Tell me... - Epilóg

Tak je to tu. Oficiálny koniec.

Dúfam, že poviedka sa vám páčila. Ako obyčajne po dlhších kapitolových poviedkach mám niekoľko poďakovaní. Tento krát som nemala beta-readerku, takže ďakujem najmä vám - čitateľom, ktorí ste moje dielka čítali a komentovali :)
Nechcela som byť taká veľká mrcha tak som trochu rehabilitovala Elenu, čiastočne.

Teším sa na ďalšie poviedky, ktoré sa možno neskôr objavia, ale nič na 100% nesľubujem.
Ako som hovorila s upirinou si dávam pohov, ale možno si nájdem niečo iné.
Od poviedok sa s vami dočasne lúči

Alexx

Rok 2512

Klaus stál pri okne a díval sa na nekonečný modrý oceán pod sebou. Let trval už niekoľko hodín, ale stále mali pred sebou ešte takmer štyri hodiny cesty na Starý kontinent. Zaletel pohľadom na sedadlo kde sedela Caroline. Mala zavreté oči a podľa jej pravidelného dychu vedel, že zaspala. Hoci prešlo už päťsto rokov jeho city k nej sa nezmenili a vedel, že sa ani nikdy nezmenia. Bola jeho svetlom v temnote, ktorá ho obklopovala kdekoľvek sa objavil. Zlaté vlasy jej splývali pod ramená v jemných vlnách a na perách mala aj v spánku nežný úsmev. Netušil nad čím premýšľa, o čom sníva, ale robilo ju to šťastnou. Občas jej zvykol v spánku vstupovať do vedomia, bol zvedavý a často tam nachádzal vlastnú tvár. Tento krát ju nechal snívať a v myšlienkach sa vracal späť v čase.

Dnešný deň si nevybral na cestovanie iba tak. Zajtra má Caroline narodeniny a on jej chcel dať darček, ktorý však nebol v Amerike. Neprezradil jej kam majú namierené aj keď ho vytrvalo zahŕňala otázkami. Spomenul si, ako ju pred niekoľkými storočiami takmer stratil a len pomyslenie na to mu dodnes spôsobovalo neuveriteľný strach.

Priniesol ju vtedy domov na rukách a bol celkom bezradný. Cítil jej slabý dych, ale vôbec naňho nereagovala. Nedokázal ju prebudiť, netušil či len omdlela, či jej Tyler niečo spravil alebo či nemá bolesti. Jeho súrodenci spolu s Katherine a Damonom boli bezradní.

Našťastie Bonnie našla v starej čarodejníckej knihe kúzlo. Vravela, že Caroline mala veľké šťastie, že prežila. Kúzlo, ktoré na ňu uvalila Tylerova čarodejnica patrilo k čiernej mágii. Nikdy vo svojom dlhom živote nebol taký šťastný ako keď sa napokon prebrala a pozrela sa naňho.

Na poludnie pristáli v Ríme. Na letisku ich čakalo auto, ktoré ich zaviezlo priamo do hotela.

"Tak prezradíš mi, čo tu robíme?" spýtala sa zvedavo Caroline, dúfajúc, že konečne dostane odpoveď.

"Ideme do divadla," odvetil záhadne Klaus a zaviedol ju do ich apartmánu, kde na posteli ležala biela škatuľa previazaná stuhou.

"Počkám ťa pri bare," povedal a na pery jej vtisol letmý bozk. Keď odišiel Caroline otvorila krabicu a našla v nej krásne červené šaty. Živôtik bol vyšitý zlatou niťou do zložitých vzorov doplnený hladkou hodvábnou sukňou splývajúcou poniže kolien v asymetrickom tvare. Šaty boli bez ramienok, ale dopĺňala ich jemná štóla rovnakej farby aj materiálu. O pol hodinu zišla na recepciu a poslíček ju zaviedol ku baru, kde čakal Klaus oblečený v smokingu.

"Vyzeráš nádherne," usmial sa na ňu. Vlasy mala vyčesané do jednoduchého účesu ozdobeného červeno-zlatým kvetom. Podal jej rameno a zamierili k limuzíne pred hotelom.

Bolo osem hodín, keď sa usadili do lóže priamo oproti javisku. Všade vôkol nich bolo plno ľudí, ich tlmené rozhovory sa miešali do jednoliateho šumu, ktorý zanikal v prostredí. Náhle svetlá zhasli a opona sa pomaly rozťahovala.

Na pódiu stálo mladé dievča. Štíhlu postavu zahaľovali krásne tmavomodré šaty, rovné čokoládovohnedé vlasy mala upevnené striebornou čelenkou. Dívala sa do hľadiska a na tvári sa jej zrkadlila radosť. Divadlom sa rozoznel hlas ako zvončeky. Caroline po líci stiekla trblietavá slza, ale napriek tomu sa usmievala na dievča na pódiu. Jej spev bol krásny, ale pre Caroline bolo najkrajšie čaro v niečom inom. Po päťsto rokoch opäť mohla vidieť svoju dávnu kamarátku.

"Volá sa Isabela," pošepol jej Klaus do ucha. "Minulý rok promovala na najlepšom hudobnom konzervatóriu v Taliansku a dnešné vystúpenie je jej premiérou."

Pohladil ju po ruke a zľahka pobozkal.

"Všetko najlepšie k narodeninám, Caroline."

Upírka sa dívala pred seba. Isabela bola vernou kópiou jej kamarátky, ale žila vo svete bez nadprirodzených vecí, bez upírov, bez vedomia, že je potomkom Eleny Gilberovej. Hoci o tom vôbec netušila dala jej najkrajší narodeninový darček, aký kedy dostala. Dala jej možnosť znovu na chvíľu vidieť milovanú priateľku.

Caroline prešla prstom po jemnom prsteni na ľavej ruke. V striebornej obrúčke bol osadený malý diamant v tvare srdca spojeného dvoma ružičkami. Možno vo svojom živote stratila veľa, prišla o priateľov, videla ich starnúť a umierať, niektorí ju opustili, niektorí jej ublížili a hoci mal Kol kedysi dávno vo svojom vyhlásení pravdu v jednej veci sa mýlil.

Vďaka Klausovi získala omnoho viac, než stratila.