Johannes Anglicus - Žena na Petrovom tróne?

Obdobie od desiateho storočia do polovice jedenásteho storočia sa vyznačuje veľkým úpadkom pápežstva. Rozpad Franskej ríše v polovici deviateho storočia pozbavil pápežstvo závislosti, v ktorej sa nachádzalo u franských kráľov. Ďalších vyše sedemdesiat rokov bol stolec sv. Petra len hračkou v rukách rímskych feudálov. Zvrhávali a vraždili pápežov, len aby dosadili svojich chránencov. Od roku 891 do roku 931 - za štyridsať rokov - sa vystriedalo 15 pápežov. Niektorí z nich spravovali cirkev menej ako rok.

Vďaka nízkej morálke panujúcej v tomto období, je teda možné, aby sa na pápežský stolec dostala žena?

Od polovice 13. storočia sa Európou začína šíriť legenda o žene - pápežke. Podľa nej spadá pontifikát pápežky Johany - vystupujúcej pod menom Johannes Anglicus - do polovice deviateho storočia. Nemeckí románopisci ju nazývajú Johana von Ingelheim. Narodila sa okolo roku 818 v Mohuči, ale podľa inej verzie sa do Nemecka dostala s rodičmi vrámci christianizácie.

Napriek tomu, že jej pôsobenie aj samotná existencia bola uznávaná ako fakt vyše päťsto rokov v sedemnástom stotočí náhle akékoľvek zmienky o nej miznú a Johana sa tak stáva len ďalšou bezmennou tvárou, ktorú pochovali dejiny a jej meno zmizlo z ľudského povedomia alebo zapadlo tonami prachu v starých archívoch, kde ho nikto nikdy nenájde.

 

Prečo?

 

Deviate storočie, kedy Johana žila a pôsobila, bolo zlé, temné a obzvlášť ťažké pre ženy. Až na občasné výnimky sa s nimi zaobchádzalo ako s menejcennými a podradnými, nemali nijaké majetkové alebo ľudské práva. Podľa zákona mohol manžel ženu zbiť, znásilnenie sa bralo ako druh menšej krádeže. Vzdelanie bolo ženám striktne odmietané, lebo učená žena sa považovala ze niečo neprirodzené a teda nebezpečné, nehovoriac o mnohých "zaručených dôkazoch", podľa ktorých ženy dokonca nemali ani mozgovú kapacitu na akékoľvek vzdelanie, počnúc čítaním a písaním. Samo za seba vypovedá, že ľudia verili, že od meštruačnej krvi octovatie víno, poľné plodiny sa kazia, nože otupujú, železo hrdzavie a pohryznutia psom sa nakazia jedom, proti ktorému nie je protijedu.

Nie je teda divu, že sa ženy preobliekali za mužov, aby takémuto osudu unikli.

O Johaninom detstve sa veľa nevie. Jej rodičia boli údajne misionári, ktorí šírili kresťanstvo v germánskych krajinách. Na svoju dobu, získala prekvapujúco dobré vzdelanie, vedela čítať, písať aj počítať a mnoho ďalších vecí. Prezlečená za muža strávila nejaký čas vo veľkom mužskom kláštore vo Fulde, kde vďaka anglickému pôvodu svojho otca získala meno Johannes Anglicus. Hovorí sa, že precestovala Európu a dlhší čas pôsobila v Aténach, kde sa ďalej vzdelávala vo filozofii, teológii a iných vedách. Z toho vyplýva, že okrem latinčiny musela ovládať aj gréčtinu.

Potom pôsobila v Ríme, kde sa vďaka svojmu vzdelaniu rýchlo prepracovávala až na vrchol cirkevnej hierarchie. Bola povýšená na kardinála a po smrti Leva IV. v roku 855 zvolená za pápeža.

 

Ako pápež Johannes VII. pôsobila vo svojom úrade vyše dvoch rokov ako to v 13. storočí uvádza britský bohoslovec a teológ františkán John Duns Scotus (1265/6 - 1308) vo svojej Chronik der Päpste:

"In AD 854, Lotharii 14, Joanna, a woman, succeeded Leo, and reigned two years, five months, and four days."

(Roku 854, Lotharii 14, Johana, žena, nástupkyňa Leva, v úrade dva roky, päť mesiacov a štyri dni.)

 

Ďalšie zmienky pochádzajú z polovice 13. storočia od francúzskeho kronikára Jeanna de Mailly a z roku 1277 od dominikánskeho mnícha a kronikára Martina z Opavy.

V priebehu storočí teda nie je núdza o pramenný materiál k Johaninmu pontifikátu. Nemecký historik Friedrich Spanheim, ktorý napísal rozsiahlu štúdiu o tejto téme cituje nie menej ako päťsto starých rukopisov, ktoré obsahujú správy o Johaninom pôsobení, medzi ich autorov patria aj takí uznávaní ako Petrarca či Boccacio.

 

Napriek týmto faktom sa nezmieňuje v Liber Pontificalis (Knihe pápežov, kde sú uvedené pontifikáty všetkých pápežov).

 

Johana, hoci vystupovala ako muž celé roky, bola iba ženou a ako žena sa zamilovala. Neexistuje dokument, ktorý by objasnil, kto bol touto osobou, ale je evidentné, že vzťah sa rozvinul následkom čoho otehotnela. Podľa legendy predčasne porodila počas procesie na Via Sacra (dnešná Via san Giovanni) medzi Koloseom a kostolom San Clemente na ceste k Lateránskemu kostolu. Existuje niekoľko koncov, toho, čo nasledovalo. Johana a predčasne narodený syn zomreli, alebo pápežku ukameňovali. Podľa iných, sa utiahla do kláštora kde dožila a syn dosiahol vysokú cirkevnú kariéru.

 

V každom prípade Johanu pochovali na mieste, kde porodila a tak sa prezradila a ešte niekoľko storčí bolo na dlažobnom kameni vidieť obraz ženy s dieťaťom.

Zároveň to bolo naposledy, kedy cirkevní hodnostári kráčali touto cestou. Ulica sa dokonca jeden čas nazývala Victuss Papissa - cesta pápežky.

 

Legenda, ak ju možno takto označiť, bola natoľko hodnoverná, že sa uznávala ako fakt, nepochybovalo sa o nej a Rimania dokonca Johane postavili sochu v blízkosti Kolosea, o ktorej existujú zmienky ešte v roku 1510 a to z pera Martina Luthera. Ten sám navštívil miesto, kde Johana údajne zomrela a označil ho ako "peklo na zemi". Spomína aj sochu a vyjadruje pohoršenie nad tým, že ju pápeži nechávajú stáť.

Ďalšia socha sa nachádzala v katedrále v Siene až do roku 1601 kedy ju pápež Clement VIII. nahradil sochou pápeža Zachariáša.

 

Zmienky a dôkazy o pápežke Johane sa začínajú strácať v priebehu 17. storočia. Dnes ju katolícka cirkev pokladá za "výmysel" protestantských reformátorov, ktorí chceli odhaliť korupciu pápežov.

Existujú však dôkazy, ktoré by sa, ak by sme naozaj Johanu považovali len za fikciu, vysvetľovali ťažko.

 

Patrí sem napríklad fakt, že v roku 1276 po dôkladnej prehliadke spisov a dokladov si pápež Ján XX. zmenil meno na Ján XXI. ako oficiálne uznanie pontifikátu Johanesa VII. Anglicusa.

Ďalším presvedčivým dôkazom je obšírne zdokumentovaný proces Majstra Jána Husa, kde sa niekoľkokrát spomína pápežka Johana, ale nikdy nikto tento fakt nevyvrátil dokonca ani na Kostnickom koncile.

"Bez hlavy a bez vedúceho bola cirkev, keď v období dvoch rokov a päť mesiacov bola pápežkou žena Johanna."

Ďalej Hus povedal: "...či azda možno pokladať za bezúhonného a nepoškvrneného pápeža Jána, ktorý bol ženou, ktorá verejne porodila dieťa?"

 

Falšovanie dokumentov nikdy nebolo nijakým tajomstvom a v dejinách je až priveľa dôkazov tohto zásahu, než aby sa dalo veriť, že pri pápežke Johane nikto nezasiahol. Pri skúmaní historických dokumentov bolo odhalené veľavravné vynechanie: Ako úmrtný deň Leva IV. sa síce uvádza 17. júl, ale chýba letopočet. To uľahčilo neskorším kronikárom presunúť rok úmrtia z roku 853 na rok 855 a tým úpne zmazať Johanin pontifikát. Priamim nástupcom Leva IV. sa tak stal Benedikt III.

 

Okrem toho je asi najočividnejším dôkazom takzvaná "stoličková skúška" o ktorej existencii sa začína hovoriť až po pôsobení pápežky Johany. Od polovice deviateho storočia sa každý pápež musel pred vysviackou posadiť na špeciálne upravenú stoličku - sella stercoraria (v doslovnom preklade "stolička na hnojenie") - ktorá mala uprostred otvor podobný tomu záchodovému. Na tejto stoličke sa kontrolovali genitálie zvoleného, aby bola istota, že ide skutočne o muža. Potom nasledovalo povinné zvolanie:

"Mas nobis nominants es" - Náš zvolený je muž

Alebo výstižnejšie:

"Duos habes et bene pendentes" - Má dve a pevne mu visí

 

Tento zvyk pretrval až do 15. storočia a musel sa mu podrobiť aj kardinál Rodrigo Borgia keď ho v roku 1492 zvolili pápežom Alexandrom VI. napriek tomu, že už predtým mu milenka porodila viac ako štyri deti.

 

Jeden z exemplárov kresla je v majetku Louvru v Paríži a ďalší sa nachádza vo Vatikánskom múzeu.

Ak by neexistovali predtým žiadne pochybnosti o pohlaví zvoleného, načo by bola takáto skúška potrebná? Predsa by si pápeži dobrovoľne nesadali na záchodovú misu, aby sa podrobili tomu, čo dnes označujeme ako gynkologické vyšetrenie ale u mužov?

 

Pápežka Johana je jednou z najzáhadnejších postáv západných dejín. Väčšina ľudí o nej nikdy nepočula, a tí čo počuli ju považujú za legendu. Vďaka zásahu katolíckej cirkvi v poreformačnom období sa takmer všetky dôkazy jej existencie stratili v hlbinách vatikánskeho archívu a jej meno zmizlo z moderného povedomia.

 

Avšak:

 

"Kdekoľvek uvidíte legendu, môžete si byť istí, že ak pôjdete až na na koreň veci, nájdete dejiny..."

Vallet de Virille