Once upon... - 7. kapitola + Epilóg

A je tu koniec. Moja jediná poviedka v "ľudskom" prevedení :) Bol to výstrel do neznáma, ale páčila sa mi. Dobre sa to písalo. 

Viem, že niektorí by ste privítali, keby bola poviedka dlhšia, lenže málokedy je dlhá poviedka aj dobrá poviedka. Potom sa zvyknú scény opakovať, alebo je to len také umelé predlžovanie nepodstatnými vecami. Pravda, česť výnimkám, čítala som aj niekoľko poviedok, ktoré boli dlhé a pritom nestratili nič na deji alebo na zaujímavosti :)

Tento posledný diel je prevažne o rozhodovaní, no a epilóg, s ktorým sa mi neoplatí týždeň čakať (ako som napokon usúdila) je skôr taký môj výstrelok kvôli šťastným koncom. Vždy som mala rada epilógy, kde sa spomínal - aspoň čiastočne - život hrdinov po ukončení hlavného deja. No nedoprajem si? :D

Príjemné čítanie.

Niekoľko dní po Eleninom večierku sedela Caroline vo svojej obľúbenej kaviarni v Central parku. Na trávniku v tieni vysokých stromov posedávali páry, čítali si alebo jednoducho vychutnávali pekný slnečný deň. Krik naháňajúcich sa detí pretínal inak pokojnú newyorksú atmosféru. Zamyslene hľadela pred seba pričom bezmyšlienkovite krúžila lyžičkou vo svojom vanilkovom frappé. Z mysle nemohla dostať Klausove slová. Prenasledovali ju vo dne aj v noci. Nemohla poprieť, že jeho návrh skutočne zvažovala, lenže čo jej práca, priatelia? Bola by ochotná to všetko opustiť kvôli nemu?

Áno bola, priznala si v duchu už dávno a práve to ju desilo.

"Tak tu si," ozval sa uľahčený vzdych, keď sa Rebekah hodila do kresla oproti nej.

"Prepáč, nemohla som ťa nájsť," ospravedlňovala sa.

"To je v poriadku, teraz si tu."

"O čom si chcela hovoriť? Znela si dosť... inak," Rebekah nedokázala nájsť správne slovo.

"Ide o Klausa a o niečo čo povedal," ozvala sa a Rebekin výraz sa zmenil. Tušila, že Carolinina dilema má niečo do činenia s jej bratom.

"Tak to vyklop," povzbudila kamarátku, "Čo tentokrát spáchal môj brat?"

"Po svojej vernisáži sa chce vrátiť do Anglicka," začala a potom sa na moment odmlčala, "chce, aby som išla s ním."

Ticho. 

Rebekah na pár minút stratila reč. Ešte nikdy Klaus nikomu neponúkol niečo podobné. Nebol to typ na dlhodobé záväzky. Teraz vedela, že jeho vzťah ku Caroline nie je len americký úlet, aké mával v minulosti počas svojich návštev.

"Váhaš?" spýtala sa jej.

"Ja neviem. Bola by som ochotná odísť a desí ma to, popravde. Tá rýchlosť s akou som si túto možnosť pripustila. Mám tu život, prácu, priateľov. Ty a Stefan ste ako moja rodina. Všetko čo sme dosiahli, sme so Stefanom vybudovali sami, celkom od nuly. Nemali sme nič a dnes sme úspešní. Netušíš ako veľa to pre mňa znamená. Mám tu spomienky. Tak veľa som zažila..."

"Ale napriek tomu by si s ním odišla, však?" prerušila ju Rebekah.

Caroline prikývla.

"Je to ako na hojdačke. Moje rozhodnutia sú raz na jednej raz na druhej strane. Čo mám robiť, Bekah?"

"Pýtaš sa pomerne zainteresovaného človeka. Som jeho sestra.."

"Ale si aj moja najlepšia kamarátka," skočila jej do reči.

"To je fakt," zasmiala sa Rebekah.

"Aj keď je to klišé, zrejme by som povedala, že máš počúvnuť svoje srdce. A viem, že to ti bije v rytme Klausovho mena. Každý si zaslúži byť šťastný Care. Nevravím to preto, že je môj brat. Verím tomu, čo som ti povedala. Po fiasku s Tylerom si teraz skutočne šťastná, neodopieraj si to. Život je príliš krátky, aby si si odopierala takúto šancu, ktorá sa nemusí naskytnúť znovu. Klaus ťa miluje, stačí keď sa naňho pozriem a je mi to jasné. A ty si na tom rovnako," chytila ju za ruku a obe ženy sa na seba pozreli.

"Caroline, oči ti žiaria zakaždým, keď spomeniem jeho meno. Ty si sa už dávno rozhodla, vo svojom srdci. Ak potrebuješ počuť, že ti to niekto schváli tak ja to práve robím. Ja som so Stefanom neuveriteľne šťastná a chcem to isté pre teba. Rovnako ako Stefan."

"Lenže čo moja práca?"

Rebekah sa zasmiala.

"A čo ti bráni pokračovať v nej v Anglicku? Londýn dychtí po spoločenských udalostiach rovnako ako New York. Zriaď si európsku pobočku. Ber to ako dva v jednom balíček. Osobné šťastie a kariérna expanzia," navrhla.

"Si skvelá Bekah, si tá najlepšia kamarátka, akú som si mohla prijať," povedala Caroline.

"Ach, nehraj mi na city, Forbsová," naťahovala ju, "radšej mi povedz ako postupuješ s tou vernisážou?"

"O dva týždne, pozvánky som posielala dnes. Tvoju má Stefan, neboj sa. Všetko podstatné je zariadené, detaily sa dolaďujú. Stefan ešte musí zamakať na vyúčtovaní a môžme ísť spolu nakupovať šaty, čo je presne to po čom najviac túžiš pri akejkoľvek našej akcii."

"Poznáš ma, čo už narobím," žartovala Rebakah.

"Aké máš plány na večer?"

"Chcela by som hovoriť s Klausom," povedala Caroline.

Musela ho vidieť a povedať mu o svojom rozhodnutí. Od tej noci sa nevideli. Možno to bolo lepšie. Klaus jej poskytol čas na premyslenie.

"A Rebekah?" ozvala sa ešte keď už vstávali od stola.

"Nehovor to Stefanovi, prosím. Chcem mu o tom povedať sama."

"Spoľahni sa. Moje ústa sú nemé," naznačila, že si zamyká pusu a odhadzuje kľúčik.

*  *  *

Klaus sedel pred maliarskym plátnom so štetcom v ruke a dokončoval posledné ťahy na plátne pred sebou. Z obrazu naňho hľadeli Carolinine nezábudkové oči. Jej úsmev bol napoly zamyslený, napoly vyzývavý. Jemné ružové pery, ktorých sladkosť sám okúsil jemne pootvorené. Bola dokonalá, bola jeho múzou a bolo by takmer hriechom nezachytiť ju na plátne. Nestačili mu skice, hoci ich mal desiatky. Chcel jeden obraz, ktorý by mohol vystaviť na výstave. Nevedela o ňom, lebo ho začal maľovať len pred niekoľkými dňami. Vtedy, keď jej povedal o svojom odchode. Vedel, že potrebovala čas na premýšľanie, ale v prípade, že by povedala nie, chcel niečo, čo by mu ju stále pripomínalo.

*  *  *

"Stefan?" Caroline zaklopala na dvere jeho kancelárie a on prekvapene vzhliadol od počítača.

"Tak to je vážne," skonštatoval, "ty nikdy neklopeš."

"Haha, veľmi smiešne, chcem s tebou hovoriť, čo robíš?"

Nečakala na jeho odpoveď a posadila sa do svojho obľúbeného kresla vyložiac si nohy na opierky toho druhého. Ešte dobre, že dnes si obliekla rifle.

"Dokončujem financie okolo Klausovej výstavy. Ja viem, že ste spolu, ale mohla si mu spraviť aj vyššiu cenu," uťahoval si z nej.

"Na každom klientovi treba zarobiť," dodal.

Caroline sa uškrnula.

"Odkedy je z teba taký prospechár?"

"Máš na mňa zlý vplyv, ja to vravím stále."

"Okej Stef, tak to sa môjho zlého vplyvu možno čoskoro zbavíš."

Stefan na ňu hľadel, keď si uvedomil, že toto už nebol žart. Zavrel súbory na obrazovke a otočil sa k nej.

"Ako to myslíš?" spýtal sa.

Caroline sa posadila normálne.

"Nik chce po vernisáži odísť späť do Londýna. Ponúkol mi, aby som išla s ním. A ja pôjdem, Stefan," odvetila.

"Ty ho naozaj miluješ, však?" pozrel jej do tváre po chvíľke ticha.

Caroline poznala odpoveď.

"Viac, než si dokážeš predstaviť. Možno som si to sama nechcela priznať, ale je to tak. Myslela som si, že po Tylerovi ešte nie som pripravená na ďalší vzťah, ale Klaus pre mňa znamená viac než kedy znamenal Tyler. Bola som na vážkach, kvôli práci a všetkému, ale.."

"S prácou môžeš pokračovať kdekoľvek," skočil jej Stefan do reči, "ale nie vždy nájdeš človeka, s ktorým budeš šťastná, Care. Ak ťa on robí šťastnou, neváhaj. Ja som tu stále pre teba, či už budeme spolu, alebo na rozdielnych kontinentoch. Rovnako Rebekah. Vždy si bola ochotná sa obetovať pre iných, tak raz urob niečo aj pre seba."

Vstal a vytiahol Caroline do pevného objatia.

"Ďakujem, Stefan."

Chápavo prikývol a pozeral sa, ako odchádza dverami. Jej rozhodnutie ho potešilo. Caroline mu bola ako sestra a zaslúžila si byť v živote šťastná. Čo je očividné, že teraz bola.

♥  ♥  ♥

Epilóg

Klaus sa potichu vytratil z hlučnej miestnosti a zavrel za sebou dvere svojho štúdia. Rozsvietil a tlmené svetlo zalialo tmavú, drevom obloženú izbu. Toto územie bolo výsostne jeho, pracoval tu, premýšľal, čítal. Ostatní vedeli, že ho nemajú rušiť, preto ho prekvapilo keď začul ako sa dvere asi po pol hodine opäť potichučky otvorili.

Stálo v nich malé dievčatko. Malo oblečenú krémovú sukničku a biele tričko. Spolu so zlatými kučierkami vyzerala ako princezná. Nesmelo hľadela na Klausa, vediac, že by tu nemala byť.

On sa však usmial a kývol jej, aby prišla k nemu. Vzal ju na ruky a posadil si ju na kolená.

"Čo tu robíš Sofie? Prečo nie si s ostatnými?"

"Hľadala som ťa, ocko. Chcela som vidieť tvoj ateliér," povedala, snažiac sa správne vysloviť r. Vo svojich troch rokoch sa práve začala stretávať s ťažkou spoluhláskou.

Klaus sa neubránil úsmevu. Jeho malá princezná, rovnako krásna a zvedavá ako jej mama. Zaletel pohľadom k obrazu, ktorý pred piatimi rokmi namaľoval a teraz visel v krásnom ráme na stene oproti jeho písaciemu stolu. Carolinina tvár sa ani po čase nezmenila. Nezábudkovo modré oči naňho teraz hľadeli nielen z obrazu, ale aj z tváre jeho dcérky, ktorá bola takmer dokonalou kópiou, hoci Caroline tvrdila, že je to zmes ich oboch.

Nikdy nezabudne na deň, kedy mu povedala, že s ním odíde. Bolo to na vernisáži v New Yorku. Vedel, že to muselo byť ťažké rozhodnutie, ale doviedlo ich tam, kde dnes boli a ani Klaus, ani Caroline by nemenili s nikým a za nič.

Caroline si Londýn zamilovala. Stačilo niekoľko týždňov a pohybovala sa tu ako doma. Pre niekoho, kto prišiel z Veľkého jablka by to nikdy nemohol byť problém. Oficiálne spolu chodili takmer dva roky, kým sa Klaus odhodlal požiadať ju o ruku. Niežeby potom netúžil dávno, ale chcel jej dať čas, možnosť navzájom sa spoznať.

Vzali v jeseni pred tromi rokmi a o sedem mesiacov sa narodila Sofie. Klaus plakal od šťastia, keď prvý krát držal na rukách svoju dcéru. Stefan s Rebekah žili stále v Amerike, ale prileteli o niekoľko dní a boli Sofiinými krstnými rodičmi.

O rok neskôr sa úlohy vymenili a oni stáli v kostole, kde Caroline na rukách držala malého Henryho. So všetkým zmyslom pre dievčenskú romantiku Rebekah každého šokovala, keď sa napriek tehotenstvu nevydala hneď, ale až minulý rok. Kariéra v modelingu sa stala minulosťou kvôli Henrymu, ale Bekah neľutovala. Začala pracovať so Stefanom vo firme.

Caroline, presne ako vždy plánovala, založila Londýnsku pobočku a ďalej sa venovala cateringu. Našla niekoľko spolupracovníkov a udržiavala styky aj za "veľkou mlákou".

Soffie sa otcovi pomrvila na kolenách, čím ho prebrala zo zamyslenia. Sklonil sa k nej a opýtal sa.

"Čo tvoja oslava, princezná, sfúkla si sviečky na torte?"

Boli to jej tretie narodeniny a malá nezbednica sa uliala z vlastného večierku.

Sofie pokrútila hlavou.

"Tak poď, pôjdeme spolu, skôr než teta Bekah prevráti dom hore nohami, aby nás našla," povedal pobavene.

"Áh, tak tu ste vy dvaja," privítal ich Stefan a zdvihol hlavu od monumentálneho hradu z kociek, ktorý práve staval so svojim synom v rohu obývačky.

"Caroline vás hľadala," dodal a kývol hlavou ku kuchyni kde jeho manželka a najlepšia kamarátka dokončovali tortu.

Vzápätí obe vošli dnu a Caroline niesla okrúhlu čokoládovú tortu ozdobenú lentilkami a marcipánovými motýlikmi. Sofie nadšene zatlieskala rúčkami a celá sa rozžiarila.

Postavila sa k torte, ktorú jej mama položila na stolík a všetci si posadali dookola, dokonca aj Henry, hoci v ruke stále držal drevenú stavebnicovú kocku.

"Všetko najlepšie, Sofie," zaželala jej Caroline a pevne dcérku objala.

"Teraz zavri očká, princezná, niečo si želaj a sfúkni sviečky," povedal Klaus.

Objal Caroline, ktorá sedela na operadle jeho stoličky a rukou prešiel k jej pásu. Usmial sa na ňu a hravo žmurkol držiac dlaň na vystupujúcom brušku. Obaja v duchu zaželali všetko najlepšie aj tomu malému človiečikovi, Sofiinmu bračekovi, ktorý už čoskoro bude môcť oslavovať s ňou.