Odi et amo - 3. kapitola

Povedala som si, že by nebolo od veci sem opäť niečo pridať, keď som sa celý týždeň na blogu tak povediac ani nezastavila :)
Dobrou správou je, že som potiahla vysvedčenie na čisté jednotky, hm druhý raz za posledných osem rokov, ale je to super pocit v poslednom ročníku :D
Včera som to bola osláviť a mala som taký zámer zapnúť si počítač, keď som sa vrátila, ale ostalo len pri tej myšlienke.
Táákže tretia kapitolka, nwm nakoľko to niekto číta, ale nevadí :DD
Opäť je tu jeden flashback.

Alexander sa prechádzal po izbe, nervózny aj nahnevaný. Správy, ktoré mu jeho zvedovia doniesli boli viac než znepokojujúce a on nevedel, čo si o nich myslieť.

Dvere buchli a keď sa otočil zbadal svojho syna.

"Očakávali sme ťa, Cesare," začal rovno bez pozdravu.

"Dúfame, že nám vysvetlíš tie správy čo sme sa dopočuli."

"Aké správy má je Jeho svätosť na mysli?" spýtal sa naoko pokojne Cesare.

"Kolujú chýry, že naša dcéra je opäť v Ríme. Vraj si ju priviedol a zanechal v matkinom dome."

"To je pravda, Otče. Lucrezia je v Ríme."

"A jej manžel?" spýtal sa Alexander.

"Bohužiaľ, musím vám Otče s poľutovaním oznámiť, že Giovanni Sforza utrpel vážne zranenia pri love a podľahol im. Pokoj jeho duši," dodal na koniec. V pápežovej tvári sa zrkadlil nefalšovaný šok.

"Čo tým chceš povedať?"

"Tým chcem povedať, že Lucrezia je vdova a znovu sa vydá, až keď ja - ja - rozhodnem, nie skôr. A rovno vám tiež hovorím Svätý Otče, že takúto možnosť som ani nezvažoval," povedal priamo Cesare.

"Chceš mi odporovať?" rozhneval sa Alexander. Synova vzpurnosť sa mu nepáčila.

"Pokiaľ ide o Lucreziin život, tak do posledného dychu," priznal bez výčitiek.

"Len sa na ňu choďte pozrieť. Choďte sa pozrieť, čo vaša sobášna politika spôsobila!! Možno vás spozná, možno nie. Keď som odchádzal bol za ňou lekár, no sotva sa jej dotkol začala besnieť, nezniesla jeho dotyk. Takmer blúznila v horúčke. Pochybujem, že vôbec spoznala matku. Môžete sa pokochať svojím dielom. Túžba po moci vám skoro zabila dcéru."

"Tento tvoj tón si vyprosujeme!" okríkol ho otec.

"Poznáme tvoju prchkú povahu Cesare. Ak je pravda to, čo vravíš, nepochybne si konal v najlepšom záujme svojej sestry. Napriek tomu, nechceš sa nám s niečím zveriť?" spýtal sa a za synovým správaním rovnako ako Vanozza tušil oveľa hrozivejšiu pravdu.

"Nemám sa vám z čoho spovedať, Otče. Vyznávame sa z toho, čo nás trápi a moju dušu nič neťaží," povedal mu.

"Ako myslíš, Cesare. Lenže ti nedovolím rozhodovať o Lucreziinej budúcnosti. Pokiaľ nájdeme vhodného nápadníka, Lucrezia si ho vezme a koniec diskusie."

Cesare na otca chvíľu neveriacky hľadel a potom vyšiel z miestnosti skôr než by spravil niečo, čo by neskôr ľutoval.

*  *  * 

            Prechádzal sa po svojej izbe s pohárom vína v ruke a márne sa snažil upokojiť. Dúfal, že otec za Lucreziou pôjde a potom pochopí, že mal pravdu. Inak sa svojich plánov na novú alianciu nikdy nevzdá. Cesare si bol istý, že ďalšie manželstvo by ju zabilo. Bol by najradšej keby sa už nikdy nevydala. Chcel ju len pre seba. Nechcel sa s niekým deliť o jej lásku. Bola jeho malá sestrička. Miloval ju ticho ale vášnivo. Niekedy premýšľal o tom, že jeho láska k Lucrezii je jediné čisté, čo v ňom ešte ostalo. Netušil či vedela o skutočnej hĺbke jeho citov. Občas si myslel, že áno. Pohľad akým sa na seba dívali, keď boli sami v ňom toto tušenie živil, ale nikdy si nebol celkom istý. Spomínal si na deň jej sobáša, nevyzerala sklamaná, že sa musí vydať aj keď to bol len otcov výhodné uzavretý obchod v ktorom vymenil dcéru za vojsko a spojencov.

            V spomienkach zablúdil do detstva. Pamätal si, keď svoju malú sestričku po prvý krát uvidel. Mal päť rokov, takmer šesť. Sedával pri jej kolíske, hojdal ju a strážil jej spánok tak ako mnohokrát potom. Práve pri ňom sa prvý krát zasmiala, jeho meno sa naučila písať skôr než svoje vlastné. Pamätal si, ako sa mu s tým prišla hrdo pochváliť. Na tvári jej vtedy žiaril krásny úsmev. Želal si, aby ho videl aj teraz. V posledných dňoch ju navštevoval pravidelne. Väčšinu dňa prespala, ale v noci ju budili zlé sny. Zvyčajne sa s plačom strhávala zo spánku a potom ráno mávala pod očami tmavé kruhy. Matka sa ju snažila kŕmiť hustými polievkami a inými vyberanými lahôdkami ale takmer všetko jedlo odmietala. Začínala sa o ňu báť. Keď aj niečo zjedla do hodiny to vyvrátila. Často mávala horúčky a niekedy blúznila. Vedel, že pokiaľ nekričala, volala jeho meno.

            Matka to po týždni vzdala a požiadala ho, aby sa nasťahoval späť do jej domu. Býval vo svojej starej izbe priamo oproti Lucreziinej. Zaspávala mu v náručí a uprostred noci vstával z postele, aby ju skontroloval. Keď bol s ňou zdala sa pokojnejšia.

Odložil prázdny pohár a potichu prešiel cez chodbu do jej izby.

            Tichučko sa posadil do kresla oproti posteli, v ktorom zvykol sedávať a hľadel na spiaceho anjel. Bol by si sadol k nej, ale bál sa, že ju zobudí. Nechcel ju vyrušiť.

Akoby vytušila jeho prítomnosť, Lucrezia sa nepatrne pohla.

"Cesare," zavolala naňho a natiahla k nemu ruku. Mala slabý hlas od častého kriku aj plaču. Okamžite bol pri nej. Kľakol si k okraju postele a usmial sa na ňu.

"Prečo nespíš, sestrička?"

"Prečo nespíš ty?" vrátila mu otázku otázkou.

"Chcel som ťa skontrolovať," povedal a stisol jej ruku.

"Povedz mi, čo si dnes robil? Celé dni som tu zavretá a netuším, čo sa vôkol mňa deje," požiadala ho.

"Nič zvláštne," odvetil jej.

"Bol som vo Vatikáne s otcom, hovorili sme o politike a iných nudných veciach, ktorými by si si nemala trápiť svoju krásnu hlavičku."

"Hovorili ste aj o mne?" zaujímala sa.

"Prečo si to myslíš?"

"Otec tu dnes bol," povedala mu a Cesare sa zamračil. Netušil, kedy jeho otec opustil Vatikán. Uvedomil si, že to muselo byť v čase kedy bol príliš zaneprázdnený, inak by bol nepochybne išiel s ním. Nemal rád, keď niekto šiel za Lucreziou bez neho. Nikdy nevedel, kedy môže dostať ďalší záchvat a nebude ju mať kto upokojiť.

"Chvíľu sa zdržal a potom hovoril na chodbe s matkou," pokračovala, "pýtal sa dokedy budem ešte ležať v posteli. Zaujímalo ho kedy sa opäť vrátim do jeho paláca."

"A teba to znepokojuje?" hádal Cesare.

"Áno, nechcem sa tam vrátiť, Cesare. Chcem ostať tu, s tebou," povedala mu.

"Vždy budem s tebou, láska, nemusíš sa báť," upokojoval ju.

"Použila si dnes krém, ktorý ti doktor dal?" spýtal sa jej po chvíli. Pred troma dňami ju konečne presvedčil, aby felčiarovi dovolila ju prezrieť. Bál sa, či nemá nejaké zranenia aj na tele. Súhlasila, len s podmienkou, že ostane s ňou. Matke sa to veľmi nepáčilo, ale vedela, že inak by sa Lucrezia vyšetriť nedala. Než odišla, venovala Cesaremu varovný pohľad.

            "Moja pani, prosím dovoľte, aby som vás prezrel," požiadal ju lekár a Cesare sa taktne otočil kým si rozviazala župan a odhalila tenkú nočnú košieľku.

"To je v poriadku Cesare," ozvala sa Lucrezia a on sa otočil späť k nej snažiac sa nedívať na jej pomerne odhalené telo. Ale aj letmý pohľad mu stačil, aby v ňom vzkypela krv. Na ramenách, chrbte i na hrudi mala tmavé modriny, rovnako i na bokoch. Mohol rozoznať odtlačky prstov a predstava takéhoto správania mu rozbúrila žlč. Takto by nezaobchádzal ani s obyčajnou prostitútkou, nieto s dcérou pápeža.

"Kedy bude v poriadku?" spýtal sa.

"Sú to len modriny, vaša Eminencia, to sa rýchlo zahojí. Stačí niekoľko dní, možno týždeň kým sa pokožka uzdraví. Treba však s pani zaobchádzať jemne, lebo ju tie citlivé miesta môžu bolieť. Dám jej krém, ktorý si aplikuje každý večer pred spánkom, aby sa odreniny a modriny vyliečili rýchlejšie," povedal a z koženej brašny vybral malú krabičku.

Potom Lucreziu poučil ako masť používať a s tým sa porúčal.

            Pokrútila hlavou a potom ukázala na nočný stolík.

"Tam," povedala a on otvoril zásuvku v ktorej našiel krabičku. Nabral trochu na prst a opatrne ho priložil k jej pokožke. Lucrezia privrela oči keď jej natieral chladivou zmesou kľúčnu kosť a zmodrené ramená. Jeho dotyky boli jemné ako dotyk motýlích krídel. Cesare pomaly skĺzol nižšie k vrcholkom pŕs, ale Lucrezia ho nezastavila. Pod jeho rukami sa nepatrne zachvela, ale on to cítil. Aj obyčajný dotyk jeho prstov jej pôsobil sladké chvenie. Chvíľu ju láskal a ona sa mu nebránila. Sklonil sa nad ňu a jemne fúkol chladný vzduch na odhalenú pokožku. Zachvela sa potešením a z pier sa jej vydral tichý ston.

            Bolo to takmer nevinné, ale pre ňu celkom nové. Nikdy sa jej nikto takto nedotýkal, vlastne pokiaľ si dokázala spomenúť jediné nežné dotyky a objatia sa jej dostali vždy od Cesareho. Od jej veľkého brata.

            Vychutnávala si tento nový zážitok kým zrazu ruku neodtiahol. Pozrela sa naňho a videla, že oči má takisto privreté a jeho dych je namáhavejší. Lucrezia netušila čo mu spôsobila, akým pokušením preňho bola.

"Hotovo sestrička," povedal po chvíli a odložil krabičku s masťou. Zaviazal jej šnúrky na nočnej košeli a poriadne ju pozakrýval.

"Teraz skús znova zaspať a ja za tebou prídem zajtra," sľúbil jej. Pobral sa k dverám a odišiel bez obzretia. Vedel, že keby sa otočil, nebol by schopný odísť. Dnes zašiel ďalej než chcel. Poznal hranice a vedel, že niektoré by nemal prekročiť, lenže Lucrezia bola ako zakázané ovocie. Bola jeho osobným diablom pokušiteľom.

Keď zaspával vo svojej posteli snažil sa nemyslieť na búrlivo modré oči nádhernej ženy vo vedľajšej miestnosti.