju na oči, nos, sladké pery a čičíkal ju ako malé dieťa až kým sa neupokojila.

"Spi, láska... netráp sa," zamrmlal je potichu do ucha. Jej dych sa čochvíľa stal pravidelným a Cesare vedel, že zaspala.

 

*  *  *

            "Dokedy mieniš naťahovať čas, Lucrezia?!" vyštekol pápež Alexander a mračil sa na dcéru spoza stola. Pred sebou mal poukladané poznámky, pozvánky, zasadací poriadok a všetko, čo sa nejakým spôsobom týkalo príprav na jej svadbu.

"A kedy vy pochopíte, že sa vydávať nechcem?!!" vykríkla a prudko vstala zo stoličky. Dva mesiace prešli od jej prvej noci s Cesarem. A nie poslednej. Vedeli, že je to bláznovstvo, že riskujú, ale nedokázali odolať volaniu hriešnej lásky. Zakázanej, ale o to sladšej. Čas sa im však krátil, prípravy na sobáš vrcholili.

"O tom sme už hovorili a nie raz," schladil ju Alexander.

"Jednoducho urobíš, čo sa ti povie. Ty si Alfonsa vezmeš," ukázal na ňu prstom a v očiach sa mu blýskalo, "či po dobrom, alebo po zlom. Ak budeme musieť k oltáru ťa privlečieme."

"Ja nie som žiaden dobytok!" povedala prudko a líca jej horeli hnevom.

"Uvedomujete si, čo mi chcete spraviť? Predávate ma ako tovar! Vymeníte ma za najlepšieho spojenca, ale čo keď vám o rok, či o dva nebude vyhovovať? Čo potom?" pýtala sa.

"Dosť bolo tých nezmyslov. Vezmeš si Alfonsa Aragónskeho a Cesare bude celebrovať obrad. Viac sa k tomu nemienime vracať," povedal Alexander. Pre Lucreziu to bola posledná kvapka. Druhý krát kráčať k oltáru, mať pred sebou svojho brata a vedieť, že to nebude on s kým spojí svoj život.

 

*  *  *

            Svet jej sčernel pred očami keď sa zviezla k zemi. V poslednej chvíli ju zachytili silné paže, ale to už nevnímala.

Prebudila sa na silný zápach soli. Ležala na posteli a nad ňou sa skláňala jej matka.

"Lucrezia, ako sa cítiš? Je ti už lepšie?"

"Čo čo sa stalo?" spýtala sa trochu zmätene.

"Omdlela si, našťastie Cesare ťa zachytil skôr než si padla na zem," vysvetlila jej matka. Lucrezia sa pokúsila nadvihnúť, chcela vidieť brata, ale matka ju zatlačila späť do perín.

"Čo sa vlastne stalo?" vyrušil ich Alexandrov hlas. Pápež sa prechádzal po miestnosti a znepokojene hľadel na dcéru, ešte stále celkom bledú.

Chcela odpovedať, ale matka ju predbehla.

"Nie je to nič vážne, Rodrigo," upokojovala ho, "nemusíš si robiť starosti."

"Prečo potom odpadla?"

"Je to proste priveľa stresu. Všetky tie prípravy ju vyčerpali. Čochvíľa bude opäť na nohách," vysvetľovala Vanozza a pápež napokon odišiel.

Sotva sa za ním zavreli dvere Vanozza sa na dcéru prísne zadívala.

"A teraz mi všetko pekne povieš, moja milá," vyzvala ju.

"To, že som ťa chránila pred otcom je jedna vec, ale aj tak chcem počuť pravdu."

Lucrezia na ňu niekoľko minút nechápavo hľadela.

"Neviem o čom hovoríš, matka. Deje sa niečo?"

"Si tehotná, Lucrezia," povedala.

"Čože?" spýtala sa šokovane.

"Po štyroch deťoch dokážem poznať, kedy žena odpadne vyčerpaním a kedy je to tehotenská nevoľnosť," usmiala sa na ňu.

"Lenže ty sa máš vydávať, drahá moja, a táto nerozvážnosť môže všetko skomplikovať."

"Možno viac než si myslíš," povedala jej napokon Lucrezia a na matkinej tvári videla náhly šok poznania. Na moment privrela oči a zhlboka sa nadýchla.

"Prečo ste ma nepočúvali?"

            Otvorila dvere a vyšla na chodbu. Lucrezia sa pretočila na bok. Rukou pohladila bruško a trochu sa usmiala. Jej dieťa, Cesareho dieťa, bude milované. Nikdy sa ho nevzdá. Vedela však, že ľudia ju nepochopia. Budú ju odsudzovať pre krvismilný vzťah, jej dieťatko bude prekliate a navždy odmietané.

Pri tej predstave jej oči zaplavili slzy.

"Lucrezia, čo sa deje sestrička?" Cesare ju uvidel ležať na posteli a okamžite bol pri nej. Keď prišiel do jedálne doslova mu padla do náručia, chytil ju v poslednej chvíli. Nevedel, čo sa stalo, kým mu matka nepovedala, že sa s otcom pohádali a potom ho vyhodila z miestnosti do ktorej ju preniesli. Keď za ním pred chvíľou vyšla tvárila sa vážne a jeho okamžite zachvátili obavy. Niečo sa stalo, to vedel s istotou.

Lucrezia sa naňho usmiala a on jej prstom zotrel slzu stekajúcu po líci.

"Povedz mi, čo sa stalo, láska?" zašepkal snažiac sa, aby ich matka nepočula. Ona vedela, že teraz to už nie je podstatné.

"Stalo sa to, že ste ma mali počúvať, Cesare," zamiešala sa Vanozza.

"Nerozumiem ti matka."

"Netvár sa, že nevieš o čom hovorím. Tvoj vzťah s ňou prekročil isté hranice a tu je výsledok," povedala a ukázala sa na jeho sestru.

"Som tehotná, Cesare," povedala ticho a jej ruka klesla na bruško.

            Cesare neveriacky hľadel na mladú ženu a potom sa mu na tvári začal rysovať šťastný úsmev. Dieťa. Bude mať dieťa. Nikdy nebol taký šťastný, ale matkin vážny pohľad a smútok v sestriných očiach ho zarazil.

"Nie som vydatá a aj keby som si vzala Alfonsa okamžite, otec nie je hlúpy. Spočíta si, že sa dieťa narodilo skôr, než je normálne."

"Môžeš povedať, že si mala milenca," namietla jej matka, "nikto ti to nebude vyčítať. Alebo povieš, že dieťa sa narodilo predčasne."

"Nedovolím, aby moje dieťa vychovával iný muž ako svoje vlastné," prudko povedal Cesare a Lucrezia prikývla. Chcela vidieť svoje dieťa v náručí jeho otca.

"Vzali mi Paola," povedala a dívala sa na matku, "môj syn ho nikdy nespozná a prečo? Pre česť rodu! Nedovolím, aby moje druhé dieťa tiež vyrastalo bez otca. Chcem, aby ho Cesare poznal a vychovával."

"To je bláznovstvo a ty to vieš, Lucrezia!" namietla Vanozza. V srdci však svoju dcéru chápala. Musela. Od nikoho iného sa pochopenia nedočká.

"Nevydáš sa," povedal prosto Cesare. Chytil ju za ruku a pobozkal.

"Nikto mi ťa nevezme, láska. Patríš iba mne. Ja ťa chcem pri sebe. Teba aj naše dieťa."

            Zachytil jej pery svojimi a Lucrezia mu bozk opätovala. Ich matka sa potichu vytratila. Vedela, že nič na svete nezmení Cesareho názor a tiež si bola veľmi dobre vedomá, že to kvôli nemu Lucrezia odmietala všetkých nápadníkov. Milovali sa tajne a tak to ostane navždy. Nesmie dopustiť, aby niekto zistil, čie dieťa čaká.

*  *  *

            "Moja pani," Michelleto chytil jej ruku a pomohol jej nasadnúť. Cesare sa usmial keď si sestru pritiahol do pevného objatia. Hoci namietala, nikdy by  nedovolil, aby šla na koni sama. Chytil uzdu a jednou rukou pohladil oblé bruško ukryté pod rafinovane upravenými šatami. Tretí mesiac. Bol najvyšší čas.

"Poďme," povedal svojmu spoločníkovi a všetci traja vyrazili.

Dorazili k bránam Ríma a Lucrezia sa naposledy obzrela. Už nikdy sa nevrátia. Neľutovala to.

"Kam teraz?" spýtala sa keď nechali hradby večného mesta za sebou.

"Domov, sestrička," odpovedal jej Cesare a ona sa s úsmevom oprela o jeho hruď. O chvíľu mu unavená zaspala v náručí. Trochu spomalil a do zlatých vlasov jej vtisol bozk.

            Bola jeho pokladom, jedinou ženou, ktorú miloval. Vedel, že nemôžu ostať v Ríme dlhšie. V momente, keď sa dozvedel o jej tehotenstve začal konať. Vyslal Michelleta do Florencie. Jediný, kto mohol zdržať rokovania o sobáši bol Machiavelli. Jeho politické intrigy boli prepracovanejšie než intrigy jeho otca.

"Získal som vám jeden mesiac, Eminencia," povedal mu pri poslednom stretnutí, "využite ho múdro. A myslím, že toto by vám tiež mohlo pomôcť," dodal a pred neho položil niekoľko mešcov. Cesaremu stačil letmý pohľad, aby vedel, že florentský vyslanec preňho získal podstatnú časť tajných vatikánskych fondov z mediciovskej banky.

"Ďakujem, signore Machiavelli," povedal, ale vyslanec len nadvihol obočie.

"Nemáte mi za čo ďakovať, kardinál. Nič sa predsa nestalo," venoval mu posledný pohľad a s tými slovami odišiel z miestnosti.

            Ďalej konal Cesare rýchlo, ale najmä tajne. Nikoho do svojich plánov nezasvätil, dokonca ani matku či sestru. Len jej naznačil, aby sa neobávala. Jediný Michelleto poznal jeho zámery aj ich dôvody. Svojmu spoločníkovi veril vlastným životom. Vďaka zlatu od Machiavelliho kúpil dom v odľahlej Ravenne na východnom pobreží. Bola to neveľká dedina dostatočne vzdialená, aby ju Jeho Svätosť nikdy nepovažovala za dostatočne podstatnú a navštívila ju. Budú v bezpečí. Len pre niekoľkými dňami tam Michelleto odviedol malého Giovanniho spolu s jeho vychovávateľkou. Otca našťastie priveľmi zaujímala momentálna situácia na neapolskom dvore, aby venoval pozornosť jeho drobným rímskym záujmom.

Ešte niekoľko hodín cesty ich delilo od cieľa, ale to najdôležitejšie už mal. Svoju milovanú sestru.

*  *  *

 

            Vanozza stála pri okne v starej Lucreziinej izbe vo svojom dome. Už to bolo pol roka odkedy kardinál Borgia aj Lucrezia Borgia záhadne zmizli. Nikto ich nevidel, nikto o nich nepočul. Alexander bol nepríčetný najprv hnevom, potom strachom o deti. Nepomáhal krik, ani vyhrážky. Nikto mu nevedel povedať informácie ktoré chcel počuť a tým, ktoré sa mu núkali odmietal veriť. A Vanozza mlčala.

Netušila kde jej deti sú, ale vedela, že sú spolu. Na druhé ráno po ich odchode našla v Lucreziinej izbe na jej nočnom stolíku kardinálsky prsteň a krížik. Pochopila, čo jej chcel Cesare povedať.

"Pani?" vyrušil ju zo zamyslenia sluha.

"Práve prišiel tento list. Pre vás," podával jej zapečatený pergamen.

Nebolo na ňom meno, nič. Zlomila pečať a keď ho otvorila uvidela len dve slová. Snažila sa zakryť emócie, keď pozrela späť na sluhu a spýtala sa: "Kto ho priniesol? Kde je ten posol?"

"Odpusťte pani, ale odišiel. Nepoznal som ho. Ten muž mi len podal list a povedal, že je pre vás. Potom zmizol," odvetil služobník nešťastný, že nemá informácie, ktoré pani chcela.

"Spoznali by ste ho? Ako vyzeral?"

"Obyčajný muž. Zahalený v plášti. Nevidel som mu poriadne tvár."

Vanozza prikývla.

"Môžeš ísť," prepustila ho. Podišla ku kozubu a hodila list do plameňov. Pozerala sa ako ho pohlcuje oheň. V mysli sa jej vynorili tie dve slová, ktoré si prečítala.

Valentino Borgia

Jej vnuk.