Z mojej knižnice

Do kelu, všetci sú na výšku prijatí skôr a ja si potom len robím ďalšie stresy. Tiež už chcem mať ten papier v ruke :´(

No ale medzitým, nahromadili sa mi zaujímavé knihy. Už dávno som si hovorila, že by som sa o nich zmienila. Keďže mám momentálne také renesančné cítenie, tak asi neprekvapí...

 

Keď som to išla fotiť uvedomila som si, ako komicky tie knihy vyzerajú keď sa nachádzajú vedľa seba. Človek sa nad tým pousmeje.

1. Joachim Bouflet: Tajný denník Lucrezie Borgii

Kniha je písaná retrospektívne a to z pohľadu priamo Lucrezie Borgie. Je v českom jazyku a Lucrezia už ako vojvodkyňa z Ferarry sa tesne pred svojou smrťou v roku 1519 vracia v spomienkach a rekapituluje svoj život. Cíti, že má voči svojim potomkom povinnosť zanechať im skutočný záznam svojho života aj doby, v ktorej žila. Opisuje a vysvetľuje okolnosti svojho narodenia a detstva, ktoré strávila s tetou Adrianou de Milla, sesternicou svojho otca, vtedy ešte kardinála Rodriga Borgiu. Objasnňuje svoj vzťah k otcovi a aj jeho politiku ako pápeža Alexandra VI. Rovnako vzťah k dvom starším bratom - Cesaremu a Juanovi, ich vlastný boj o moc, ambície a intrigy, ktoré v rodine vládli.

Podľa môjho názoru je táto kniha pomerne subjektívna, čo sa však dá očakávať, keďže sa jedná o denník písaný v ich-forme. Čo ma však zarazilo je, že hlavná postava, čiže Lucrezia je vykreslená v úlohe, ktorá mi absolútne nesedí prihliadnúc na historické okolnosti. Nejako si ju nedokážem predstaviť ako martýrku a vyslovene obeť rodinnej politiky, figúrku na pápežovej šachovnici a pasívnu obeť bratovej vášne.

Myslím, že autor ju vykreslil až príliš nevinne. Nechcem ju nejako preceňovať, či podceňovať, ale už len kvôli dobe, v ktorej žila a spoločnosti, v ktorej sa pohybovala nemohla byť takáto.

Jej vzťah k prvému manželovi - Giovannimu Sforzovi - vykreslili ako nikdy nenaplnený politický zväzok. Na jednej strane sa k tejto teórii dá prikloniť s ohľadom na Lucreziinu manželskú zmluvu (ktorá vyžadovala ročný odklad plnenia manželských povinnosti kvôli Lucreziinmu nízkemu veku v čase sobáša - 13 rokov), ale na druhej strane pochybujem, že by Giovanni bol takým akého ho autor vykreslil.

To boli skôr negatívna, ktoré ma dosť sklamali, ale medzi pozitíva a veci, čo sa mi na knihe páčili bolo veľké množstvo citátov z umeleckých diel, venovaných Lucrezii, keďže svojho času bola najmä ako vojvodkyňa z Ferrari veľkou mecenáškou a podporovateľkou umenia.

Nechýbajú ani listy, či veršše od Petrarcua hoci v češtine, veľmi sa mi páčili. Bolo to také oživenie, ktoré poskytlo možnosť nahliadnuc okrajovo aj do vtedajšej korešpondencie.

Okrem iného sú spomínané rôzne kapitoly Lucreziinho života napríklad všetky tri manželstvá, vzťah s básnikmi Pietrom Bembom či Ercolem Strozzim, rodinné vzťahy, láska k Franceskovi Gonzagovi, ktorá sa napokon zmenila len na silné priateľstvo. Lucreziin vzťah k vlastným, ale aj Cesarovým deťom, jej krátkodobé pôsobenie na pápežskom stolci, ale aj regentstvo nad mestami, ktoré jej zveril otec.

V konečnom dôsledku považujem túto knihu za fikciu, hoci navovok sa snaží úôsobiť dosť odborne.

 

2. Christopher Hibbert: Borgiové a jejich nepřátelé

Ďalšia kniha v češtine - mimochodom zisťujem, že literatúru faktu majú omnoho rozmanitejšiu ako na Slovensku za čo viním slabú činnosť našich prekladateľov - tentokrát vyslovene literatúra faktu. Žiadne dialógy tu nenájdete, ale zato je relatívne objektívna a podáva históriu vecne a tak ako sa udiala. Narozdiel od predchádzajúcej nie je zameraná na vzťahy, aj keď v centre diania sú samozrejme rovnaké postavy, a to Lucrezia, Cesare a pápež Alexander.

Prvá z celkovo devätnástich kapitol informuje čitateľa o všeobecnej situácii v Ríme začiatkom pätnásteho storočia, ešte pred vládou Borgiovcov. Spomína sa tiež prvý Borgiovský pápež Kalixt III., ktorý uviedol do Ríma svoju rodinu teda poskytol postavenie v Cirkvi aj Rodrigovi.

Kniha prechádza jednotlivými etapami života najznámejšej talianskej (pôvodom španielskej) dynastie, oznečovanej ako The Original crime family (preklad neznie tak dobre ako anglický originál, tak som to neprekladala :P): voľba v konkláve, francúzska okupácia, politické vzťahy s Neapolom a Španielskom, politika sobášov, Cesarove výboje a vojenská kariéra, Cesare a Lucrezia, smrť Alexandra VI. a osud jeho detí potom.

Myslím, že je to publikácia, ktorá poskytuje vierohodný obraz Borgiovcov aj ich doby a človek sa pri čítaní dozvie aj veľa z cirkevných dejín 15. storočia. Takisto nechýbajú zaujímavé citáty pod názvom každej kapitoly, ale osobne neverím, že je možné vytvoriť si úplne spoľahlivý obraz na základe jednej knihy. Chce to viac uhlov pohľadu, aby sa človek mohol zorientovať v čase a priestore a najmä vo vzťahoch medzi postavami.

 

 

3. Sara Poolová: Zrada Borgiovcov

Toto je kalsický román, žiadna denníková forma ani fakty a citáty. Obyčajná beletria, ktorá mi náhodou padla do oka v kníhkupectve pár dní pred prázdninami.

V skutočnosti je to voľné pokračovanie prvej knihy od tejto autorky, ktorá mala názov Jed. Aj keď toto je druhá kniha, nepredstavuje nijaké obmedzenie, pretože je naozaj jednoduché zorientovať sa v texte a pochopiť, čo sa odohralo v prvej knihe.

Dielo je písané v prvej osobe, čiže v ich-forme a to v podaní hlavnej hrdinky Francesky Giordanovej. Mladá žena získala postavenie pápežovej travičky, ale väčšina jej práce spočva v kontrole jedla a iných predmetov, ktoré sa dostávajú do pápežovej blízkosti, a ktoré by mohli byť otrávené. Alexander VI. ju však využíva aj na zbavenie sa svojich nepriateľov, medziiným kardinála Della Rovere. Franceska však žije pre vlastnú pomstu šialenému mníchovi zodpovednému za smrť jej otca v prvek knihe. Stretáva sa tiež so židovskými priateľmi a inými učencami v spoločenstve známom ako Lux, zaoberajúcom sa fyzikou a ďalšími vedeckými poznatkami.

Je možné sledovať jej vzťah k pápežovi, ktorí je veľmi rozporuplní - na jednej strane ho má rada, chráni ho, pomáha mu a môžu sa porozprávať ako rovný s rovným. Na druhej strane k nemu miestami pociťuje nedôveru aj hnev a je zaujímavé, že vo svojom rozprávaní ho vždy oslovuje ako Borgia, nikdy nie titulom. Myslím, že to odzrkadľuje samotný vzťah, ale aj jej pocit samostatnosti a nezávislosti.

Tiež je vykreslený vzťah s páežovou rodinou, kde Franceska vystupuje ako priateľka mladej Lucrezie -ktorá má tesne pred svadbou s Giovannim Sforzom - a Cesareho milenka.

Mala som trochu výhrady voči tomu, že spisovateľka zobrazila Cesareho ako mladíka nedosahujúceho úroveň svojej milenky. To bolo podľa mňa dosť milné, mohla z neho spraviť silnejšiu osobnosť, ale asi jej išlo najmä o emancipovanú a silnú hlavnú hrdinku.

Konflikt spočívajúci v celej knihe sa v podstate nevyrieši, ale záleží to od uhla pohľadu. Franceska si musela určiť priority podľa ktorých sa mal jej život ďalej odvíjať a nebolo by zlé jedného dňa naraziť na nejaké ďalšie pokračovanie :)