Sins of the siblings XIV.

Som taká happy, že som konečne doma (už pol týždňa a polovica mi ešte ostáva), že som sa rovno pustila do kníh z Vianoc a počítač išiel bokom :D

Ale keď už som tu späť, tak sa pochválim, že semester je ukončený zo známkami k mojej spokojnosti, aj keď by som niektoré chcela lepšie. Lenže vzhľadom na očakávania som stále spokojná a aspoň je to ambícia do ďalšieho semestra, kde sa budem môcť zlepšiť. Alebo zhoršiť :D ale ja by som uprednostnila to prvé.

Mimo novej dvoj-kapitolky sa dnes ešte chystám na publikovanie vianočných kníh, ktoré myslím stoja za zmienku a taktiež by som trochu zaspomínala na seriály videné počas skúškového obdobia - menovite trochu viac k finále seriálu Dracula. Rovnako tu mám pár očakávaní do budúcna pokiaľ ide o moju seriálovú vášeň ;) 

Takže, v skratke a prehľadne to je to,čo ma dnes čaká a ja dúfam, že budem úspešná a všetko sa mi aj podarí sem pridať a tým ukončiť tento prvý mesiac nového roku :)

Začína prvé kolo a s ním je tu štrnásta a pätnásta kapitola Sins :)

Prešlo niekoľko týždňov a Lucreziu pustili z nemocnice. Všetko bolo v poriadku. Niekoľko dní ešte brala lieky na posilnenie imunity, ale lekári ich ubezpečili, že žiadne trvalé následky nehrozia. Cesare s ňou chcel stráviť nejaký čas, ale bolo ťažké nájsť dobu, kedy bola sama. Alfonso bol stále po jej boku. Mal pocit, že Lucrezii bránil stretnúť sa s ním. V duchu si odfrkol. Je blázon, ak si myslí, že jej bude stačiť. Myšlienka, že sa jeho sestry dotýka ho ničila, obraz, ktorý sa mu v mysli vynáral ho pálil.

Teraz sedel vo svojom byte. Keď sem deň po svojom návrate prišiel, bol prekvapený v akom stave ho našiel. Tých niekoľko kvetov, ktoré tam mal nebolo zvädnutých a akoby niekto nedávno vetral. V chladničke našiel nejaké potraviny a otvorenú fľašu vína. Zasmial sa, keď si uvedomil, kam až sestričku dohnal. Vedel, že to bola ona. Kto iný?

Páčila sa mu predstava, že sedí na jeho gaučí, alebo spí v jeho - ich - posteli. Z Giuliiných slov však vedel, že sem nechodila v dobrom stave.

Vzal si bundu zo stoličky a vyšiel z bytu. Potreboval sa odreagovať, prečistiť si hlavu. Strelnica bola takmer prázdna. Streľba z luku nepatrila medzi jeho obľúbené činnosti, vlastne sem chodieval len kvôli Lucrezii, ktorej to išlo. Prechádzal sa pomedzi stanovištia, premýšľajúc, čo bude robiť ďalej.

Mohol ostať v Ríme. Bol centrom všetkého, politiky aj moci, v tom bol ako doma. Navyše otec ho potreboval. Odkedy s ním začal opäť aktívne spolupracovať, akcie vo firme stúpli. Vedel, že mu raz chce prenechať svoj post, len nevedel, či to, sám chce. Páčila sa mu tieňová politika. Byť tou mocou za ostatnými. Pohybovať bábkami a ťahať za nitky. Dostať sa dopredu znamená verejne zdieľať svoj život - byť neustále na očiach verejnosti. Stačila by jediná chyba a zožrali by ho zaživa. Jediný prešľap a vyhrabali by z jeho minulosti všetku špinu. Nemohol dovoliť, aby sa niečo také stalo, lenže nik nie je neomylný. Ani on nie. Povzdychol si. Bol to začarovaný kruh, z ktorého nevidel východisko.

Náhle sa mu zazdalo, že počuje hlasy a vzápätí cítil v ramene ostrú, bodavú bolesť. Z rany od šípu vytekala horúca krv. Inštinktívne sa prikrčil a nad hlavou mu zasvišťala ďalšia strela. Keď sa postavil uvidel troch mužov, ktorí sa rýchlo vzďaľovali. Poznal len jedného.

"Dočerta," zahrešil nahnevane, ale teraz mal vážnejšie starosti. Plece ho bolelo a potreboval sa tej veci v ňom zbaviť. Vytiahol z vrecka mobil a vytočil Micheletta.

"Príď po mňa na strelnicu, hneď," štekol.

V tomto stave nemohol šoférovať. Zlomil drevo, ale ostrá časť ostal v svale.

"Pane," Micheletto sa k nemu ponáhľal pomedzi terče. Videl svojho spoločníka na zemi a po ruke mu stekala krv.

"Ste v poriadku?"

"Prežijem to," odvetil Cesare, "dostaň ma domov."

"Samozrejme."

Micheletto sa nepýtal čo sa stalo, ani prečo nechce ísť do nemocnice. Nikdy jeho príkazy nespochybňoval. O pol hodinu sa Cesare zvalil na pohovku s fľašou koňaku v ruke. Niekoľko krát sa napil a zadíval na ranu. Ak si to vytiahne sám, tak vykrváca a narobí bordel, ktorý nikde nevyčistí.

"Micheletto?"

"Áno pane?"

"Zavolaj Giuliu Farnesse, nech sem príde, čo najskôr ak môže. Adresu vie."

Keď sa o chvíľu vrátil, Cesare bol celkom bledý.

"Je na ceste."

"Dobre," prikývol a znovu sa napil. Aspoň na moment tak otupil bolesť.

"Teraz ma dobre počúvaj. Ten muž, ktorý na mňa vystrelil bol Alfonso. Mal so sebou ešte dvoch chlapov," Cesareho hlas znel vysilene, ale pokračoval.

"Zistíš, kto boli a potom sa o nich postaraj. V tichosti, nech sa to nedostane k polícii."

"Spoľahnite sa, pane."

"To nie je všetko!"

"Alfonso?" spýtal sa Micheletto.

Cesare kývol hlavou.

"Dostaň ho do nemocnice, postarám sa o to sám. Predtým s ním potrebujem hovoriť. Chcem, aby to bolo to posledné, čo bude počuť," zasyčal.

Nikdy nikto sa ho neodvážil napadnúť. Nik, kto to skúsil o tom nemohol viac hovoriť. Alfonso nebude nijaká výnimka. Už pridlho mu ležal v žalúdku a toto bola posledná kvapka.

"A Micheletto... Nech to vyzerá ako nehoda, inak ma otec roztrhá vlastnými rukami."

"To je samozrejme. Ozvem sa vám neskôr."

Cesare vedel, že otcovi nie sú podobné praktiky cudzie, ale základné pravidlo, ktoré naučil aj jeho bolo jasné. Súkromné vybavovanie účtov sa nikdy nesmelo dostať na povrch. Žiadne stop, svedkovia ani podozrenia. Zvonček na dverách zazvonil. Našťastie Micheletoo práve odchádzal.

Giulia vošla dnu a prešla do obývačky kam ju nasmeroval. Keď zbadala zakrvaveného Cesareho na sedačke jej ruka vyletela k ústam.

"Nepanikár, neumieram," upokojil ju.

"Preboha, čo sa ti stalo?"

"Naštval som jedno decko. Nemôžem ísť do nemocnice, takže by som ti bol vďačný, keby si tú vec zo mňa vytiahla," povedal. Odpil si z fľašky a hlavou kývol ku skrinke na druhej strane izby.

"Je tam lekárnička a nejaká dezinfekcia."

Giulia vytiahla potrebnú gázu, náplasti aj fľašku s dezinfekciou. Cesare si medzitým stiahol tričko.

"Ja nie som lekár. Čo ak ti natrhnem nejakú šľachu alebo niečo?" spýtala sa s obavami. Tá rana nevyzerala dobre.

Cesare zaťal zuby.

"Len to urob, inak to zahnisá. Spravil by som to sám, ale nechcem riskovať tú šľachu, čo si spomínala, ak by som náhodou potiahol zlým smerom."

"Okej, fajn. Idem na to," ozvala sa.

Naliala dezinfekčný prostriedok na čistú gázu a opatrne vyčistil okolie pri hrote šípu. Potom si pripravila ďalšiu gázu a do jednej ruky uchopila trčiacu strelu.

"Priprav sa," šepla.

"Tri...dva...jeden," silno potiahla a vytiahla ten kus dreva. Cesare hlasno vykríkol. Z čela sa mu lial pot.

Rýchlo priložila gázu na ranu a zachytila silný prúd krvi. Keď napokon ustal ešte raz mu plece vyčistila a otvorenú ranu prelepila veľkým leukoplastom. Nemalo zmysel dávať na to obväz.

"Budeš to musieť vymeniť a vyčistiť zrejme každý deň," poznamenala upratujúc zakrvavené veci. 

Zničené tričko hodila rovno do koša. Keď odložila aj lekárničku sadla si k nemu na gauč.

"Myslím, že teraz aj ja potrebujem pohárik."

Cesare sa slabo usmial keď jej nalial. Napila sa a pozrela naňho.

"A teraz mi povedz, čo sa stalo?"

"Už to nie je podstatné," zamrmlal prejdúc si rukou po čele.

"Niekto po tebe strieľal, pravdaže je to podstatné," rozhorčila sa nad jeho ľahostajnosťou.

"Prečo si s tým vlastne nemohol ísť do nemocnice? Určite by ťa ošetrili lepšie ako ja s mojou improvizovanou prvou pomocou?"

"Ak by som tam išiel," ozval sa po chvíli, "musel by som vysvetliť, ako som sa zranil. Čo by som im tak povedal? Niekto ma postrelil pri prechádzke? Len by to nahlásili na políciu, tí by ma vypočúvali a aj tak by nič nezistili."

"Predtým si vravel, že si naštval nejaké decko," prehovorila po chvíli Giulia. Pozorne sa zadívala na muža oproti sebe.

"Prosím ťa, Cesare, prosím nehovor mi, že toto ma na svedomí Alfonso?"

"Nerob si kvôli tomu vrásky, La Bella."

"On to vie, však?" spýtala sa.

"Musí to vedieť, inak by na teba neútočil. Zbláznil sa? Veď to bolo úplne proti zdravému rozumu. 

Keď sa to dostane na verejnosť bude z toho škandál kataklizmatických rozmerov!"

"Giulia, nič sa von nedostane," ubezpečil ju.

"Pokiaľ ide o mňa, nikto nevie, že som zranený okrem Micheletta a teba a tak to aj ostane. O pár týždňov mi ostane nanajvýš jazva."

"Ale čo..."

Prerušilo ju zvonenie telefónu. Cesare otvoril správu a našiel video. Videl tmavomodré auto na diaľnici. Blížilo sa ku križovatke, ale nespomaľovalo. Náhle sa začalo prudko šmýkať na vozovke. Stratilo kontrolu a pokúsilo sa ubrzdiť na tráve mimo cesty. Vzápätí vrazilo do stromu. Z auta sa stala kopa pokrčeného plechu a zahalilo sa do oparu čierneho dymu. Spod kapoty sa začal valiť hustý oblak a vzápätí vzbĺkol. Video sa prerušilo. Cesare klikol na druhú správu, v ktorej bol obrázok záchranárov nesúcich na nosidlách mladého muža. Pod tým bola adresa nemocnice a číslo izby. Nebezpečne sa usmial. Miloval rýchlosť s akou Micheletto pracoval.

"Cesare, čo to bolo?" spýtala sa Giulia keď videla výraz v jeho tvári.

"Len malá nehoda," odvetil, "také sa stávajú každý deň. Ľudia pijú za volantom, prekračujú rýchlosť... je to tragické."

Zo skrine vytiahol čisté tričko s dlhým rukávom. Mobil vsunul do vrecka a vzal si kľúče od auta.

"Počkaj, kam chceš ísť?" vyskočila zo sedačky.

Cesare sa otočil vo dverách.

"Pozrieť sa, ako veľmi bude bolieť celá pravda. Som presvedčený, že omnoho viac, než moje rameno. 

Keď budeš odchádzať zabuchni dvere," povedal a odišiel.

Giulia chvíľu nemo stála. Náhle pochopila, čo tým myslel, aj čo chcel urobiť, ale nemohla ho zastaviť. Poznala Cesareho Borgiu natoľko, aby vedela, že je to muž, ktorý kráča cez mŕtvoly.

15. kapitola

Keď dorazil pred určenú nemocnicu našiel Micheletta v tmavom rohu parkoviska. Opieral sa o múr. Podišiel k nemu a druhý muž krátko prikývol.

Cesare vošiel dnu a s istotou kráčal po prázdnych chodbách. Bolo pol desiatej, pacienti ležali vo svojich izbách a nikto si ho nevšímal. Zastal pred poslednými dverami, periférnym videním zahliadol Micheletta. Vošiel do miestnosti zatiahnuc závesy. Alfonso ležal na posteli, tvár mal dobytú a samú modrinu. Bol napojený  na hadičky a iné prístroje, ktoré mu umožňovali dýchať. Očividne mal šťastie.

Rýchlym pohybom odpojil tlačidlo na kontakt lekárov neďaleko postele. Pozrel na Alfonsa a rukou stisol jeden z vakov pripevnených na stojane vedľa neho. Prísun čírej tekutiny sa náhle zastavil a mladík prudko otvoril oči. Zjavila sa v nich čistá, nefalšovaná hrôza, keď uvidel muža nad sebou.

"Ty..," zachrapčal neveriacky.

Cesare sa uškrnul.

"Ach Alfonso, Alfonso...prekvapený, že ma vidíš?"

Povolil transfúziu. Chcel, aby ho počul a vnímal.

"To nie je možné!" povedal stále slabým hlasom.

"Ak si chcel trafiť srdce mal si lepšie mieriť," zasyčal mu do tváre Cesare.

"Varoval som ťa, aby si to neskúšal!"

Znovu priškrtil prívod potrebných živín, dívajúc sa ako lapá po dychu. Niekoľko sekúnd počkal než mu umožnil hovoriť.

"T-to si bol t-ty... nebola t-to ne-nehoda," uvedomil si Alfonso náhle.

"Myslel si si, že na mňa môžeš beztrestne útočiť? Čo si to za hlupáka?!"

"Dosť dobrý," zašepkal, "pre ňu..."

Dostali sa k jadru konverzácie.

"Silne o tom pochybujem," povedal Cesare.

"Vlastne som prišiel, aby som ti videl do tváre, keď si uvedomíš, že si nikdy nebol ten pravý. Aké to je, vedieť, že kde teraz si, tam ťa dostala žiarlivosť a podozrenia bez akýchkoľvek relevantných dôkazov? Nemáš nič. Nemáš jediný dôkaz okrem vlastných dohadov a špekulácii, ale to očividne stačilo. Keď si sa dostal až sem, čo tak počuť pravdu? Čo na to povieš?" navrhol mu pobavene veľmi nebezpečným tónom.

Mladší muž naňho nenávistne pozrel.

"Zhor v pekle!"

"Pokojne. V nebi som už bol," odvetil a oči mu horeli.

"Kedy to len bol? Ach, áno, vtedy keď Lucrezia ležala podo mnou a v extáze kričala moje meno. 

Bola jedinečná. Tak nenásytná."

Alfonso v nenávisti a nechuti skrivil tvár. Cesare však ešte neskončil.

"Ty si nikdy nebol ničím, Alfonso. Nebol si prvý. Nebol si posledný. Dokonca," uškrnul sa, "si ani nebol jediný."

"To je lož!"

"Bolí to? Lebo je to pravda. Spal som s ňou v čase keď ste boli spolu. Raz sme boli jazdiť. Vonku pršalo a my sme sa milovali v senníku na opustenom poli. Za jedno popoludnie som ju mal viackrát, než ty za niekoľko týždňov, lebo si jej nikdy nebol schopný dať, čo potrebovala. Nikto nie je. Bol som jej prvý. Lucrezia to chcela. Chcela, aby som to bol ja, kto z nej spraví ženu a ja som to urobil. Ukázal som jej vášeň a rozkoš, ktorú nemôže zažiť s iným mužom. Ja som z nej spravil ženu, akou je dnes."

Videl ako Alfonso bledne s každým jeho slovom.

"Posledný rok som tu ani nebol a ona aj tak nebola tvoja. Koľko krát si ju nemohol nájsť? Koľkokrát ti nebrala telefón?" tentoraz iba hádal, ale usudzoval, že trafil.

"Bola v mojom byte. Ležala v mojej - našej - posteli, lebo potrebovala byť sama. Trápili ju výčitky, že bola s tebou a pritom myslela na mňa. Lebo Lucrezia je moja."

Cesare chytil vak zavesený nad posteľou a pevne ho stlačil. Alfonso zbledol a lapal po dychu. Stále škrtiac jeho kyslík sa nad neho sklonil.

"Len Borgia môže milovať Borgiu," zašepkal, vediac, že sú to posledné slová, ktoré počul. Než odišiel z izby, posledný raz pozrel na telo na nemocničnej posteli. Nebolo veľa ľudí dostatočne hlúpych na to, aby si z neho spravili nepriateľa a už vôbec nie, aby sa ho pokúšali zabiť. Potom odišiel.

Lucrezia sedela v kresle nemocničnej haly spolu so Sanciou a Juanom. Sancia, ako najbližší príbuzný dostala správu o bratovej smrti len pred hodinou. Nechcela tomu veriť. Prišli do nemocnice všetci spolu, stále neveriac, že sa niečo stalo. O ničom nemali ani tušenie. Lekár, ktorý s nimi hovoril povedal, že Alfonso mal predchádzajúci večer nehodu s autom. Stratil kontrolu a narazil do stromu blízko cesty. Všetko vyzeralo v poriadku, ale v noci sa jeho stav zhoršil a svojim zraneniam podľahol.

Telo už previezli do márnice. Sancia plakala Juanovi na ramene. Držal ju v náručí a jemne hladil po chrbte. Lucrezia sa takmer čudovala, kedy sa jej brat stal natoľko starostlivým. Keď sa však na neho pozrela, videla, že ju skutočne miluje. Ju nemal kto utešiť, ale sama nevedela, čo cíti. Bola smutná, bolesť v jej vnútri pulzovala a strata Alfonsa ju nenechala ľahostajnou, ale nebol to žiaľ, aký prežívala Sancia. On bol jej jediná rodina. Jediný človek, ktorého milovala a teraz stratila.

Lucrezia cítila akoby stratila dobrého priateľa, ale nie muža, ktorého milovala. Cítila sa úboho, vediac, že jeho city nikdy nemohla opätovať. Nedokázala mu to povedať. Chcela to ukončiť. Ich vzťah pre ňu strácal zmysel, lenže to nestihla a on umrel v klamstve, v ktorom ho nechala žiť skoro dva a pol roka. Niekoľko sĺz, ktoré jej vypadli z očí už uschlo a ona viac plakať nedokázala. Nemohla ani utešiť kamarátku.

Vstala a pobrala sa von z nemocnice. Potrebovala čerstvý vzduch. Prišla s Juanom na jeho aute, takže si musela zobrať taxík. Chcela k nemu prejsť, ale na okraji parkoviska zbadala známe auto. Chvíľu naň hľadela než otvorila dvere spolujazdca a nastúpila. Nepovedala ani slovo a Cesare takisto mlčal. Zaparkoval pred svojim bytom. Otvoril dvere a odstúpil pustiac ju dnu prvú. Obaja stále mlčali. Stáli oproti sebe a hľadeli na seba. Napokon sa ozvala Lucrezia.

"Prečo?" spýtala sa pokojne a potichu.

"Prečo čo?"

"Prečo si to spravil?"

"Nemám tušenie o čom hovoríš, sestrička," povedal.

Pozrela na neho.

"Nikdy si mi neklamal Cesare, nerob to teraz, prosím."

Podišla bližšie a pozrela mu do očí.

"Chcem iba vedieť prečo?"

"Čo sa stalo, stalo sa, Crezia. Pohni sa ďalej. Ži pre budúcnosť, nie pre minulosť," odvetil.

"To je tvoja odpoveď?"

Ticho.

Otočila sa, vediac, že inú nedostane. Poznala svojho brata, tak ako poznala seba samú. Stačil jej pohľad naňho, do jeho očí, a vedela, že to bol on. Chcela len vedieť prečo. Lenže on jej to zjavne nechcel povedať.

"Nenávisť," počula za sebou jedno slovo.

Cesare videl, ako sa otočila späť.

"Tak veľmi si ho nenávidel?"

"Nie moja," opravil ju, "jeho."

Chvíľu mlčala.

"Bolo to pre mňa, však? Kvôli mne. Všetok ten boj, hádky, nenávisť... Bolo to kvôli mne?"

"Obviňuješ sa, lebo si ho milovala?" opýtal sa ostro.

Lucrezia pokrútila hlavou.

"Nejde o to, čo som cítila, ale o to, čo som spôsobila. Možno ty si bol nástroj, ale ja som bola príčina. 

A musím s tým vedomím žiť," povedala.

"Milovala si ho?"

"Tak veľmi ti na tom záleží, Cesare, ale nechceš to počuť."

Podišla blízko k nemu. Takmer cítila na tvári jeho dych. Ich telá delilo sotva niekoľko centimetrov.

"Ako to vieš?" šepol.

"Chceš vedieť, či som milovala teba?"

Díval sa jej do nebesky modrých očí a videl v nich trblietajúce sa slzy.

"Áno, milovala," priznala. Bolo to po prvý raz, kedy to povedala nahlas a pred ním.

"A nikdy nebudem nikoho milovať viac."

Ich pery sa priblížili. Ten bozk bol jemný, nežný, ich pery boli v dokonalej synchronizácii. Lucrezia ho hladila po tvári a Cesare jej z líc zbozkával všetky slzy. Po chvíli sa odtiahol. Vzal jej tvár do dlaní a zahľadel sa na ňu.

"Tá noc," povedal pomaly, "posledná noc, kedy si mi nechala list aj s náhrdelníkom. Spomenul som si. 

Chvíľu mi to trvalo, ale spomenul som si. Na každý detail. Aj na to čo som ti povedal."

Všimol si takmer nepatrný strach. Lucrezia si nikdy nebola celkom istá, čo všetko si pamätal. A nikdy sa ho nespýtala.

"Bol som opitý, ale myslel som to vážne," povedal potichu. Bol úprimný.

"Ja viem, Cesare, ja viem..."

Ešte raz ho pobozkala. Chcela si zapamätať jeho chuť. Potom sa otočila a rýchlo vybehla preč.