Dúfam, že vás poteší nová kapitolka Give me a chance...
Pokračujeme v Carolininom príbehu aj keď je opäť trochu kratší, ale nasledujúca kapitola už bude dlhá, sľubujem :))
Sobota, ráno
Caroline sa nepokojne zamrvila. Slnečné lúče ju šteklili na tvári a oznamovali, že je čas vstávať. Slastne sa natiahla a vtedy si uvedomila, že leží v hodvábnych obliečkach. Ona mala obyčajné bavlnené a navyše vedela, že večer zaspala pod dekou. Znepokojene sa rozhliadla a zistila, že leží v nejakej obrovskej posteli v luxusne zariadenom apartmáne. Nábytok bol skombinovaný z rôznych kusov pochádzajúcich z rozličných období, na stenách viseli krásne obrazy (nepochybne originály) a vysoké okná boli ukryté za jemnými závesmi. Páčilo sa jej to, ale najprv by rada zistila, kde je. Nemotorne sa vyhrabala z postele. Na sebe mala stále svoje džínsy a biele tričko. Naboso prešla po izbe a zamierila do kuchyne odkiaľ sa šírila lákavá vôňa. Zastala vo dverách a padla jej sánka.
Za kuchynským pultom stál Klaus a opekal na panvici niekoľko toastov so šunkou. Na stole boli pripravené taniere so zeleninou a džbán pomarančového džúsu. Počul ju vstať a vedel, že stojí vo dverách. Otočil sa k nej a keď uvidel jej výraz neubránil sa smiechu.
"Dobré ráno, Caroline," pozdravil ju, kým naňho stále vypliešťala oči.
"K-kde to s-som?" vykoktala, keď sa spamätala z ohromenia.
"V mojom byte v centre najkrajšieho mesta na svete," odvetil a rukou jej pokynul smerom k oknu. Podišla bližšie a keď odhrnula záclonu naskytol sa jej pohľad na Eiffelovú vežu nad iskriacou sa hladinou Seiny.
"Paríž," zašepkala a vzápätí sa mu so smiechom vrhla do náručia. Klaus ju zachytil a pár krát sa s ňou otočil, kým ju položil späť na zem.
"Za čo to bolo?" opýtal sa hľadiac na jej rozžiarenú tvár. Caroline sa začervenala, akoby si až teraz uvedomila, čo urobila.
"Ja... vždy som snívala o tom, že pôjdem do Paríža," priznala.
"V tom prípade som ťa potešil?"
"Je to neuveriteľné!! Fantastické! Ale toto je ešte lepšie," povedala a uchmatla mu chrumkavý toast.
"Dobrú chuť," zaželal jej, kým si pripravoval svoje raňajky.
"Čo chceš dnes robiť? Pôjdeme kamkoľvek budeš chcieť. Tento víkend je len tvoj," navrhol jej. Caroline sa naňho šťastne usmiala.
Bolo neuveriteľné, ako sa dokázal zmeniť, keď bol s ňou. Teraz však nechcela myslieť na jeho staré ja, ani na Mystic Falls, či problémy, ktoré ju tam čakajú. Nechcela myslieť na nič. Mal pravdu, tento víkend patril jej. Chcela si ho užiť do posledného okamihu. Rozprávkových štyridsaťosem hodín, než sa bude musieť vrátiť späť do reality. Klaus pozoroval radostné iskričky v jej modrých očiach. Zaslúži si všetko, čo jej môže dať. Len nevedel, či si on zaslúži ju. Možno to zistí. Keď ju sem bral nahováral si, že to robí pre ňu, aby na chvíľu zabudla a užila si to, čo nikdy nemala. V kútiku duše vedel, že to robí aj pre seba. Vo svojom dlhom živote dosiahol všetko čo chcel, bez ohľadu na ostatných ľudí. Tento krát to bolo iné. Nechcel nič násilím. Chcel iba šancu.
"Chcem ísť nakupovať, aj tak nemám nijaké šaty a nebudem tu chodiť v rifliach," navrhla.
"Samozrejme, poznám jeden obchod, ktorý sa ti bude páčiť," podotkol. Nespomenul, že mu ten obchod patrí.
"Ou, mala by som ťa upozorniť, že som dosť vážny prípad shopoholica. So mnou nie je veľmi bezpečné chodiť po obchodoch."
"Pochybuješ či to zvládnem?"
"Nie, len nechcem aby si v zúrivosti z čakania pred skúšobnými kabínkami vyvraždil polovicu mesta," uškrnula sa.
"To mi pripomína..." prešiel ku chladničke a hodil jej krvnú konzervu 0 negatív.
"Malý doping, keď už si ma varovala," zasmial sa.
* * *
Super, moc se mi to líbí <3 Jen tak dál :)
OdpovedaťOdstrániťDiky moc, potešilo :))
OdstrániťPosnažím sa čoskoro znovu niečo pridať