Sins of the siblings XVI. - XVII.

A je tu koniec jednej z mojich obľúbených poviedok, u ktorých som sa rozpísala :) Chcela som ju pridať skôr, lenže semester sa mi na rozdiel od väčšiny slovenských univerzít začal o dva týždne skôr. Už 3. februára a zrazu som mala pocit, akoby toho na mňa hodili nejako veľa. Prvý týždeň bol dosť krízový, keď sa k nemu obzriem spätne. Ako vždy, chaos a panika a na každom predmete ma zahltili informáciami, ktoré teda nezneli pozitívne. 

Snáď ma pochopíte, že keď som napokon prišla na víkend domov, mala som toho nad hlavu a vôbec nič sa mi nechcelo riešiť. Len som si spoznámkovala históriu a v piatok som vypadla na chatu s priateľmi. Naozaj som to potrebovala :)

Keď som potom odchádzala v nedeľu na intrák, ruksak (predtým takmer prázdny) som mala naplnený knihami až po vrch. Moja polica na izbe sa prehýba pod knihami. Dnes som si išla do knižnice po jednu a kamarátka, čo tam pracuje ma videla. Smiala sa, vraj či ich ešte nemám dosť. Ja na to, že kým budem študovať, asi ich nikdy nebude dosť:D

Situácia sa mi však normalizuje, čo je dobré a pomaly znovu upadám do zabehnutého semestrového stereotypu. Dnešok, plný slovenčiny, sa už našťastei blíži ku koncu a zajtra ma čaká príjemná história, vlastne až do konca týždňa. V určitom smere nie je zlé, vybaviť nepríjemnosti za jeden deň :D

O dva roky neskôr.

Ulice Paríža už boli osvetlené večernými lampami, keď pred malým výstavným palácom zaparkovalo strieborné auto. Dookola bolo množstvo ľudí. Autá, poslíčkovia, média, ľudia s mikrofónmi a fotoaparátmi. Lucrezia vystúpila zatieniac si oči rukou. Netúžila byť zvečnená na fotografii. Kľúče od svojho Astona Martina podala chlapcovi v uniforme a vybehla po schodoch k hlavným dverám. Ďalší muž v uniforme ju uviedol dovnútra a v šatni jej zobral biely kabát. Pod ním mala saténové, ľadovomodré šaty so špagetovými ramienkami. Siahali ku kolenám a zvýrazňovali krivky úzkeho pásu. Vlasy mala vyčesané dohora zopnuté striebornou sponou. Nemala žiadne šperky okrem náhrdelníka s diamantovým krížom, tento krát zavesenom na krátkej retiazke obopnutej tesne okolo hrdla. Vzala do ruky kabelku zodpovedajúcu šatám a prešla do výstavnej miestnosti, teraz zariadenej podobne ako konferenčná sála.

Rozhliadla sa a spoznala niekoľko známych tvári. Kolegov z práce, spisovateľov, autorov a ďalších.

Keď pre dvoma rokmi odišla z Ríma, presťahovala sa do Paríža. Nemohla ostať v Taliansku, lebo cítila výčitky pre Alfonsovu smrť. S rodinou ostala v kontakte, ale nechcela sa vracať. Konečne mala svoj vlastný život. Našla si prácu ako prekladateľka, bola samostatná a nezávislá. Nepotrebovala rodinnú slávu ani peniaze. Kúpila si pekný byt v centre starého Paríža. Páčilo sa jej tam viac, ako v moderných štvrtiach. Mala svoje obľúbené reštaurácie aj kaviarne kam rada chodievala. Našla si priateľov v práci i mimo nej. Bola mladá a úspešná. Mala dvadsaťdva rokov a konečne sa cítila slobodná.

Usadila sa na svoje miesto. Dnešná udalosť bola venovaná prezentácii nových autorov a spisovateľov na nadchádzajúcu sezónu. Vydavateľská aj prekladateľská sezóna nezačínala v januári, ale na jar, v apríli. Lucrezia na nej bola po prvý raz. Po dvoch hodinách nasledovala voľná zábava. Podpisovali sa kontrakty, uzatvárali dohody, ale to sa jej už netýkalo. Podišla k stolu so šampanským a vzala si jeden pohár. Bola práve zabratá do rozhovoru s priateľmi, keď počula, ako ju niekto oslovil.

"Lucrezia Borgia?"

"Ospravedlňte ma," povedala priateľom a otočila sa k človeku, ktorý ju oslovil.

"Signore Machiavelli," pozdravila ho prekvapene.

"Dobrý večer, rád vás stretávam osobne," podal jej ruku.

"Potešenie je na mojej strane," povedala s úsmevom, "čítala som vašu novú knihu. Dúfam, že dostanem možnosť ju preložiť."

"Verím, že vás veľmi nenudila. Vy sa napokon v tejto oblasti vyznáte."

"Bola vynikajúca. Váš Vladár predstavuje prototyp dokonalého moderného podnikateľa so všetkými plusmi aj mínusmi," poznamenala.

"Odpustite mi moju zvedavosť," ozvala sa po chvíli, "ale povedali ste, že ma stretávate osobne. Znelo to, akoby ste o mne veľa počuli?"

Machiavelli jej pokynul, aby prešli trochu ďalej od hlučného davu.

"Je pravda, že som o vás veľa počul. Dá sa povedať, že z veľmi spoľahlivého zdroja. Videl som dokonca vašu fotografiu. Od svojich sedemnástich rokov ste sa veľmi nezmenili. Stále ste rovnako krásna," zalichotil jej so zdvorilým úsmevom.

"Kde ste ju videli?"

"Vy to neviete?"

Lucrezia na neho nechápavo pozrela.

"Váš brat žil rok v mojom dome vo Florenicii, neskôr o vás často rozprával."

"Cesare," šepla a on prikývol.

Netušila, že sa s ním priatelil. Keď bol ten rok preč, netušila kde to bolo.

"Čo vám o mne povedal?" spýtala sa opatrne.

"Len pravdu."

"Tá môže byť nebezpečná," upozornila ho.

"V nesprávnych rukách, možno," podotkol.

Lucrezia sa zasmiala.

"Signore Machiavelli, mali ste byť diplomatom a nie spisovateľom," povedala. Verila mu, lebo mu 

veril Cesare.

"Niekedy mi to hovoria," pripustil.

Ich rozhovor odrazu nabral odľahčený tón.

"Čo robíte popri písaní?"

"Som profesorom filozofie na univerzite vo Florencii, hoci som študoval politické vedy než som napísal Vladára."

"Tá postava nie je čistou fikciou, že?" spýtala sa a oči jej zaiskrili. (Mne tiež zaiskrili keď som rozbalila svoju zásielku pred pár rokmi a Vladára zaradila do svojej súkromnej knižnice :)) Prišla na to, už keď knihu prvý krát čítala. Preto dúfala, že ju bude môcť preložiť. Mať v nej svoje meno by bolo trochu ironické, ale nepopierateľne zaujímavé.

"Čakal som, kedy sa spýtate," povedal.

"Pripúšťam, že váš brat ma v mnohom inšpiroval. Je typom človeka, ktorý vie, čo v živote chce a ide za tým."

"Takže si myslíte, že je možné konať zlo pre väčšie dobro?" zamyslela sa.

"Ja verím, že áno, inak by som tú knihu nenapísal. Lenže v skutočnom živote je to vždy komplikovanejšie. Každé naše rozhodnutie môže ovplyvniť svet a vo svete nie je nič zadarmo. Skôr či neskôr každý z nás musí zaplatiť svoju cenu."

"Signore Machiavelli, desíte ma," šepla Lucrezia.

"Ospravedlňujem sa. Občas to ľudí vydesí, lenže je to len umenie dedukcie a odhadnutia ľudského charakteru," povedal.

Chvíľu obaja mlčali.

"Žijete teraz v Paríži?" spýtal sa jej po pár minútach.

"Áno, mám tu byt aj prácu. Žijem tak ako sama chcem," povedala Lucrezia dopijúc šampanské.

"Ale nie ste šťastná," zadíval sa na ňu.

Bola krásna, mladá a úspešná, len jej očiam chýbal istý lesk.

"Prepáčte, sú to len moje dohady."

Lucrezia sa pousmiala.

"Chcela by som vás požiadať o láskavosť."

"Ak to bude v mojich silách," súhlasil.

"To, že som odišla z Talianska, od brata aj od rodiny má svoj dôvod. Bola by som rada, keby ste mohli pomlčať o našom stretnutí," poprosila ho.

"Pravdaže. Rád som vás stretol Lucrezia," podal jej ruku.

"Nápodobne. Verím, že sa ešte uvidíme," povedala.

Na prázdny stolík položila pohár a prešla do šatne. Obsluha jej podržala kabát a vonku jej pristavili auto ku vchodu. Po ceste domov myslela na Machiavelliho slová. Stále jej to pripadalo zvláštne. Vracať sa do tichého, prázdneho bytu. Odložila si veci a padla na posteľ. Prsty jej zabehli na krk, k náhrdelníku.

Chvíľu rozmýšľala hľadiac na hodiny.

Ale nie ste šťastná.

Tie slová sa jej ozývali v hlave. Bola takmer polnoc, ale ona sa potrebovala s niekým porozprávať. 

Telefón zvonil trochu dlhšie než sa ozval rozospatý hlas.

"Haló?"

"Giulia? Tu je Lucrezia. Prepáč, že som ťa zobudila," ospravedlňovala sa.

"Nie to je v poriadku. Ako sa máš?"

"Som v Paríži."

Na druhej strane bolo ticho. Dokonca ani Giulii nikdy nepovedala, kde je.

"Páni, ako dlho?"

"Takmer dva roky. Mám tu prácu," odvetila.

"Prečo mi to hovoríš teraz?" spýtala sa Giulia.

"Lebo už nevládzem. Tak veľmi som chcela normálny život, ale nedokážem ho žiť. Nie som šťastná. 

Myslela som, že umlčím svedomie po Alfonsovej smrti."

"Čo tým myslíš?"

Nikdy Lucrezii nepovedala to, čo sama vedela. Ani o Cesarem.

"Ja som bola tá príčina, Giulia. Zomrel kvôli mne a v klamstve."

"Prečo v klamstve?"

"On ma miloval, ale ja som mu to nedokázala oplatiť. Ak by bol žil dlhšie, rozišla by som sa s ním. 

Chcela som to urobiť, ale nedostala som šancu."

Giulia mlčala. Vo svojom vnútri zvádzala boj, ale jej kamarátka mala právo vedieť pravdu, inak sa bude viniť navždy.

"Nebola to tvoja chyba, moja milá. Nech by si spravila čokoľvek, nezmenila by si to. Alfonso... on.."

"On čo?" naliehala Lucrezia.

"Deň predtým sa pokúsil zabiť tvojho brata. Strieľal na Cesareho. Niekoľkokrát. Trafil ho, našťastie, len do ramena, ale aj tak si podpísal rozsudok smrti."

"A-ako to vieš?"

Giulia si povzdychla.

"Zavolal mi. Sama som mu vytiahla šíp z rany. Ver mi, nebolo to pekné."

"Takže to bol ten dôvod, ktorý mi nechcel povedať," uvedomila si Lucrezia, v myšlienkach sa vracajúc k poslednému rozhovoru.

"Ty si celý čas vedela, že ho zabil Cesare?!"

"Poznám ho, ako poznám seba, Giulia. Vedela som to hneď, keď som mu pozrela do tváre. Len som 

nevedela prečo."

"Teraz, keď to vieš, čo chceš robiť?" zaujímala sa.

Lucrezia vedela, čo chce. Čo musí spraviť.

"Ukončím celé to nezmyselné predstieranie a klamstvo, v ktorom som žila niekoľko rokov. Dúfala som, že sa oslobodím, ale konečne si uvedomujem, že slobodná môžem byť iba s ním. Zajtra priletím prvým lietadlom z Paríža."

Giulia na druhej strane sa usmiala. Vedela, že Lucrezia urobila správne rozhodnutie.

"Zavolaj mi a počkám ťa na letisku. Dobrú noc."

"Ďakujem, Giulia," povedala a zavesila.

Prešla prstom po náhrdelníku. Zajtra sa vráti do Ríma.

Domov

17. kapitola

G

iulia stála v hale obrovského rímskeho letiska a v ruke držala kávu. Lucrezia povedala, že priletí o desiatej. Mala ešte pätnásť minút. Tešila sa na ňu. Nevidela ju od jej odchodu, už dva roky, hoci boli občas v kontakte. Dopila kávu a prázdny papierový pohár hodila do koša. Počula ako ohlásili príchod Lucreziinho letu a prešla k miestu odkiaľ o chvíľu začal prúdiť dav ľudí. Všetci niesli kufre alebo plné batohy. Rozhliadla sa a potom ju uvidela.

Mladú ženu v úzkych čiernych džínsach, červenom tope a vysokých čižmách. Okolo hrdla mala krémovú šatku, zlaté vlasy stiahnuté gumičkou do vysokého copu na temene. Nemala žiadnu batožinu okrem koženej kabelky prehodenej cez rameno. V ruke niesla blejzer. Giulia jej kývla, keď ju spoznala. Neuveriteľne sa zmenila. Už to nebolo dievča, ktoré pred dvoma rokmi odišlo.

Lucrezia odkývala späť a predierala sa k nej. Šťastne ju objala.

"Ach, Giulia, chýbala si mi, tak veľmi," povedala keď ju pustila a obe mierili k východu. Vzali si taxík a išli k Giulii domov.

"Nič sa tu nezmenilo," povedala odkladajúc si kabelku na stoličku.

"Tak mi povedz o Paríži? Čo si robila, aký je tvoj byt, čo priatelia, mesto...? Chcem vedieť úplne všetko."

Lucrezia sa zasmiala.

"Bolo to fajn. Byť nezávislá, mať vlastnú prácu, ktorá ma baví. Je skvelý pocit využiť svoje znalosti v reálnej nielen teoretickej rovine."

"Ale prišla si späť," poznamenala.

"Áno. Čokoľvek som sa snažila nahovoriť si počas tých rokov... Nemôžem  byť bez neho. Potrebujem ho. Ako sa má, Giulia?" spýtala sa opatrne.

"Ach, vy dvaja ste rovnakí," zasmiala sa.

"Keď sa kvôli tebe vtedy vrátil, opýtal sa ma presne tú istú otázku."

Lucrezia stále čakala na odpoveď.

"Neviem, čo ti na to povedať," ozvala sa Giulia.

"Dva roky je dlhá doba. Ty si sa zmenila, ale Cesare je stále ten istý. Niekedy tajomný, niekedy výbušný. Je ťažké sa v ňom vyznať. Pracuje s Rodrigom vo firme, ale drží sa vzadu. Jeho tieňová politika potiahla spoločnosť na absolútny vrchol. Nechcem vedieť, čo ich to oboch stálo. Cesaremu ponúkli miesto viceprezidenta. Odmietol. Stále chodieva jazdiť, trénuje na strelnici, napriek všetkému. Riadi ochranku, aj bezpečnostný systém, ktorý používa firma vyvinul on. Akoby žil iba pre prácu. Nemá takmer žiaden spoločenský život."

Lucrezia prešla do kuchyne. Spoločne si pripravili večeru, šalát a pečivo. Giulia otvorila fľašu ľahkého bieleho vína.

"Čo je s Juanom?" spýtala sa zvedavo na ďalšieho brata.

"So Sanciou sú stále spolu. Napriek tomu, čo sa stalo," pripustila, "ich vzťah je ako na horskej dráhe."

"Myslím, že to bude rodinná črta," zažartovala Crezia.

"Možno, ale teraz to vyzerá vážne. Asi je dobré, že si prišla domov, inak by si dostala pozvánku v Paríži."

"Také vážne?" zasmiala sa.

"Tiež sa mi to zdá neuveriteľné, veď napokon, hovoríme o Juanovi, ale je to tak."

Chvíľu sa ešte obe zhovárali a Lucrezia bola rada, že sa mohla dozvedieť všetky novinky a zaujímavosti, ktoré premeškala.

"Môžem prespať u teba?" spýtala sa potom.

"Nechcem ísť domov."

"Ale pravdaže, nemusíš sa ani pýtať. Môj byt je aj tvoj byt."

*  *  *

Na druhý deň si Lucrezia vzala veci a rozlúčila sa s priateľkou.

"Predpokladám, že ťa nemám čakať?"

"Dúfam, že nie," žmurkla, skôr než vybehla von.

*  *  *

Giulia pozrela na hodinky. Bolo pol štvrtej. Prešla chodbou Borgia Enterpriseurs a zastavila sa pri recepcii.

"Zdravím."

"Slečna Farnesse, dobrý deň," pozdravila ja mladá blondínka, "ako vám môžem pomôcť?"

"Prišla som za Cesarem. Je tu?"

Dievča sa nepríjemne pomrvilo na stoličke.

"Neviem, či je to dobrý nápad, slečna."

"Prečo?"

"Nie je dnes vo svojej koži, ak teda vôbec niekedy je," dodala opatrne.

"Od rána je nahnevaný, na všetkých sa mračí a nie je s ním rozumná reč. Netuším prečo, ale budem rada, keď dnes pôjdem domov," pripustila.

"Asi to budem riskovať," povedala aj tak Giulia.

"Ale nebojte sa. Vlastne som vás prišla vyslobodiť," povedala predtým, než vošla do kancelárie.

Cesare sedel v koženom kresle a nohy mal vyložené na stole. Mračil sa na nejaký spis pred sebou. Obzrela sa okolo. Miestnosť bola rozhádzaná a na stole zbadala otvorenú fľašu whisky. Bolo jasné, že je v zlej nálade.

"Ahoj," pozdravila opatrne.

Neodpovedal. Podišla k nemu a všimla si, že na stole má jedinú fotografiu. Mal ju tam vždy. Bola to Lucrezia. Smiala sa a oči jej šibalsky žiarili zo strieborného rámu. Muselo to byť odfotené pred tromi - štyrmi rokmi.

"Haló! Hovorím s tebou, Cesare," skúsila to znovu.

"Dnes nie, Giulia," zamrmlal.

"Hej, aj ja ťa rada vidím," usadila sa na sedačku blízko jeho stola.

"Čo je? Otec nemá čas?"

"Nebuď zlý," zahriakla ho.

"Sme priatelia. To ťa nemôžem prísť navštíviť?"

"Ale môžeš, len to nezvykneš robiť často," pripustil.

Usmiala sa, to bola pravda.

"Práve preto by si ma mal poslúchnuť, keď ti poviem, aby si šiel domov," povedala.

Cesare odložil papiere, s ktorými aj tak nepracoval a pozrel na ňu.

"A toto mi hovoríš, lebo..?"

Vzdychla si.

"Lebo aj tak nerobíš nič zmysluplné a desíš zvyšok personálu svojou zlostnou náladou. Už som ti niekedy poradila zle?"

Videla, že s ním dnes naozaj nebola reč. Prešla k nemu a položila mu ruky na ramená. Dotkla sa ľavého pleca, z ktorého mu pred rokmi vytiahla šíp.

"Ešte stále mi dlhuješ malú láskavosť," povedala ticho a on vedel, na čo naráža.

"Tak mi urob radosť a bež domov."

Cesare frustrovane pokrútil hlavou.

"Okej, fajn.. ako chceš, aj tak je celý dnešný deň nanič."

Celý nie, pomyslela si.

Vzal si bundu a kývol jej na pozdrav hlavou. Giulia pozbierala rozhádzané dokumenty, odložila alkohol a zasunula jeho stoličku. Vyšla von z miestnosti, ale skôr než odišla zastavila sa pri mladej sekretárke. Dievča sa usmialo.

"Zrejme ste to s tým vyslobodením mysleli vážne," povedala, "vybehol odtiaľto ani sa nepozdravil."

"Nebol veľmi nadšený," pripustila, "ale neskôr mi poďakuje."

Bola už na odchode, ale potom sa usmiala a otočila.

"Oh, a napíšte mu na zajtra dovolenku," dodala. Dievča sa začudovalo.

"Ste si istá, že nepríde?"

"Na sto percent," uistila ju Giulia.

*  *  *

Cesare ju nechápal. Ale s tým sa zmieril už dávno. Giulia Farnesse bola preňho záhada. Nikdy nevedel, na ktorú stranu sa postaví ani čím ho prekvapí. V podstate ju však mal rád. Od chvíle, kedy sa s ňou stretol ju vnímal ako skvelú priateľku a súčasť rodiny. Jej vzťah s Rodrigom preňho nehral veľkú rolu.

Bol rád, že je preč z kancelárie, kde by bol určite niečo rozbil. Jeho nálada bola na bode mrazu. Takto si to najskôr odnesie krehké zariadenie jeho bytu. Pridal plyn. V posledných rokoch sa tam presťahoval natrvalo. Nemalo zmysel ostávať doma. Prečo?

Zaparkoval v podzemnej garáži a vybehol hore. Z vrecka vylovil kľúče, aby odomkol, ale keď otočil kľúč v zámke, už bolo otvorené. Zarazil sa. Čo to má znamenať? Potichu vošiel dnu, hodil bundu na stoličku, prešiel do obývačky, potom do kuchyne. Všetko bolo v poriadku.

Z poschodia začul tichý špľachot vody. Vybehol do svojej izby a dvere na kúpeľni boli pootvorené. Vzduch vo vnútri bol horúci a plný pary. Cítil sladký kvetinový šampón. Na podlahe bolo oblečenie. Dámske oblečenie. Prudkým trhnutím odhrnul biely záves nad vaňou a jeho pohľad sa stretol s iskrivo modrými očami.

"Lucrezia?!"

Jeho sestra naňho hľadela z množstva nadýchaných bubliniek.

"Aj ja ťa rada vidím," povedala pokojne.

Cesare na ňu neveriacky hľadel a stále mu to celkom nedochádzalo.

"Čo, do čerta, sa tu deje? Čo tu robíš, Crezia?? V mojej kúpeľni??? Po dvoch, dvoch zasratých rokoch 

bez jedinej zmienky?!!" zvyšoval hlas až napokon kričal.

Lucrezia sa mu pozrela do očí. Nebol tam strach, Cesare ju nemohol vystrašiť, rovnako ako vedela, že by jej nikdy neublížil.

Postavil sa a voda stekala po jej tele v drobných trblietavých kvapkách. Neuhla pohľadom a videla ako jeho oči potemneli. Už to nebol len hnev, poznala to. Videla, čo s ním ten pohľad spravil aj po dvoch rokov. Videla, že preňho sa nič nezmenilo. Môže kričať, byť nahnevaný, ale nemôže ju oklamať. Chytila osušku vedľa vane a omotala si ju okolo seba. Vyšla von a prešla popri Cesarem do izby kde sa k nemu otočila.

"Vrátila som sa."

"Čo je to za hru, Crezia?" spýtal sa zatínajúc päste do dlaní.

Stále preňho bola pokušením. Nezáležalo na tom, kde bola, či ako dlho bola preč. Jediné čo vedel bolo, že teraz stála priamo pred ním len v malom uteráku a z vlhkých vlasov jej stále stekali kvapky 

vody.

"Žiadna hra, Cesare. Vrátila som sa späť," povedala ticho a jej hlas bol pokojný.

"A k čomu si sa vrátila? Čo ťa prinútilo opustiť Paríž teraz, po dvoch rokoch?" videl jej prekvapenú 

tvár.

"Áno, vedel som, že tam žiješ, vedel som aj kde presne. Nemôžeš sa ukryť, sestrička, nie predo mnou. Nikdy predo mnou."

Niečo v jeho hlase bolo temné. Lucrezia si uvedomila, že má pravdu. Môže opustiť mesto aj krajinu, môže si dokonca zmeniť meno či identitu, ale Cesare ju vždy nájde. Všetky cesty vedú do Ríma. Jej cesty vedú vždy k nemu a nezáleží na tom, koľkokrát sa snaží odbočiť.

"Prečo teraz, Lucrezia? Prečo teraz?" naliehal ale nepohol sa ani o kúsok bližšie k nej.

Nadýchla sa a pohla sa ona k nemu. Len jeden malý krôčik.

"Uvedomila som si, že nemôžem vyhrať," povedala, "nemôžem utiecť, nemôžem zabudnúť. Cesare, nezáleží na tom, ako veľmi som sa snažila alebo čo som pre to spravila. Kedykoľvek som zavrela oči, všetko to bolo späť. Spomienky na teba, na nás, na všetko čo bolo a čo mohlo byť. Som zbabelá? Áno som. Som zbabelá, lebo som sa bála priznať si pravdu. Využila som ťa. Robila som to celé roky. To, čo medzi nami bolo... nikto by nás neprijal, nikto by nás nepochopil. Hľadala som alternatívy. Paolo, Alfonso. Toľko krát som odbočila z cesty, len aby som sa na ňu opäť vrátila. Neviem, čo to bolo, Cesare. Začalo to ako flirt, vášeň, túžba a zvedavosť a ja som potom nedokázala prestať. Bola som ako narkoman závislý na drogách ibaže mojou drogou si bol ty. Klamala som, podvádzala len aby som mohla dostať ďalšiu dávku. Ľudia, ktorých som milovala žili v klamstve, umreli v klamstve a pre čo? Pre moje sebectvo. Lebo som nedokázala pozrieť svetu do očí a povedať, čo naozaj chcem. Keď som nedokázala ja sama prijať moje city, ako som mohla očakávať, že ich akceptujú iní?"

"Lucrezia...," snažil sa niečo povedať, ale ona mu nedala možnosť.

"Nie, nechaj ma. Musím to povedať. Netušíš, aké to bolo, celé roky v sebe dusiť všetky tie nevyslovené slová. Toľkému som mohla predísť, keby som konala skôr. Mala som ti povedať, čo cítim už dávno. Alfonso mohol žiť. Mala som sa s ním rozísť, alebo možno som s ním nikdy nemala byť. Viem, čo sa stalo, Cesare," povedala a podišla ešte bližšie.

Stáli sotva niekoľko centimetrov od seba a Lucrezia sa načiahla k jeho ľavému rameno. Vedela, že pod tenkou čiernou látkou jeho trička sa ukrýva jazvy, ktorú mu spôsobil Alfonso. Kvôli nej.

"Na tom nezáleží," povedal chytiac jej ruku vo svojej, "nemohli sme sa tomu vyhnúť, nech by si spravila čokoľvek."

"Mne na tom, ale záleží," odvetila, "keby som bola úprimná, alebo keby som veci ukončila skôr, nemuselo k tomu dôjsť," trvala na svojom.

Cesare sa díval na svoju sestru a videl, ako veľmi je v skutočnosti zlomená. Za maskou silnej mladej ženy sa stále krčilo malé dievčatko, ktoré mu sedávala na kolenách a s ktorým sa hrával. Videl ako sa jej v očiach trblietajú slzy a jeho hnev sa vyparil preč. Chcel ju držať v naručí a osušiť jej slzy, vymazať spomienky, ktoré ju boleli. Vzal jej tvár do dlaní a tak ju prinútil pozrieť sa mu do očí.

"Lucrezia, počúvaj ma. Čo sa stalo, stalo sa. Povedal som to pred rokmi a hovorím to znovu. Všetci robíme rozhodnutia, ktorých dôsledky potom musíme niesť. Vždy je tu cena, ktorú treba zaplatiť. Naše rozhodnutia nás utvárajú a nemôžeme ich vziať späť. Chyby, ktoré robíme nás posúvajú dopredu. Učíme sa z nich. Neutápaj sa v minulosti Lucrezia, ži pre budúcnosť!"

Objal ju a jej slzy mu padali na tričko. Prstami vkĺzol do zlatých vlasom a snažil sa ju utíšiť.

"Ty si moja budúcnosť," šepla pomedzi vzlyky.

Konečne všetko, čo ju celé roky ťažilo bolo preč. Pripadala si tak ľahká. Cesare ju poznal, nemalo zmysel nič predstierať. Zaboril tvár do ohybu jej krku a nasal kvetinovú vôňu šampónu.

"Moja sladká Lucrezia," vzdychol.

Pozrela sa naňho. Oči sa jej stále leskli, ale bol v nich ten zvláštny lesk, ktorý Cesare občas vídaval. Pery sa jej odchýlili a celé telo sa naplo v očakávaní. Sklonil sa k nej. Tiež po tom túžil. Znova zažiť ten pocit, ktorý mu nemohol dať nikto iný. Pocit domova, bezpečia, lásky...

Pobozkal ju a všetko to bolo späť v zlomku sekundy.

Dva roky odlúčenia zmizli v tom jedinom okamihu. Obaja sa za ten čas zmenili. Žili svoje vlastné životy, ale tie ich napokon aj tak priviedli na začiatok. Vrátili sa k tomu, čo mali a opustili, ale tento raz múdrejší, poučení zo svojich vlastných chýb.

Cesare sa na moment odtiahol len aby videl očakávanie v jej tvári. Usmial sa.

"Zdá sa, že som mal pravdu," povedal a Lucrezia zvedavo naklonila hlavu.

"Len Borgia môže skutočne milovať Borgiu."

THE END

P.S: Love you all, who remained with me through the whole story :) Thank you very much :* 

It was my goodbye to one of the best serials I´ve ever seen. Although it´s not the end. There is always something on my mind ;)