Sins of the siblings IX.

Prvý blok skúšok je za mnou a z výsledkom som spokojná, hoci ešte stále očakávam jedno hodnotenie. V stredu som si zažila dobrodružnú cestu domov autobusom, v ktorom som dve a pol hodiny stála v uličke, ale v ten deň som bola natoľko šťastná, že idem domov, že mi bolo jedno aj keby som mala byť poskladaná v úložnom priestore nad sedadlami :D

To už patrí k študentskému životu, zvlášť keď sa cestuje pred sviatkami. 

Čo ku kapitola? Asi len Carpe diem ;)

Vanozza stála vo dverách izby, sledujúc ako sa jej dcéra nahnevane prehrabuje v skrini.

"Povieš mi, čo hľadáš?" spýtala sa pobavene.

"Viem, že som ju tu mala, kde teda, do čerta, je?" zahundrala Lucrezia. Prečo nikdy nemohla nájsť to, čo 

práve potrebovala.

Po chvíli konečne vylovila zo zadnej poličky koženú kapsu. Rýchlo trhla zipsom a v malom vrecku našla striebornú retiazku s krížom na konci. Uľavene si vydýchla, zapla si ju okolo hrdla a zakryla farebnou šatkou.

"Odkiaľ máš ten náhrdelník?" spýtala sa Vanozza. Zvláštne, že si ho na nej nikdy nevšimla.

"Bol to darček," zamrmlala baliac veci do kabelky. Mama prikývla.

"Idem von, maj sa," povedala, keď prechádzala popri nej. Vanozza len pokrútila hlavou. Čo sa to s jej deťmi v poslednej dobe deje?

Lucrezia zastavila na farme a zamierila do stajní. Mala pocit, akoby sa na ňu v posledných mesiacoch valil svet. Jazda v prírode bola najlepším riešením. Pred tým bola už len extrémna jazda autom, ale poznala sa natoľko dobre, že vedela, že by nevzala svoje auto. Keď bola naposledy jazdiť s Joffrem vzala z Cesareho bytu náhradné kľúče, čo znamenalo, že on stále jedny má, a riziko odhalenia sa tak zvyšovalo. Nikdy by nepriznala, že práve to poháňa adrenalín v jej krvi.

Z veľkej drevenej skrine vytiahla svoje rukavice. Na dvore zbadala pracovať niekoľko mužov, ktorí jej kývli na pozdrav. Spomenula si, ako ju Paolo vždy prišiel privítať a potom sa spolu rozprávali. Keď o ňom občas premýšľala chýbal jej. Dúfala, že sa má dobre.

V kóji podišla k Appolovi. Spokojne odfrkol keď ho pohladila a on ju spoznal.

"Ako sa máš, kamarát?" prihovorila sa mu chystajúc sedlo.

Pevne pripevnila popruhy, trochu si upravila strmene a vyviedla koňa zo stajne. Premýšľajúc, kam by mohla ísť, vysadla do sedla. Popchla ho pätami a Appolo sa miernym poklusom vybral cez rozľahlý pozemok až k jeho hraniciam.

*  *  *

Cesare, opierajúci sa o zárubňu brány, sledoval, ako jeho sestra cvála smerom k blízkym poliam. Poznal okolie ako vlastnú dlaň, ale vedel tiež o jej tuláckych sklonoch. Podobne ako Lucrezia, aj on chcel dnes len vypnúť, ale nie práve jazdou. Trochu s Cézarom trénoval a potom ho poriadne vyčesal. Čistil svoje sedlo keď ju počul prísť. Spoznal jej hlas, keď sa prihovorila svojmu koňovi. Tomu, ktorého jej dal, keď bola ešte dieťa. Nečakal, že ju tu dnes uvidí. Mal pocit, akoby sa mu v poslednej dobe vyhýbala. Nie, nevyhýbala, uvedomil si a v duchu sa opravil. Len bola priveľmi zaneprázdnená svojim priateľom. 

Nahnevane stisol pery. Chýbala mu. Ten chlapec ho pripravil nielen o milenku, ale aj o sestru. To, že sa s Lucreziou nestýkal ako so ženou mu nechýbalo tak veľmi ako ich spoločné rozhovory, hry, časy kedy spolu chodievali von alebo len sedeli na gauči a pozerajúc filmy sa napchávali nezdravým jedlom. Teraz ju takmer nevídal, hoci vedel, že trávi viac času s Joffrem. Podvedome začal na mladšieho brata žiarliť, aj keď si uvedomoval, že je to hlúpe.

Možno to bol zvyk, ktorý nadobudol rokmi. Lucrezia bola vždy s ním. Kedykoľvek sa obzrel svoju malú sestričku zbadal niekde naokolo. Vyrástla po jeho boku a nemohol, ani si nechcel, zvyknúť na jej náhlu neprítomnosť.

Vytiahol telefón, aby skontroloval čas. Bolo to pätnásť minút odkedy odišla. Vediac, že je to hlúpe, bláznivé a spontánne rozhodnutie, vyskočil na koňa a popchol ho smerom, ktorým odišla.

Chcel s ňou aspoň hovoriť. Nemal ako zistiť kam presne sa vybrala, preto keď dorazil na veľkú lúku na kopci, zastal a rozhliadol sa. Dúfal, že ju niekde uvidí. Vietor mu prefukoval vlasy a zo sivej oblohy sa v diaľke ozvalo tlmené zaburácanie hromu. Vtom začul erdžanie a otočil koňa tým smerom. Lucrezia stála necelých sto metrov od neho. Prudko pritiahol uzdu a keď sa zviera vzopälo na zadných, zatlačil päty do strmeňov, aby sa udržal v sedle.

Aj z tej diaľky mohol vidieť lesk v jej očiach. Poznal ho. Lucrezia sa otočila a on nezaváhal. Chladné kvapky dažďa padali na zem keď obaja zastavili pred malým dreveným senníkom. Cesare zosadol hľadiac na svoju sestru. Vlhké vlasy sa jej vlnili okolo tváre, modré oči žiarili ako toľko ráz predtým. Z pootvorených pier jej unikol krátky rezignujúci povzdych, než sa napokon vzdala. Rozbehla sa k nemu a Cesare ju zovrel v náručí. Lucrezia videla v jeho očiach potláčanu túžbu tesne predtým než sa jeho pery spojili s jej. Zaborila ruky do jeho hustých vlasov ťahajúc ho bližšie.

Bozkávali sa v chladnom daždi, ale ani ten nemohol schladiť plemeň, ktorý ich spaľoval. Cesare ju nadvihol do náručia a položil na suchú kopu sena v drevenom prístrešku. Zastonala a vzopäla sa proti jeho láskajúcim rukám a pevnému telu. Sama prešla dlaňami po pevnej hrudi až k opasku nohavíc a vytiahla okraje trička. Pomohol jej ho vyzliecť a znovu ju pobozkal. Bolo to iné. Intenzívne aj vášnivé, ale zároveň pomalé. Zrazu bolo jej oblečenie preč a ona ležala nahá pod ním. Cesare sklonil hlavu k jej hrudi a perami zachytil jednu bradavku. Z hrdla vyrazila hlasný ston, keď po nej prešiel jazykom. Objala ho nohami okolo pása. Počula, ako sa ticho zasmial, ale neponáhľal sa.

Tak dlho od seba, Cesare si chcel všetko vychutnať bez náhlenia. Keď do nej napokon jemne vkĺzol vonku zaburácal hrom a búrka tlmila výkriky ich milovania. Raz, dvakrát, trikrát... Nemohol sa jej nabažiť a ona nechcela prestať.

Keď sa Lucrezia zobudila, Cesare ju držal a hladil po vlasoch, kým ona mu bezmyšlienkovite blúdila prstami po hrudi. Obaja mlčali, nevediac, čo povedať, aby nenarušili čaro ukradnutého okamihu šťastia vo večnosti.

Cesare vstal dvíhajúc svoje oblečenie.

"Crezia, musíme ísť. Budú ťa hľadať," upozornil ju.

Vonku vysadol do sedla a čakal, kým Lucrezia vysadne na svojho koňa. Ona však namiesto toho podišla k nemu.

"Chcem ísť s tebou."

Vytiahol ju hore a bokom usadil pred seba. Chytil uzdu druhého koňa do ruky.

"Cesare," oslovila ho, keď pomaly kráčali späť.

"Sestrička."

"To, čo sa stalo..."

"Nie je mi to ľúto a ani nikdy nebude," prerušil ju.

"Bol si môj prvý," povedala po chvíli.

"Vtedy keď som mala pätnásť. Prvý muž, s ktorým som sa milovala."

"Ja viem."

"Premýšľal si niekedy... celé tie roky... nikdy si nemal pocit, že je to zlé? Že to čo robíme, je nesprávne?"

Cesare si povzdychol. Nikdy o tom spolu nehovorili, ale zároveň nikdy necítil viac než teraz, že jeho sestrička dospela.

"Premýšľal som o tom každý jeden raz," priznal.

"Vždy keď som sa ťa dotkol, keď som ťa pobozkal, keď si ležala vedľa mňa. Roky som potláčal svedomie. Kvôli tebe. Kvôli sebe."

Lucrezia mlčala. Nezvykla sa zamýšľať nad tým, aké to muselo byť pre neho. Bol jej brat, bol starší. On mal byť ten zodpovednejší.

"Mal si milenky? Nikdy si žiadne dievča nepriviedol domov," opýtala sa. Táto myšlienka ju hrýzla odkedy sa na ňu Giulia pred mesiacmi spýtala.

"Prečo to chceš vedieť?" povedal potichu Cesare.

"Keby som sa spýtala len ako sestra, bol by si mi to povedal."

"Áno," povzdychol si za ňou, "mal som milenky. Boli to jednorázovky. Jedna noc, nič pre mňa neznamenali, Crezia."

"Ja ti predsa nič nevyčítam," povedala, hoci jej pri jeho odpovedi zovrelo srdce.

Cesare ju objal okolo pása a pritiahol k sebe. Blížili sa k stajniam a on ju chcel ešte aspoň okamih cítiť na svojom tele.

"Ale ľutuješ to, však?" poznamenal.

"Čo mám ľutovať? Že som v tvojom živote nebola jediná, aj keď ty v mojom áno? Nie, Cesare. Si môj brat a to čo je medzi nami... Nemôžeme žiť len jeden pre druhého."

Bolo to také netypické pre jeho sestru. Tak veľmi dospelé a on si uvedomil, že teraz je žena. Už to nie je dievča, ktoré s ním spoznalo toľko zakázaného. Naučil ju všetko, čo vedel sám. Dnes robila vlastné rozhodnutia a vlastné chyby a on nevedel, či má byť  šťastný s ňou, alebo ľutovať, že to čo bolo, sa nikdy nevráti späť.

Zastali pred stajňami. Zoskočil z koňa a pomohol zísť aj jej.

"Postarajte sa o kone," prikázal mužovi, ktorý sa vynoril z brány.

"Áno, pane."

Videl, ako Lucrezia ide k svojmu autu.

"Odveziem ťa. Poď so mnou."

"Ale...," pozrela k autu.

"Micheletto sa o to postará," povedal, keď jej otváral dvere na strane spolujazdca.

Prikývla.

Cesare nešiel tak rýchlo ako obyčajne. Chcel si predĺžiť čas strávený s ňou. Chytil ju za ruku a Lucrezia sa zamyslene pohrávala s jeho prstami. Zastavil pred domom pri bráne.

"Nejdeš dnu?" spýtala sa prekvapene.

"Radšej pôjdem k sebe. Priveľmi by som pokúšal šťastie."

Vedela, čo mal na mysli, preto ho neprehovárala, len sa k nemu naklonila. Stále hľadel pred seba a čakal kým vystúpi. Perami sa dotkla jeho líca a poškriabalo ju niekoľkodňové strnisko. Prešla drobnými bozkami až ku kútiku úst.

"Cesare," prosila.

Napokon sa k nej otočil a uväznil jej ústa vo svojich. Bozkával ju naliehavo, s túžbou, ktorú cítil. Jednou rukou si ju pritiahol za vlasy a druhou blúdil po stehne. Lucrezia ho objala okolo hrdla a kradla si z jeho pier stále viac a viac bozkov.

Cesare sa odtiahol prvý.

"Musíš ísť, Crezia," upozornil ju už druhý krát za niekoľko hodín.

"Cesare," zastonala s perami len máličko od jeho tváre.

"Musíš, inak sa nedokážem ovládnuť. Choď," zašepkal. Jemne ju pobozkal na čelo.

"Dobrú noc, sestrička."

Lucrezia naňho posledný krát pozrela než vystúpila z auta a bežala do domu. Cesare si povzdychol. Bol rád, že môže ísť inde, lebo by nedokázal spať v rovnakom dome ako ona, pomyslel si, keď naštartoval.