1920´s

Keď som už v takej oslavnej nálade a keďže Denníkom končí trojtýždňová prestávka našla som v počítači jednu kratšiu poviedku. Jednorázovka Klaroline o stretnutí nášho obľúbeného páru v dvadsiatych rokoch. Napísala som to pár dní po tanci desaťročia a dej nijako nenadväzuje na seriál.

Enjoy!

Klaus sedel za barom a v ruke držal pohár šampanského. Všade navôkol sa ozývala hudba, ľudia tancovali. Upíri, čarodejnice, smrteľníci. Všetci spolu v jednom podniku. Tisícdeväťsto dvadsať, musel uznať, že toto desaťročie má niečo do seba. Keď sa rozhliadol po tancujúcich pároch v kútiku duše im závidel. Užívali si život bez strachu z prenasledovania. Už takmer tisíc rokov na úteku ho začínalo otravovať, bolo to namáhavé. Nikdy si nepredstavoval, že večnosť, ktorú má k dispozícii strávi takto.

"Snažíš sa opiť?" spýtala sa ho pobavene mladá žena keď si prisadla k nemu. Pohľadom zaletela k takmer prázdnej fľaši pred ním.

"Gloria," pozdravil ju dolejúc si pohár. "Ako keby to bolo také jednoduché. " Poznal ju už dlhšie, tento bar patril jej. Bola to veľmi silná čarodejnica, ale nie natoľko, aby preňho mohla byť skutočnou hrozbou.

"Vyzeráš znudene," podotkla.

"Skvelé, takže už to na mne začína byť aj vidieť," odfrkol.

"Kde je Rebakah? Zahliadla som ju tu niekde, ale.."

"Je niekde ďaleko odo mňa hlboko zaujatá svojim Rozparovačom. Ak si sa s ňou chcela porozprávať, nemyslím, že máš šancu na úspech," odvetil.

"Takže preto tá pochmúrna nálada," zasmiala sa. "Sestra ti dala košom, kvôli spoločnosti Stefana Salvatore. Musím jej uznať, že má dobrý vkus, aj keď sa s mojím celkom nezhoduje. Ale pokiaľ viem, ty si Stefanove metódy vždy obdivoval, takže..." Gloria sa zastavila, keď si všimla, že upír hľadí niekam za ňu a už ju vôbec nepočúva.

Díval sa na dievča na pódiu. Krátke červené šaty jej obopínali postavu a zvýrazňovali ženské krivky. Zlaté kučeravé vlasy mala upravené do jednoduchého účesu. Bola človek, mohol počuť pravidelný tlkot jej srdca.

"Caroline Forbs," povedala mu Gloria, keď si všimla na koho sa díva. "Občas tu spieva, aby si zarobila nejaké peniaze."

Klaus sa zdvihol zo stoličky a zamieril k nej.

"Nemáš za čo," zahundrala potichu Gloria smerom za odchádzajúcim upírom.

 

Opieral sa o stenu a z diaľky sledoval blonďavé dievča. Bola krásna a mala nádherný hlas. Keď zakončila svoje vystúpenie publikum ju ocenilo hlasitým potleskom. Pridal sa k nemu. Caroline zišla z pódia a zamierila k malému stolíku v odľahlejšej časti baru.

"Máš nádherný hlas," zložil jej kompliment potichu. Videl ako takmer vydesená uskočila. Nepočula ho prichádzať, ale nepatrne sa usmiala.

"Kto si?" spýtala sa a trochu od neho cúvla.

"Volám sa Nik," odvetil použijúc svoju prezývku, ktorú používala Rebekah.

"Ja som Caroline," opatrne mu podala ruku. Namiesto obyčajného podania ju zodvihol a nežne pobozkal. "Je mi potešením," povedal, keď ju pustil.

"Takže ty spievaš?" opýtal sa keď si sadol oproti nej.

"Tak trochu," priznala. "Síce to nie je nič moc, ale keď potrebuješ peniaze nemôžeš si vyberať."

"A čo tvoja rodina?"

"Nemám rodinu. Moji rodičia sa rozviedli a mama zomrela pred niekoľkými rokmi. Otec sa o mňa nezaujímal," nevedela prečo to všetko hovorila neznámemu človeku, ale mala pocit že Nikovi môže veriť. A páčil sa jej, ozval sa malý hlások niekde vzadu v jej hlave.

"Vlastne som nikdy nechcela spievať," poznamenala po chvíli.

"A čo si chcela robiť?" zaujímal sa. To dievča ho niečím uchvacovalo. Nebola to len vonkajšia krása. Díval sa do jej modrých očí v ktorých sa odrážala úprimnosť. Niečo, čo už storočia nevidel u nikoho okrem svojej sestry. Ale na druhej strane si musel priznať, že ona vlastne nevedela s kým má tú česť.

"Vždy som túžila cestovať. Narodila som sa tu a za celý život som nebola ďalej než na druhom konci mesta. Chcela by som vidieť aj iné krajiny o ktorých som čítala, ale neverím, že niekedy budem mať šancu," povedala smutne. Klaus sa na ňu usmial.

"Vezmem ťa," povedal a ona naňho prekvapene pozrela. "Kamkoľvek budeš chcieť. Paríž, Rím, Tokyo. Tam vonku je celý svet a čaká na teba Caroline."

Caroline sa zasmiala a jemu ten zvuk pripadal dokonca ešte krajší ako jej spev. Bola taká... nepredvídateľná, nespútaná a v tejto chvíli vyzerala šťastne.

"Opatrne, inak tvoju ponuku naozaj prijmem," varovala ho žartom.

"Bolo by mi potešením," odpovedal. Kývol na najbližšieho čašníka a z tácky zobral dva poháre šampanského.

"Tak na tvoje cestovateľské plány," povedal a zdvihol svoj pohár. Caroline ho nasledovala a spoločne si pripili.

"A čo ty, Nik?" spýtala sa zvedavo. "Mladý, dobre vyzerajúci muž v starom bare plnom pochybnej klientely... čo robíš ty?"

Klaus sa nad jej jednoduchou priamou otázkou uškrnul. Mladý, no o tom by sa naozaj dalo diskutovať, pomyslel si. Neušla mu druhá časť jej poznámky. Považovala ho za príťažlivého. Venoval jej jeden zo svojich podmanivých úsmevov a ona sa trochu začervenala. Nepochybne sa však nemýlila pokiaľ išlo o pochybnú klientelu. Podnik plný upírov a čarodejníc, nehovoriac o panských synáčikoch vplyvných mestských predstaviteľov naozaj nebol práve výkvet spoločnosti.

"Len tadiaľto prechádzame a jeden večer zábavy padne celkom dobre pokiaľ si neustále na cestách," nebola to celkom pravda, ale jej časť.

"My?" opýtala sa. Nevšimla si, že by tu bol s niekým. Ak áno, rozhodne by nestrácal svoj čas s ňou, pomyslela si.

"Moja sestra je niekde tu, priveľmi zaujatá svojim spoločníkom, než aby som jej chýbal," odvetil jej a pritom sa nenápadne rozhliadol po Rebekah. Zazrel ju vzadu spolu so Stefanom a zamračil sa. Mohol Stefana Salvatore svojím spôsobom obdivovať, ale to nič nemenilo na tom, že nezdieľal nadšenie svojej sestry pre jeho osobu.

"Ale čo robíš?" zaujímala sa ďalej. Klaus sa zamyslel. Už tisíc rokov utekám pred psychopatickým otcom, ktorý túži po tom, aby som sa konečne obrátil na prach a čakám na ďalšiu dvojníčku, ktorú by som sa mohol pokúsiť vysať do sucha, pomyslel si. To by bola celkom pravdivá odpoveď. Samozrejme tú jej nemohol dať.

"Ako kedy. Stále cestujem, objavujem krásu, ktorú svet ponúka," priznal, čo tiež nebolo úplne klamstvo.

"Závidím ti," povedala napokon Caroline. "Tie možnosti, ktoré očividne máš, je to fantastické."

"Som rád, že som sa tu zastavil," povedal potichu a naklonil sa bližšie k nej. Videl ako jej pery zvlhli, ale neodtiahla sa. Dívala sa naňho a v jej modrých očiach sa na chvíľu stratil. Pohladil jej pery svojimi a ruku položil na jej malú dlaň. Vedel, že je to prchavé, len okamih v jeho večnosti, ktorý sa stratí v plynutí času. Nemohol však odolať. Bola sladká ako maliny a on si vychutnával, keď sa sama naklonila k nemu, aby bozk prehĺbila. Jednu ruku jej zaplietol do zlatých vlasov a pritiahol si jej tvár bližšie k svojej vlastnej.

Náhle jeho pozornosť upútal hluk na ulici. Z vonku prichádzal dupot mnohých nôh, počul tlmené hlasy. Vedel, že musí odísť, že by mal zobrať Rebekah a okamžite zmiznúť, ale napriek tomu jediné na čo dokázal myslieť bolo blonďavé dievča pred ním a v hlave mu bežala jediná myšlienka. Nie teraz, len nie teraz.

Nemohol však zastaviť nevyhnutné. Odtiahol sa od Caroline a pozrel do jej zružovenej tváre. Pery mala trochu opuchnuté z jeho bozkov a oči jej svietili.

Zrazu sa len ozval mužský výkrik, varovanie predpísané zákonom, skôr než okolo nich začali lietať guľky. Všade bol zmätok a Klaus sa obzrel po svojej sestre. Vyskočil z miesta a rozbehol sa dozadu.

"Rebekah! Rebekah, srdiečko je čas ísť!" Vytrhol ju zo Stefanovho náručia a posotil k dverám.

"Nik, nie!"

"Je tu, musíme vypadnúť! CHOĎ!!" vykríkol. On musel spraviť ešte jednu vec. Nemohol si dovoliť nechať Stefana Salvatore len tak odísť. Nesmel si pamätať ani jeho, ani Rebekah. Kým sa však stihol k nemu otočiť začul tiché zalapanie po dychu. Takmer nepočuteľný vzdych, skôr než sa mladé dievča v červených šatách bezmocne zosunulo k zemi. To, čo spravil v nasledujúcej chvíli, nebol premyslený ťah, nebola to dopodrobna naplánovaná stratégia. Bol to reflex podmienený túžbou vychádzajúcou z jeho srdca.

Rozbehol sa pomedzi stoly k nej a kľakol si na zem. Caroline mala oči sotva otvorené, bola bledá a šaty mala vpredu presiaknuté vlhkou krvou.

Bezmyšlienkovite si vyhrnul rukáv košele a zahryzol si do zápästia priložiac jej ho k ústam. "No tak...napi sa! Caroline pi!" prosil ju a takmer nasilu ju primäl prehltnúť jeho krv. Slabo zakašľala, ale účinok sa dostavil o pár sekúnd.

"N-nik?" zachrapčala snažiac sa niečo povedať, ale prerušil ju Stefan, ktorý sa náhle objavil vedľa nich.

"Drevené guľky. Vedia to," povedal keď jednu držal v dlani. Klaus sa naňho skúmavo zahľadel. Bol to len okamih. Vedel, že má už len niekoľko minút, možno len sekundy. Sklonil sa k dievčaťu na zemi a vtisol jej na pery jemný bozk. Vzápätí jej s ľahkým trhnutím zlomil väzy.

"Nebudeš si pamätať ani mňa ani Rebekah. Nepoznáš nás a nikdy si nás nevidel, až kým ti nepoviem inak. Bol si na pohárik v bare a stretol si Caroline. Vezmeš ju so sebou, naučíš ju všetko čo potrebuje vedieť a postaráš sa, aby jej nikto neublížil. Ste priatelia, nič viac," povedal jasne pevným hlasom hľadiac Stefanovi priamo do očí.

Než sa Stefan nazdal stál pri stole sám.

 

*  *  *

 

Klaus stál pri dverách auta zaparkovaného v zadnej uličke a hľadel na tmavé steny okolitých podnikov. Z Gloriinho baru sa stále ozýval krik, ale on musel odísť.

"Jedného dňa sa stretneme znova, Caroline," povedal potichu a naštartoval motor.