Sins of the siblings XIII.

Oficiálne som už doskúškovala a ostáva mi jeden opravák, ktorý mám zajtra poobede a usím nsi veriť, že ho urobím dobre, alebo aspoň dostatočne. Už sa naňho týždeň poctivo pripravujem a dnes si chcem všetko ešte raz zopakovať. 

Avšak výsledky z tohto týždňa sú mimoriadne povzbudivé. Dva najťažšie štvorkreditové predmety som urobila na B čo bolo naozaj prekvapujúce, najmä pri fonetike a fonológii. Staršia slovenská literatúra bola malina, naoozaj som sa jej venovala a navyše mi aj neuveriteľne sadla otázka. Mala som vysvetliť Panofského vymedzenie humanizmu, Platónsky synkretizmus a autorov Martina Rakovského a Pavla Rubigala. Jdiné, čo som netrafila bola ukážka diela. Boli to Slzy, vzdychy a prosby slovenského národa od Jakobea, ale úprimne bolo to jedno z mála diel, na ktoré som sa vykašľala a nečítala ho. No a ono sa mi to vrátilo :D

Najväčším šokom bolo, že pán docent, by mi aj bol dal A, lebo vravel, že som skúšku spravila dobre, len keby som mala viac bodov na seminári - stratila som sedem, takže ak by som mala byť lepšia, to už by som musela spraviť na plný počet asi :/ Ale som v každom prípade s výsledkami všetkých skúšok spokojná a naozaj, už len ten opravák a teším sa domov :)

A teraz hor sa na opakovanie ;)

Keď o päť mesiacov prechádzal po diaľnici popri tabuli označujúcej začiatok Ríma, vedel, že mal pravdu. Nemohol sa tomu vyhnúť. Zastupoval otca na všetkých rokovaniach mimo hlavného mesta počas uplynulého roka. Robil čo mohol, aby zvýšil prosperitu a ekonomickú prestíž spoločnosti a tým posilnil meno rodiny. Rodrigo, rád, že syn opäť prevzal svoje miesto, nehľadal dôvod jeho nechuti vrátiť sa domov.

Teraz sa však Cesare vracal. Vyše roka žil vo Florencii s Machiavellim. Potom, čo sa dozvedel, mu priateľ ponúkol svoj dom na neobmedzené užívanie. Väčšinu času aj tak trávil prednášaním na univerzite a Cesare bol zavretý v izbe, kde pracoval. Boli radi, keď za pár krát za týždeň stretli spolu pri večeri.

Cesare sa vracal len z jedného jediného dôvodu, kvôli nej. Napriek tomu, čo povedal, situácia bola odlišná. Nemal na výber. Lucrezia bola chorá, potrebovali ho doma. Viac mu matka do telefónu nepovedala, ale prosila ho, aby, ak môže, prišiel čo najskôr. Neváhal. So sestrou viac nebol v kontakte, takže nevedel, čo sa deje.

Zaparkoval pred vchodom a rýchlo vybehol ku dverám. Zazvonil a prišla mu otvoriť Giulia, ktorá netajila šťastný výraz úľavy, keď ho zbadala. Nebol prekvapený, že ju tu vidí a objal ju.

"Som rada, že si späť," povedala.

"Kde je Lucrezia?" spýtal sa priamo bez okolkov.

"Poď," prešli do kuchyne, kde za stolom sedeli Vanozza s Rodrigom. Juan sa opieral o barový pult. 

Vanozza syna pevne objala.

"Ďakujem, že si prišiel tak rýchlo, Cesare."

"Čo sa stalo Lucrezii?" spýtal sa netrpezlivo.

"Je v nemocnici," povedal ticho Rodrigo, "pred časom jej diagnostikovali nejakú infekciu v krvi. Dlhý, komplikovaný názov. Chvalabohu, to nie je nevyliečiteľné, už je na antibiotikách, lenže jej imunitný systém je veľmi oslabený. Lekári sa mi pokúsili vysvetliť, že potrebuje čosi ako dialýzu krvi, prečistenie. Ty jediný si kompatibilný darca."

V kuchyni zavládlo tiesnivé ticho, ale Cesare pochopil. Lucrezia potrebovala jeho krv.

"Idem za ňou," povedal, "v ktorej nemocnici leží?"

"Pôjdem s tebou," navrhla Giulia, "a potom pôjdem domov. Dobrú noc," zaželala ostatným vediac, že teraz potrebuje byť rodina spolu. Nechcela prekážať.

Sadla si na miesto spolujazdca v Cesareho čiernom Porsche.

"Ako sa má?" spýtal sa po chvíli a Giulia vedela, že sa nepýta na zdravotný stav.

"Teraz už dobre. Tesne po tvojom odchode to nebolo najlepšie. Stále plakala a trvalo niekoľko dní, kým sa upokojila. Pohádala sa s Alfonsom, ale nakoniec sa k sebe vrátili. Už nikdy ťa pred ním nespomenula. Občas, keď chcela byť sama chodievala do tvojho bytu. Ver mi, že by bolo lepšie, keby aspoň niekto vedel, kde to je."

Cesare si povzdychol a povedal jej adresu. Zastavili na parkovisku pred nemocnicou.

"Nemám ťa odviesť domov?"

"To je v poriadku, vezmem si taxík," povedala.

Zamieril k budove a na recepcii ho sestra nasmerovala na izbu. Potichu vošiel dnu. Stál nad nemocničnou posteľou a hľadel na ňu.

"Lucrezia," šepol a chytil jej drobnú rúčku.

Nevedel, čo povedať, tak ju len hladil a díval sa ako spí. Nechcel ju vidieť takto, slabú a bledú. Veril, že jej môže pomôcť. Viečka sa jej zachveli, keď sa prebrala. Uprela naňho modrý pohľad.

"Cesare?" spýtala sa. Hlas mala slabí a neveriacky.

"Som to ja, sestrička," prikývol stisnúc jej prsty v dlani.

"Onedlho ti bude lepšie, sľubujem."

"Povedali mi, že potrebujem tvoju krv."

"Budeš ju mať," sľúbil, "aj poslednú kvapku ak ti pomôže, láska."

Usmiala sa a on sa sklonil, aby jej na čelo vtisol bozk.

"Pospi si ešte, Crezia, potrebuješ nabrať silu."

"Zostaň so mnou," prosila držiac sa ho.

"Musím sa porozprávať s lekármi," povedal, "ale vrátim sa. Keď sa ráno zobudíš, budem tu."

Počkal, kým zaspala a šiel pohľadať ošetrujúceho lekára. Vysvetliac mu kto je, doktor vyzeral potešený. Videl, že robili, čo mohli, aby Lucrezii pomohli. Nechcel viac čakať. Zaviedli ho do malej izby, kde mu sestra odobrala potrebnú dávku krvi. Hodiny na stene pomaly tikali.

"Hotovo, pane," povedala mladá žena, ktorá opatrne vybrala ihlu z jeho ruky. Ošetrila ho a potom mu priniesla pohár vody a zopár tabletiek.

"Vezmite si ich. Sú to vitamíny. Pomôžu vám opäť doplniť stratenú krv."

Cesare ich prehltol a vypil aj pohár ponúkanej vody. Cítil miernu slabosť.

"Mali by ste si ľahnúť a oddýchnuť."

"Ďakujem, ale chcem sa vrátiť k sestre. Vyspím sa v kresle," namietol.

Sestrička len pokrútila hlavou, ale potom mu podala deku.

*  *  *

Keď sa Lucrezia ráno zobudila izbu zalievalo slniečko. Cítila, akoby počasie odrážalo jej náladu. Nebola smutná, ani slabá ako predchádzajúcich niekoľko týždňov. Chcela sa posadiť, ale zbadala ihlu. Uvedomila si, že jej museli zapojiť ďalšiu infúziu. Pozrela hore a uvidela vak s tmavočervenou krvou, ktorá po kvapkách stekala hadičkou až do jej ruky. Cesareho krv. Otočila sa a zbadala ho sedieť v kresle oproti jej posteli. Spal, ale bol s ňou ako jej v noci sľúbil.

Nevidela ho vyše roka. Poslala mu iba jednu esemesku, na jeho dvadsiate šieste narodeniny. Študovala jeho tvár. Veľmi sa nezmenil. Niekoľkodňové strnisko, ktoré sa jej vždy páčilo mu dodávalo ľahko zanedbaný, ale ležérny výraz. Tmavé vlasy mu padali do očí. Stále si ich nechával dlhšie. Všimla si, že mal čierne kožené nohavice a čierne tričko s véčkovým výstrihom. Ten pohľad ju nenechával chladnou. Robila, čo mohla, aby svoje city potlačila, ale ani rok nebol dostatočne dlhá doba. Vždy, keď sa snažila zabudnúť, v mysli jej zažiarila spomienka na ich poslednú noc. Jeho slová boli vypálené v jej srdci ako žeravý cejch.

Cesareho pery sa pohli.

"Lucrezia," zašepkal, ale nepohol sa.

Uvedomila si, že stále spal. A sníval o nej. Nechcela ho budiť. Natiahla sa k nočnému stolíku po knihu, ktorú jej mama nedávno priniesla a dúfala, že sa na chvíľu rozptýli.

*  *  *

Alfonso vošiel na oddelenie a kráčal k Lucreziinej izbe. Sľúbil, že ju príde pozrieť. Dúfal, že dnes jej bude znovu trošičku lepšie. Prišiel k jej izbe, ale pred dverami sa zastavil. Oddelenie bolo celé presklené, no kvôli súkromiu boli na každej izbe závesy. Teraz boli roztiahnuté a on videl ako Lucrezia leží v náručí iného muža. Čierne oblečenie ostro kontrastovalo so svetlými nemocničnými farbami. Alfonso zaškrípal zubami. Diabol sám, by nenosil nič menej ako čiernu. Cesare Borgia. Veril, že sa ho už zbavil. Vedel, že je mimo mesta a bol presvedčený, že natrvalo. Ale teraz bol tu. Ležal na kraji postele a držal Lucreziu. Ruky mal omotané okolo jej štíhleho tela a prstami ju hladil vo vlasoch. Ona mala hlavu opretú o jeho plece, zlaté vlasy rozliate na jeho hrudi. Bola pritisnutá k jeho telu a drobná dlaň spočívala na bratovom hrdle. Spala. Alfonso zaťal ruky do pästí. Obraz, ktorý mal pred sebou mu varil krv v žilách a dvíhal žlč. Nevyzerali ako súrodenci. Vyzerali ako milenci túžiaci po vzájomnom dotyku.

Nenávidel Cesareho a veľmi dobre vedel prečo. Nebola to obyčajná žiarlivosť ako sa domnievala jeho sestra. Bola to číra nenávisť prameniaca z pravdy a z toho, čo na vlastné oči videl.

Pred rokom, v tú noc, keď ho videl naposledy, išiel za nimi. Videl ich, ako sa pred barom hádajú. Nepočul o čom hovorili, ale moment, kedy sa jej ten hajzel dotkol mal vypálený v mysli. Jeho ruky na jej tele. Jeho ústa na jej pokožke. V hĺbke duše bol nakoniec rád, že ich nepočul. Celkom mu stačilo, čo videl.

Teraz sa k nej sklonil a pobozkal ju na vrch hlavy. Keď zdvihol zrak ich oči sa stretli. Cesare sa uškrnul vidiac druhého muža na chodbe. Náhla pomstychtivá túžba pobozkať Lucreziu na ústa priamo pred ním bola lákavá. Veľmi lákavá, ale ovládol sa. Opatrne sa vyvliekol z jemného objatia a vyšiel na chodbu. Pozrel na mladšieho muža pred sebou.

"Alfonso," pozdravil ho pokojne, kým on na neho nepríjemne zazrel.

"Čo tu robíš?!"

"Prišiel som, lebo ma potrebovala."

"Nikto ťa tu nepotrebuje, môžeš ísť odkiaľ si prišiel," vyštekol Alfonso.

Cesare sa usmial.

"Naozaj? Pozri sa na ňu," povedal a sám sa otočil ku sklenenej stene.

"Ja viem, že to vieš, aj keď si to sám nepriznáš, alebo nechceš priznať. Moja krv prúdi v jej žilách," zaletel pohľadom k transfúzii.

"Povedz mi, aké to je, vedieť, že mi patrí každým mysliteľným spôsobom?"

"Si chorý bastard," zavrčal Alfonso.

"Občas je treba dvoch, tak ako nazveš ju?"

"Klameš!"

"Prečo by som to robil?" spýtal sa Cesare.

"Nikdy nebude tvoja! Nevzdám sa jej!"

"Neskoro."

"Čo tým chceš povedať?" štekol mladší muž.

"Myslím, že vieš," Cesare nadvihol obočie. Zaletel pohľadom k Lucreziinej posteli, ale kútikom oka zahliadol, ako sa Alfonso rozohnal a jeho ruku v letku zachytil. Prepálil ho pohľadom. Nahol sa k nemu a zašepkal:

"Ani na okamih si nemysli, že by si to dokázal!"

Stisol ruku, v ktorej zaprašťali kosti.

"Nikdy, nikdy to znovu neskúšaj! Je to moje posledné varovanie."

Pustil ho a nechal Alfonsa stáť uprostred prázdnej nemocničnej chodby. Ten chlapec ho otravoval. V duchu cítil, že ešte môže spôsobiť problémy. Jeho nenávisť bola ako plameň, ktorý časom horel silnejšie.