Once upon... - 4. kapitola

Naplánované a bezproblémove, tak sa mi to páči :)

 

Áaa ... hmm, rande.. plus malý odsek písaný ako spomienka -> kurzívou. Mala som chuť na malú zmenu keď som to písala a toto mi celkom pasovalo. Tiež sa vrámci rozhovoru bude spomínať Klausova rodina, ale iba okrajovo. Nezachádzala som do detailov a nevyrábala žiadnu rodinnú drámu.
O niekoľko dní sedela Caroline v kancelárii. Plány na Eleninu autogramiádu už boli vo finálnej fáze. Stačilo len doladiť niekoľko detailov. Rebekah nad svojou pozvánkou len prevracala očami, ale nikdy by neodmietla príležitosť k zábave. Carolinina myseľ opäť na chvíľu odbehla ku Klausovi. Práve teraz pracovala na jeho zmluve, lebo sa hneď na druhý deň po ich stretnutí zastavil u nej vo firme, aby sa dohodol na spolupráci.

 

*  *  *

            "Ahoj, Caroline," pozdravil ju pri príchode.

Nemohla si pomôcť, ale vo svojich vyšúchaných džínsach, ktoré mu neskutočným spôsobom sedeli na bokoch a tmavozelenom vojenskom tričko vyzeral neuveriteľne príťažlivo. Spôsob, akým sa na ňu díval nútil jej líca farbiť sa do červena.

"Ahoj, takže predsa len budeme obchodní partneri? Prosím posaď sa," ukázala na stoličku.

"Rád budem akýmkoľvek tvojim partnerom," poznamenal a ona sa zasmiala.

"Ty aj Stefan ste rovnakí blázni."

"Prečo??"

"Nechaj tak. Poďme sa baviť o práci," zahovárala rýchlo. Nemohla mu povedať, že jej najlepší kamarát jej o ňom robil návrhy.

"Čokoľvek, láska. Tu sú oficiálne poznámky, ktoré mám z galérie," podával jej zložku. Ich prsty sa na chvíľu dotkli a medzi nimi to zaiskrilo.

Pohľadom prebehla dátumy, rozmery miestnosti, niekoľko základných údajov a priložené fotografie. Malo by to byť jednoduché.

"Máš tu aj fotky svojich obrazov, ktoré budeš vystavovať?"

"Nie, prečo?"

"No, keď budem vedieť o aké diela sa jedná pomôže mi to vybrať dekorácie, prípadne tému, podľa ktorej sa budem ďalej riadiť."

"Tak to môže byť problém," skonštatoval po krátkej odmlke Klaus.

"Ako to myslíš?" nechápala Caroline.

"Ja ešte neviem, čo presne budem vystavovať, láska."

Neveriacky na neho pozrela.

"Č-čože? Čo tým chceš povedať?"

"Len to, že musím vybrať diela z mojej tvorby za posledné roky. Bol by som rád, keby si mi pomohla. Poď so mnou na večeru a potom ti ich ukážem. Môžeš vybrať, ktoré budeš chcieť," usmial sa na ňu a ona vedela, že mu nedokáže povedať nie.

"Okej, kedy a kde?" spýtala sa ho a aj ona sa pousmiala.

"Prídem po teba v stredu po práci. Kedy končíš?"

Caroline jedným okom mrkla na rozpis a skontrolovala stredu.

"O siedmej by som mala mať už všetko hotové," odvetila.

"Fajn, takže ťa uvidím v stredu o siedmej. Teším sa, láska. Tie poznámky si pokojne nechaj," povedal jej keď vstával.

"Pekný deň, Caroline," povedal ešte kým odišiel.

Chvíľu za ním hľadela, uvažujúc do čoho sa to dostala.

 *  *  *

Caroline sa pozrela na hodinky. Bolo pol siedmej. Vstala a vyšla z kancelárie presklenými dverami.

"Anna," oslovila sekretárku, ktorá zdvihla pohľad od svojej knihy. Večer už nebolo veľa práce a Caroline nemala nič proti tomu ak si čítala, či listovala v magazíne.

"Slečna Forbesová," povedala a rýchlo zavrela knihu.

"To je v poriadku, Anna. Aj tak som vám prišla povedať, že môžete ísť domov. Ja dnes zamknem, nerobte si starosti."

"Ďakujem slečna. A prajem vám pekný večer," rozlúčila sa keď Caroline opäť vošla do svojej kancelárie. Ráno si obliekla bežné oblečenie, ale na večeru chcela niečo lepšie. Prezieravo si priniesla veci do práce. V malej kúpeľni sa rýchlo prezliekla do krátkych tmavomodrých puzdrových šiat, na ktoré si prehodila biely bavlnený svetrík.

Mala ešte čas, preto si sadla k počítaču a otvorila stránku svojho obľúbeného internetového obchodu. Nakupovanie v akejkoľvek forme bolo jej vášňou.

Vyrušilo ju tiché zaklopanie na dvere. Keď zodvihla hlavu zbadala Klausa. Kývla mu, aby vošiel a všimla si, že si dnes obliekol čierne rifle a športovú koženú bundu pod ktorou mal čiernu košeľu. Vyzeral dokonale.

"Dobrý večer, láska," pozdravil a všimla si ako rýchlo skĺzol pohľadom po jej postave. V očiach sa mu zračil obdiv aj túžba.

"Vyzeráš krásne."

"Tiež nevyzeráš zle," vrátila mu kompliment.

"Tak kam ideme?" spýtala sa keď vychádzali z budovy.

Uškrnul sa.

"Nechaj sa prekvapiť."

Zaparkoval pred nenápadnou reštauráciou, v ktorej ešte nikdy nebola. Hosteska ich zaviedla k ich stolu a podala im jedálne lístky. Klaus jej objednal šampanské. Prekvapene naňho pozrela.

"Čo oslavujem?"

"Potrebuješ dôvod, láska?" zvodne sa na ňu usmial. Caroline cítila, ako jej trochu sčerveneli líca. Bolo to tak iné, ako s Tylerom. On nikdy nerobil žiadne džentlmenské gestá. Ich vzťah bral ako samozrejmosť.

"Vybrali ste si?" spýtala sa mladá žena, ktorá ich obsluhovala.

"Dám si grilovaného lososa so zeleninou."

"Pre mňa steak s anglickou zeleninou a zemiaky," povedal Klaus svoju objednávku a keď žena odišla pozrel na Caroline.

"Čo?" spýtala sa všimnúc si jeho sústredený pohľad.

"Povedz mi niečo o sebe, Caroline."

"Toto má byť pracovná večera, nie rande," namietla, "mali by sme hovoriť o tebe."

"Taká nedočkavá spoznať ma?" zasmial sa.

Caroline pohodila hlavou a zlaté vlasy jej padli cez plecia.

"Povedz mi o tvojej práci? Niečo o tvojich obrazoch. Ako si sa vlastne dostal k maľovaniu?"

Klaus sa na chvíľu zamyslel.

"Umenie bolo odjakživa mojou vášňou, ale za to, kde som teraz, vďačím bratom, Elijahovi a Finnovi."

"Ako to myslíš?"

Priniesli im ich jedlo, ale Caroline bola zaujatá rozhovorom. Zaujímal ju, chcela vedieť viac.

"Čo ti o našej rodine povedala Rebekah?" spýtal sa trochu zamračene.

Pokrčila plecami.

"Veľa nie. Okrem teba nikdy rodinu nespomínala. Možno Stefanovi."

"Sme piati súrodenci, ale moja matka mala počas manželstva aféru, ktorej produktom som ja. Keď na to Mikael prišiel vydedil ma. Vyškrtol ma zo svojho testamentu a nebyť Elijaha bol by som skončil na ulici. Matka umrela skôr a po Mikaelovej smrti mi Elijah pomohol vyštudovať. Podporoval ma a tak som skončil konzervatórium. Stále sa snažím o nezávislosť, nechcem nič z peňazí mojej rodiny, stačí, že nosím ich priezvisko, ktoré si podľa všeobecnej mienky nezaslúžim," povedal trpko.

Caroline sa naňho pozrela. Netušila to. Necítila však ľútosť, skôr obdiv, že sa dokázal preniesť cez svoju minulosť. Nedokázala si predstaviť, aké to musí byť, keď rodičia týmto spôsobom odvrhnú svoje dieťa. Nikdy však ani nepoznala súrodeneckú spolupatričnosť. Bola jedináčik a najbližšie k bratovi, koho mala, bol Stefan.

"Čo robia ostatní tvoji bratia?" opýtala sa zvedavo.

"Elijah vedie rodinnú právnickú firmu, kým Finn je najvyšší britský sudca. Obaja sú šťastne ženatí. Najmladší brat Kol je rodinná divoká karta," zasmial sa, "možno dokonca viac než ja sám. Podľa posledných správ si užíva niekde v Taliansku. No a Rebekah poznáš."

"Vau, napriek tomu čo si hovoril, musí byť úžasné mať takú veľkú rodinu," priznala.

"Ty nemáš súrodencov?"

Pokrútila hlavou.

"Moji rodičia sa rozviedli keď som bola ešte malá. Strednú školu som prežila vďaka priateľom. A teraz mám len Stefana."

"Chodila si s ním niekedy?" spýtal sa zvedavo, ale predstava, že by Stefan držal Caroline v náručí sa mu ani trochu nepáčila.

Caroline sa hlasno zasmiala.

"Preboha, nie," ozvala sa pobavene, akoby zdesená tou predstavou. Klaus sa v duchu usmial.

"Je to môj najlepší priateľ, je mi skoro ako brat, ale nič romantické. Kedysi chodil s mojou kamarátkou Elenou, ale potom sa rozišli. Dá sa povedať, že v Beke som našla skvelú priateľku aj ja."

Bola to pravda. Mali rovnaký vzťah aký mávala na škole s Elenou a Bonnie.

"Som rád, Bekah vždy chcela sestru. Štyria bratia boli na ňu veľa," zasmial sa.

Rozhovor plynule prešiel od rodiny, cez prácu až po obľúbené hobby a hudbu. Caroline zistila, že si Klausovu spoločnosť užíva. Bavila sa ako už dávno nie. Bolo príjemné vyjsť si s niekým hoci len pracovne. Čím viac času s ním však strávila tým viac mala pocit, že sa od práce vzďaľujú.

Klaus nakoniec zaplatil a keď vyšli von prehodil jej cez plecia svoje sako.

"Ďakujem," povedala ticho Caroline. Zhlboka nasala jeho príjemnú vôňu. Zmes kolínskej a typickej mužnej arómy.

"Čokoľvek, miláčik," odvetil.

"Prejdeme sa?" naznačil jej a ona prikývla.

"Kde vlastne bývaš?"

"Zvedavá?" nadvihol obočie a zvodne sa usmial.

"Oh," buchla ho po ramene, "nie pre to, čo si ty myslíš!"

"Ja si myslím veľa vecí, láska. Ale v skutočnosti bývam neďaleko. Toto bola moja obľúbená reštaurácia. Je blízko a chodím tam často, keď som v New Yorku. Mám ešte jeden byt v Londýne, trvalý."

"Takže do štátov chodíš len občas?"

Prikývol.

"Hlavne kvôli Rebekah. Európu mám rád. Bola si tam niekedy?"

"Vlastne som nikdy nebola nikde," priznala po pravde Caroline. Pokiaľ neráta cestu z Virgínie no New Yorku pred niekoľkými rokmi.

Pozrel sa na ňu. Bola naozaj krásna. Vlasy jej voľne padali na plecia odrážajúc svetlo pouličných lámp.

"Vezmem ťa," povedal, "kamkoľvek budeš chcieť. Paríž, Rím, Tokyo."

Jej úsmev sa rozširoval stále viac až sa napokon veselo zasmiala.

"Prečo by si to robil?" opýtala sa po chvíli. Bol to bláznivý nápad, ale páčil sa jej. On sa jej páčil.

"Si krásna, Caroline. Si silná a plná svetla. Užívam si ťa."

Sklonil sa k nej až cítila jeho horúci dych na tvári. Bolo to také lákavé, nemohla odolať. Ich pery sa stretli v drvivom bozku. Nebola v tom neha, ale čistá vášeň. Túžba. Objal ju okolo pása a pritiahol bližšie k sebe. Zastonala mu do úst. Rukami prešla po jeho plavých kučeravých vlasoch.

"Nevravel si, že máš byt neďaleko?" spýtala sa zvodne, keď ju pustil. Klaus sa diabolsky uškrnul.