Odi et amo - 2. kapitola

Celé prázdniny nič a teraz sa niekto rozhodol, že nás zasype snehom. Teda aspoň tak to vyzerá, keď sa momentálne dívam z okna.
Tak neskutočne sa mi nechce učiť a zajtra mam možno písomku zo seminára. To človeka poteší :DD

Každopádne som dokočila OEA počas víkendu takže si to môžem teraz už len publikovať. Plus som upravila riadkovanie na 1,5 - je to tak prehľadnejšie a lepšie sa to číta.

Hrad v Pesare

            Lucrezia sedela v kresle pri okne a v rukách držala malý medailón. Prstami sa jemne dotýkala malého obrázku ukrytého vo vnútri. Bol to portrét jej brata.

"Čo je to?" spýtala sa veselo keď jej Cesare do dlane pustil malý šperk.

"Otvor ho."

Stlačila okraje zlatého medailóniku a vo vnútri objavila jeho tvár.

"Pre teba, sestrička. Aby si na mňa nezabudla keď odtiaľto odídeš," v hlase mu postrehla náznak smútku.

"Na teba nikdy nezabudnem, Cesare. Ďakujem," povedala a šťastne ho objala.

Tá spomienka bola stále živá a s odstupom času bolela.

            Zrazu z chodby začula buchot čižiem, rýchle kroky a hlasné mužské hlasy. Dvere jej izby sa rozleteli a Cesare vošiel dnu. Keď zočil Lucreziu, hnev na tvári vystriedal šok. Paolo mal pravdu.

"Priprav mi čerstvého koňa," povedal keď sa k nemu otočil.

"Francesca, zbaľ panej veci," prikázal mladej žene stojacej taktiež vo dverách. "Odchádza."

Keď všetci odišli plniť jeho rozkazy pomaly podišiel k sestre, ktorá stála nemo vedľa kresla.

"Sestrička," prihovoril sa jej potichu. Videl ako jej po líci stiekla slza. Jeho pohľad klesol nižšie a zbadal ako v dlani zviera zlatý medailón. Jeho posledný darček pre ňu. Pamätal si, ako ho objednával u Pinturichia len niekoľko dní pred jej svadbou.

"Cesare? Ty si prišiel," povedala napokon a rukou sa jemne dotkla jeho tváre, akoby sa chcela ubezpečiť, že je skutočný.

"Čo ti to spravil, láska? Prečo si mi nenapísala?"

"Nechcela som otca znepokojovať. On toto spojenectvo potreboval," namietla a videla ako sa v bratových očiach zablyslo. Cesare už vedel, kam pôjde ako náhle sa vrátia do Ríma. Svätý Otec si niečo vypočuje, zaprisahal sa v duchu.

"Nemusíš sa báť, teraz pôjdeš so mnou. Ideme domov, Lucrezia," povedal a ona len prikývla. Cesare uvažoval, či ho vôbec vnímala.

Vzal ju za ruku, ale videl ako sa takmer nepatrne trhla.

Na chodbe mu Michelleto prišiel oproti.

"Všetko je pripravené, pane," povedal.

"Moja sestra sa vracia ako vdova. Giovanni Sforza sa zranil na love. Zraneniam podľahol," Cesare hovoril tlmene a Michelleto jeho príkaz pochopil.

Na dvore uvidel Paola s prichystanými koňmi spolu s Francescou.

"Vaša pani sa viac nevráti a pána nemáte," prehovoril k nim a obaja pochopili.

"Ak chcete môžete ísť do Ríma a ostať v službách mojej sestry alebo si nájsť prácu inde. Rozhodnutie je na vás."

"Našu pani máme úprimne radi," odvetila Francesca, "pôjdeme s vami, pane."

            Cesare vysadol do sedla a Paolo mu pomohol vysadiť k nemu Lucreziu. Pevne ju objal a vyrazili. Cesta im trvala trochu dlhšie, lebo šli pomalšie a aj opatrnejšie. Po niekoľkých hodinách mu sestra zaspala v náručí, ale ani predtým takmer nič nepovedala. Do vlasov jej vtisol malý bozk držal jej dlaň vo svojej. V polovici cesty ich dohonil Michelleto a spomalil koňa zarovno s tempom svojho pána. Krátko prikývol, aby mu naznačil, že všetko vykonal presne podľa jeho inštrukcií. Cesare sa trochu pousmial. Giovanni Sforza by si zaslúžil pomalšiu a hlavne bolestivú smrť, ale nebolo času. Prvoradá bola jeho sestra. Napokon, riešenie pre ktoré sa rozhodol bolo to najjednoduchšie, pre ňu i pre všetkých ostatných. Inak by museli manželstvo anulovať právne, čo by znamenalo množstvo prieťahov v kolégiu kardinálov. Nemal na to čas ani chuť.

            Zamieril do matkinho domu. Mal síce v úmysle naservírovať pápežovi výsledok jeho sobášnej politiky, ale tým by Lucrezii nezaručil pokoj a starostlivosť, ktorú tak očividne potrebovala.

            "Cesare? Čo tu robíš?" spýtala sa zvedavo Vanozza keď uvidela svojho najstaršieho syna vchádzať do dvora v spoločnosti niekoľkých neznámych ľudí.

"Matka, potrebujem izbu a lekára pre Lucreziu," povedal keď zosadol z koňa a zobral ešte spiacu sestru na ruky.

"Panebože, čo sa jej stalo? A prečo si ju priviezol do Ríma? Kde je Giovanni Sforza?" zaplavila ho matka otázkami.

"Všetko ti vysvetlím, ale najprv Lucrezia," odvetil jej a ponáhľal sa za ňou do domu. Predtým ešte stihol Francesce pokynúť nech ho nasleduje.

Matka otvorila dvere sestrinej starej izby a Cesare ju opatrne položil na posteľ.

"Postaraj sa o ňu a keď sa preberie nech ju prezrie lekár. Potom ma zavolajte, budem v jedálni," poučil ju a spolu s matkou odišiel. Zaviedla ho do jedálne, kde obom naliala po pohári vína a usadila sa oproti nemu.

"Teraz chcem počuť, čo sa vlastne stalo Cesare," oslovila ho Vanozza.

"Zjavíš sa mi predo dvermi s Lucreziou v náručí, nejakými sluhami s plnými truhlicami, požaduješ lekára ale nič mi nevysvetlíš."

"Už by som tak spravil, keby si ma nechala, matka," namietol.

"V prvom rade ti chcem oznámiť, že Lucreziu som priviedol do Ríma a do Pesara sa už nevráti. Jej manžel je mŕtvy."

"Čo tým chceš povedať, že je mŕtvy?" spýtala sa tušiac nejakú súvislosť. Na to svojho syna pridobre poznala. Pokiaľ šlo o Lucreziu dokázal zájsť až do krajností.

"To čo počuješ matka. Giovanni Sforza mal nehodu. Na love spadol zo svojho koňa a zranenia sa ukázali vážnejšie než lekár predpokladal. Keď som o tom dostal správu, pokladal som za prezieravejšie priviesť sestru do Ríma, kde jej môžeme poskytnúť dostatočnú ochranu a podporu v prípade potreby. Je pravdepodobné, že zvyšok Sforzov by rýchlo našiel cestičky k majetku jej zosnulého manžela."

            Vanozza sa naňho pozorne zadívala. Hovoril až s neuveriteľným pokojom.

"Takže toto je oficiálna verzia, ktorú veľkolepo podáme pozostalým príbuzným a klebetám chtivej spoločnosti," poznamenala tiež pokojne.

"Ako to bolo naozaj, Cesare?"

"Ten mladík, ktorý s nami prišiel, Paolo, bol Sforzovým paholkom v stajni. Spolu so slúžkou, Francescou videli, čo ten sviniar Lucrezii robil a čo to spravilo s ňou. Ona sama mi zo strachu, aby nerozhnevala otca či neprekazila jeho spojenectvo, odmietala napísať. Napokon po nehode jej manžela za mnou do Vatikánu prišiel ten stajník, aby mi povedal, čo sa v Pesare deje. Požiadal ma, aby som sestru odviedol ak ju chcem ešte zachrániť. Pokojne sa spýtaj jej slúžky. Po dome sa noc čo noc ozýval jej krik a plač, každé ráno bola dobytá. Prestala hovoriť, takmer nejedla. Netuším, čo ju držalo pri živote, matka, ale žena, ktorú som po príchode uvidel nebola Lucrezia akú som poznal," Cesare si ani neuvedomil, že postupne zvyšoval hlas, až kým ho matka neupozornila, aby sa utíšil.

"A čo Giovanni?"

"Je mŕtvy," poznamenala bez náznaku emócii.

"Kvôli nehode?" prevŕtala ho Vanozza prenikavým pohľadom.

"Pochybuješ o mne, matka?"

Ona si len odfrkla.

"Kúpil si otcovi stolec svätého Petra. Myslíš, že ma pravda teraz šokuje?"

Cesare sa uškrnul, ale nepovedal nič.

"Čo tí sluhovia?" spýtala sa po chvíli.

"Bol by som rád, keby tu mohli ostať. Zdá sa, že sú Lucrezii lojálni a na teraz bude dobre ak bude mať pri sebe známe tváre. Oni ma upozornili na situáciu, bez nich by som stále o ničom nevedel a ona by o pár mesiacov možno zomrela."

"V poriadku, Cesare. Dúfam však, že si uvedomuješ, čo si svojím konaním spôsobil otcovi," podotkla.

"Otec si ešte niečo vypočuje, ako náhle si budem istý, že je Lucrezia v poriadku," povedal hrozivo a Vanozza si povzdychla.

V tej chvíli vbehla do miestnosti Francesca.

"Pane, poďte rýchlo," vyhŕkla a Cesareho stolička s buchotom dopadla na podlahu ako sa rozbehol za ňou. Keď sa blížili k izbe začul Lucreziin krik a vzápätí vbehol dnu.

Jeho sestra sebou hádzala na posteli. Vlasy jej zakrývali sčervenanú tvár. Všimol si vodu rozliatu na kraji postele aj rozhádzané ručníky na podlahe. Lekár sa ju snažil upokojiť, ale čím viac sa snažil tým viac Lucrezia vystrájala.

"Uhnite," zrúkol Cesare a odsotil ho od postele. Sklonil sa nad svoju sestru a jemne jej odhrnul plavé pramene z tváre. Keď jej priložil ruku na čelo, zistil, že je celá rozpálená.

"Prines studenú vodu a čisté plátno," povedal Francesce a ona odbehla.

"Shh, Lucrezia to som ja Cesare," prihovoril sa sestre. Stále sa divo metala tak ju chytil za ramená a zatlačil do postele.  Rukou ju hladil po spotenej tvári a ticho k nej hovoril.

"Miláčik, upokoj sa, pokoj, všetko je v poriadku. Si doma, si v bezpečí. Všetko bude dobré. Pokojne, Lucrezia, láska," šepkal. Po chvíli sa zdalo, že sa konečne upokojila a pohľadom našla jeho tvár.

"Cesare," ozvala sa sotva počuteľne. On sa k nej naklonil a trochu sa usmial. Navlhčil kúsok plátna a otrel jej rozpálené čelo, líca, krk.

"Cesare," zašepkala znova a natiahla ruku k tej jeho. Zovrel jej prsty vo svojej dlani a pobozkal ju na čelo.

Pevne ju pozakrýval a potichu sa odtiahol. Čoskoro znovu upadla do spánku a on naznačil lekárovi aj matke stojacej vo dverách, aby vyšli von. Francesca ostala v izbe.

"Čo to bolo?" spýtala sa Vanozza keď kráčali po chodbe.

"Odpusťte pani, ale sám neviem povedať. Madonna Lucrezia už bola pri vedomí keď som prišiel. Starala sa o ňu slúžka. Predstavil som sa mladej pani, ale sotva som sa jej dotkol, aby som ju vyšetril a skontroloval začala vyvádzať ako divá, s prepáčením," pozrel úkosom na Vanozzu, ale tá chápavo prikývla.

"Prečo sa to stalo?" spýtal sa ho Cesare.

"Ťažko povedať, Vaša Eminencia," poznamenal doktor.

"Môžem vás ubezpečiť, že som jej nijako neublížil. Ako hovorím, sotva som sa jej dotkol. Podľa správania pani Lucrezie, súdim, že sa jedná o traumu. Musela prežiť niečo veľmi bolestivé, alebo nepríjemné a to ju poznačilo. Akoby nezniesla cudzí dotyk."

"Máte nejakú prognózu do budúcnosti? Čo môžeme očakávať? Zlepší sa to?" Vanozza ho zasypala otázkami. Lekár si len povzdychol.

"Nie je na to liek, moja pani. Jediné, čo pre ňu môžete spraviť je udržiavať ju v pokoji. Nech je s ľuďmi, ktorých pozná, s rodinou. Nič by ju nemalo rozrušiť. Dôležité je, aby už nikdy neprešla tým, čo tento stav spôsobilo, nech to bolo čokoľvek. Čas je jediným riešením."

"Ďakujeme vám, doktor."

"Moja pani," uklonil sa jej a potom Cesaremu.

"Vaša Eminencia."

Sluha ho vyprevadil a Vanozza sa otočila k synovi.

"Prepáč, že som pochybovala," povedala mu, " o jej stave si mal pravdu. Tušila som, že nie je dobré, aby sa vydala v takom mladom veku, ale ani v najhoršom sne by som nepredpokladala, že to dopadne takto."

"Nikdy som nemal dovoliť, aby odišla do Pesara. Ak by ostala v Ríme, toto by sa nestalo," namietol.

"Nemôžeš ju mať naveky pri sebe."

"Pozri sa kam to manželstvo viedlo a potom mi niečo hovor, matka," uzemnil ju, otočil sa na opätku a zamieril k dverám.

"Kam ideš, Cesare?" zavolala za ním, akoby tušila jeho zámer.

"Jeho Svätosť ma už určite očakáva," povedal, "nenechajme ho teda čakať."