Genuine Beauty

Nadväzujúc na môj výlet do Paríža (a zároveň sľub o poviedkách) vám prinášam jednu poviedku odohrávajúcu sa v meste na Seine. Je to jednorázovka napísaná predtým než sa odohrali posledné časti TVD.

Keďže som to ja ide o romantiku so šťastným koncom takže sa nie je čoho obávať. Zároveň prezradím, že je to doteraz moja najobľúbenejšia :)

Na úvod máme malý flashback a neskôr možno trochu sentimentu, ale to už ku mne asi patrí :D

Pred domom čarodejníc bol na zemi nakreslený biely pentagram. Päť cípov - päť upírov. V strede stála Esther a prednášala kúzlo. Ovanul ju nepríjemný studený vzduch, chladný ako dych samotnej smrti, ktorá si po tisíc rokoch konečne uplatňuje svoj nárok. Plamene na okolitých fakliach vyšľahli k oblohe a piati upíri sa s krikom zviezli na zem.  Výkrik bolesti sa rozliehal do diaľky, akoby ich vnútro spaľoval oheň.

"Prečo, matka?" vykríkla zrazu blonďavá upírka krčiaca sa na zemi. Ženin pohľad potemnel a pomaly pristúpila k mužovi stojacemu priamo oproti. Vedel, že zomrie, ale aj napriek tomu boli jeho temno modré oči rozbúrené vzdorom. Nebude sa ponižovať, krčiť, nebude prosiť o život.

"Za tvoje hriechy, Niklaus," povedala potichu hľadiac do tváre svojho najstaršieho syna.

"Musím napraviť chybu, ktorej som sa pred tisícročím dopustila. Vaša existencia je proti prírode, narušila som rovnováhu, ktorá musí byť opäť nastolená..." zaváhala, akoby sa snažila presvedčiť samú seba. To jediné zaváhanie stačilo. Skôr než by si niekto stačil uvedomiť čo sa deje, Pôvodná čarodejnica klesla do Klausovho náručia. Bola mŕtva skôr než ju v prekvapení zachytil. Pozeral do matkinej tváre v ktorej sa zachoval šokovaní výraz a ruky mu zmáčala jej krv. Opäť.

Zmätene sa obzrel vôkol seba. Chladný vietor sfúkol pochodne a  k nemu náhle privial jemnú kvetinovú vôňu. Slabú, ale predsa nádherne sladkú.

"Ďakujem." zašepkal, kým klesol vedľa svojej matky.

O DESAŤ ROKOV NESKOR

            Caroline stála na najvyššom poschodí Eiffelovej veže a dívala sa na žiariace mesto pod sebou. Tisíce trblietavých iskričiek vytvárali neurčitú spletitú mozaiku pomedzi ktorú sa vlnili vody Seiny. Napriek neskorej nočnej hodine k nej doliehali zvuky a hudba prichádzajúce ako z historickej, tak aj modernej časti Paríža. Usmiala sa. Tí, ktorí tvrdili, že je to najkrajšie a najromantickejšie mesto na svete neklamali. Vzápätí posmutnela, keď jej mysľou prebehla spomienka.

"Prezradím ti malé tajomstvo. Tam vonku je celý svet, ktorý na teba čaká. Veľké mestá a hudba a umenie. Dokonalá krása. A ty to všetko môžeš mať. Môžeš mať tisícky ďalších narodenín. Jediné, čo musíš urobiť je požiadať."

            Stále počula tichý, mäkký hlas sľubujúci jej budúcnosť. Nikdy neoľutovala, že sa v ten deň rozhodla žiť. Ovanul ju jemný vetrík a postrapatil zlaté kučery splývajúce až na plecia. Rukou si upravila pramienky, ktoré jej zablúdili do tváre a vo večernom svetle Paríža sa zaleskol krásny diamantový náramok. Nosila ho už desať rokov, každý deň a stále dúfala, že raz možno stretne toho, kto jej ho dal. Aj tak jej už nik iný nezostal. Pomaly zišla dolu a zamierila do starého centra. Chcela si ešte obzrieť katedrálu Notre Dame.

            Potichu vkĺzla do kostola bočným vchodom pri sakristii a prešla dopredu. Naskytol sa jej úchvatný pohľad nielen na oltár, ale aj na mozaikovité okno a množstvo fresiek a malieb. Dokonalá ukážka stredovekého umenia. Rozhliadla sa vôkol seba a v tichosti obdivovala veľkolepú katedrálu. Bez zvyčajného šumu a desiatok turistov pôsobila inak. Záhadnejšie, kúzelnejšie - akoby žila vlastným životom. Prešla do zadnej časti a posadila sa do jednej z vyrezávaných drevených lavíc.      

            Pozostávala z troch miest. V minulosti tu zrejme sedávali šľachtici, lebo uprostred pod vyrezanými ornamentmi bol zlatou farbou namaľovaný erb. Pozornejšie sa naňho zadívala. Dve skrížené dýky na pozadí košatého stromu. Poznala ho - biely dub. Všimla si, že v rukoväti jednej z dýk je vyrytý nápis. Éternité. Bolo to francúzsky, ale s podobným sa stretla už aj v Londýne, Ríme, Moskve, St. Peterburgu, vo Viedni aj v Benátkach. Stále znamenal to isté. Večnosť. Pod prstami pocítila nerovnosť. Na mieste, kde si ľudia zvyčajne odkladali modlitebné knižky bolo vyryté meno. Niklaus. Pozrela sa doprava a našla ďalšie - Elijah. Vľavo bola Rebekah. Predstavila si ako tu sedeli pred niekoľkými storočiami. Spolu - ako rodina. Ona žiadnu nemala. Po líci jej stiekla slza a dopadla na vyryté mená. Zotrela ju rukou a vtedy zbadala ďalší nápis. Bol priamo pod Klausovým menom. Už podľa dotyku vedela, že to nie sú runy. Caroline.

     V hlave mala jedinú myšlienku. Bol tu. Srdce sa jej rozbehlo dvojnásobnou rýchlosťou. Postavila sa a zamierila ku schodišťu na zvonicu. Nevedela prečo práve tam, ale vedela, že robí správne. Všade bolo ticho keď vybehla po schodoch až na samotný vrchol parížskej katedrály. Otvorila dvere, ktoré trochu zavŕzgali a ocitla sa na streche.

     V prvom momente ju ohromil výhľad, ktorý odtiaľ bol a potom pri jednej z kamenných oblúd zbadala štíhlu postavu muža. Rovnako ako ona sa díval na mesto pod sebou. Vedela, že sa nemýli, vedela, že je to on.

"Klaus," zašepkala a muž sa po chvíli otočil za tichým melodickým hlasom. Nevedela, že vo chvíli keď ho oslovila bol v myšlienkach pri nej, v Mystic Falls. Pri ich poslednom stretnutí, keď mu zachránila život.

"Caroline Forbesová, je mi potešením," povedal potichu a vzápätí sa ocitol priamo pred ňou. "Čo robíš v meste lásky sama?"

Jeho hlas bol mäkký a stál tak blízko, že mohla cítiť jeho horúci dych. Lomcovala ňou túžba dotknúť sa ho, presvedčiť sa, že je skutočný.

"Asi to isté čo ty," povedala napokon. Ponuro sa zasmial.

"A to je čo?"

"Čakám." Klaus ustúpil o niekoľko krokov a zadíval sa na mesto pod sebou.

"Ako vieš, že na niečo čakám?" opýtal sa jej, ale díval sa stále pred seba.

"Sedela som na tvojom mieste v Notre Dame," poznamenala a na jeho tvári videla, že pochopil. "Kedy ste tu boli? Sedemnáste storočie, možno skôr?" opýtala sa z čírej zvedavosti. Vedela, že je to banalita, ale chcela udržať konverzáciu. Ak by teraz odišiel možno by sa stretli za ďalších desať rokov ak vôbec. Chcela si vychutnať aspoň ten krátky okamih. Videla ako sa mu tvári mihol smutný úsmev.

"Vlastne na prelome šestnásteho a sedemnásteho storočia. Rebekah túžila vidieť Paríž."

"Stalo sa niečo?" opýtala sa ho, keď dlhšiu dobu mlčal. Podvedome sa natiahla a chytila ho za ruku. Neodtiahol sa, ale všimol si, že na zápästí má jeho náramok.

"Prepáč, zamyslel som sa. Veľa sa toho zmenilo. A ja som sa ti nikdy nepoďakoval." zašepkal a keď prekvapene zažmurkala dodal: "Zachránila si mi život, nám všetkým. Ďakujem Caroline."

"Ako si vedel, že som to ja?" opýtala sa zmätene.

"Kto iný?" opýtal sa a nechal vyznieť otázku do prázdna. "Ale povedz mi jedno, prečo? Ublížil som tvojim priateľom, tebe... Nenávidela si ma, tak prečo??" Chytil ju za ramená a prudko pritiahol k sebe. V jeho hlase počula naliehavosť, potrebu dozvedieť sa pravdu, ktorú sa snažila ukryť pred svojimi priateľmi aj pred sebou samotnou.

"Ja... nikdy som k tebe necítila nenávisť a potom.. dal si mi svoju krv keď ma Tyler uhryzol. Dlhovala som ti to." Klamárka, pomyslela si pre seba.

"Obaja vieme, že to nie je pravda. Inak by si celý ten čas nenosila nenosila môj náramok. Čo na tvoj hrdinský čin povedali priatelia?"

"Akí?" smutne sa opýtala Caroline a Klaus ju po chvíli pochopil. Obetovala všetko, aby zachránila jeho život. Prišla o všetko, ale nič nezískala. Podobne ako on. Tisíc rokov chcel svoju rodinu zjednotiť a keď konečne mali šancu, obrátili sa mu chrbtom a každý sa rozhodol pre vlastný život. Odvtedy sa nevideli.

"Neodpustili ti to," poznamenal a ona len prikývla.

"Nikdy. Tvrdili, že som zničila ich životy, tým, že som zachránila tvoj. Elena so mnou prerušila všetky kontakty podobne ako Bonnie, aj keď ona neskôr. Stefan a Damon vraveli, že som ich zradila. Už som to nemohla dlhšie znášať, preto som odišla. Tebe nemusím vysvetľovať, aké to je keď zrazu ostaneš sám," po líci jej stiekla opustená slza, ale Klaus jej ju nežne zotrel prstom. Objal ju okolo pása a ona sa nebránila. Oprela sa o jeho pevnú hruď a nechala sa kolísať v jeho náručí. Klaus omámene vdychoval jej vôňu. Vôbec sa nezmenila. Bola jemná ako lupienky ruží, ale nádherne sladká.

"Nemusíš byť sama, ak.." nechal to vyznieť do prázdna, ale Caroline pochopila. Ponúkal jej svoju spoločnosť, ochranu - ponúkal jej seba tak ako pred rokmi v Mystic Falls. Chcela ho vtedy aj dnes, ale iba dnes si to mohla dovoliť. Teraz jej už nemal kto vytýkať jej rozhodnutia. Konečne mohla milovať nepriateľa bez ublížených a podozrievavých pohľadov svojich takzvaných priateľov. Pozrela sa mu do očí.

"Posledných desať rokov som cestovala," povedala mu. "Navštívila som mestá o ktorých si mi vtedy hovoril spoznala som dokonalú krásu, ktorú svet ukrýva... Ale rada by som si to pozrela znovu - s tebou."

Klaus sa sklonil k nej a ukazovákom nadvihol bradu. Vpil sa do jej nádherných pier a keď jazykom zablúdil do jej úst slabo zastonala. Bolo to dokonalé. Zaplietla mu prsty do vlasov a keď sa pritisla bližšie k nemu jediné čo ľutovala bolo, že to nespravila už pred desiatimi rokmi.

"Ja som už dokonalú krásu našiel," povedal Klaus, keď ju po niekoľkých minútach pustil. Díval sa na ňu a v jej očiach sa odrážala láska. Láska k nemu. Díval sa na stelesnenie dokonalej krásy.