Myslím, že pred mesiacom som písala oznam o vydaní najnovšieho (posledného) pokračovanie série Odkazu dračích jazdcov od spisovateľa Christophera Paoliniho.
Dnes smutne konštatujem, že táto kniha bola pre mňa neuveriteľným sklamaním, zvlášť keď uvážim ako som sa na ňu tešila. Myslela som si: fajn, skvelá hrubá kniha, konečne sa dozviem ako celý príbeh končí, ale tešila som sa predčasne. Už prvé stránky ma sklamali, keď som knihu otvorila a narazila prevažne na siahodlhé opisy prevažne zbytočných situácii, ktoré sa dali zhrnúť kľudne aj na jednu a nie na desať strán. Začínalo mi to pripadať ako Chrám Matky Božej od V. Huga, kde som len znudene listovala stránkami a hľadala priamu reč. Tu to bolo podobné. Mala som pocit, akoby bol autor platený od strany - čím viac tým vyšší plat, čo sa však tento krát ukázalo viac na škodu než na úžitok.
Čakala som celkové rozuzlenie, ale ani to ma nijako nenadchlo. Prvá štvrtina knihy sú čisto opisy bitiek a dobývanie zostávajúcich miest v Alagaezii pri postupe na Urubaen. Opakujúci sa útok Murtagha s Tŕňom už nebol po druhý raz nijako ohromujúci ani neočakávaný. Opisy s Roranom so po čase začala preskakovať. Trochu viac ma zaujala kapitola rozoberajúca Elaininýn pôrod, kde sa prejavili Eragonove liečiteľské schopnosti. Myslím, že to bolo pekné.
Únos Nasuady mi prišiel pomerne odfláknutý, rovnako ako jej zajatie Galbatorixom. Bolo to len brutálne mučenie v štýle fantasy pretkané jej monológmi. Neviem kde presne sa medzitým stihol rozvinúť jej tzv. romantický vzťah s Murtaghom, aj keď bolo pekné, že ju chodil liečiť a staral sa o ňu. Skôr by som však ocenila happyend, než smutné lúčenie, ktoré radšej autor ani nenapísal. Ja síce chápem, že repliky sa píšu ťažšie ako opisy, ale niekedy by sa vyslovene žiadali a nie odbaviť vzťah vetou:
N: "Prečo mi pomáhaš?"
M: "Ty vieš prečo."
Bolo to povrchné a chýbal v tom cit. Mohol si odpustiť 5 strán opisu a pridať jeden normálny rozhovor v ktorom by to uzavrel.
Hoci dokážem prijať, že sa možno Chris nechcel zaoberať dvojicou Murtagh&Nasuada, ale rozhodne som sa dočkala sklamania aj pri Eragonovi a Aryi. Verím tomu, že všetci, ktorí tú knihu čítali už od prvého dielu očakávali ako sa táto situácia vyvinie. Ja som to tipovala buď na veľké odmietnutie zo strany elfskej princeznej alebo napokon šťastný koniec v ich spoločnej nesmrteľnosti. Skončilo to však tiež dosť neuzavreto. Neznášam slovíčko možno ak sa nachádza na posledných stránkach v súvislosti s niečím podstatným. Buď áno, alebo nie ale nie možno.
Tiež sa dosť zaoberali svojimi skutočnými menami, ale viac by som uvítala keby ich aj napísali. Eragon prešiel značnou zmenou počas všetkých štyroch dielov a jeho meno mohli napísať. To že sa konkrétne nespomenulo Aryino by som prekusla.
Veľkým sklamaním, aj keď nie takým neočakávaním bol kráľ Orin. Nie, že by bol niekedy mojou obľúbenou postavou, ale nemuseli to takto spackať. Je jasné, že potrebovali aj niekoho, kto by ostatným panovníkom odporoval aby sa nepovedalo, že tam majú vládnu utópiu. Rozhodne však z neho nemuseli spraviť nevyrovnaného alkoholika s priveľkým egom a malým rozumom. Navyše to jeho okrídlené tvrdenie, že on by si zaslúžil byť kráľom po zvrhnutí Galbatorixa a nie Nasuada, lebo pomohol Vardenom s potravinami, peniazmi aj armádou bolo už trochu klišé. Nie je zaujímavé, keď pri každej hádke argumentuje s rovnakými dôvodmi. Rovnako som vypliešťala oči, keď som si všimla, že si s Nasuadou vykajú. Prišlo mi to také chladné a neosobné, keď uvážim, že tri knihy si tykali.
Rovnako ochladli aj vzťahy medzi ostatnými postavami. V minulých knihách ma vždy bavilo spoločné putovanie Eragona a Orika. Bolo to priateľské a zábavné. Odkedy sa však stal kráľom jednali spolu skôr ako panovníci - veľmi diplomaticky a neosobne - než ako bratia a priatelia.
Pokiaľ ide o Galbatorixov pád, čakala som akciu alebo boj. Namiesto toho mu kráľ podsunul do súboja Murtagha a samotný Galbatorix napokon padol len vďaka šťastiu a náhodnému kúzlu. Na to, že sa vyše dve knihy snažili vymyslieť kvalitný plán, to napokon bolo založené na šťastí a náhode.
Môj záver teda nie je nijako pochvalný. Iste je to dobrá kniha a samozrejme keď už som čítala všetky predchádzajúce tak som si prečítala aj túto, ale nemám veľmi čo pochváliť. Stačilo by tak málo a bola by to skvelá kniha. Vyškrtnúť polovicu opisov, pridať pár rozhovorov a upraviť záver. Bohužiaľ to už teraz nezmeníme :(
Som zvedavá, či bude Chris ešte v budúcnosti niečo písať a dúfam, že to bude lepšie než Inheritance. Rozhodne mu budem držať palce.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára