Odi et amo - 4. kapitola

Idem práve písať recenziu na TVD, lebo by som si celkom rada pozrela novú epizódu, ale nemôžem kým neuzavriem predchádzajúcu. Takto to dopadne, keď niečo nespravím okamžite ;) Potom sa to len naťahuje a naťahuje.

Dúfam, že polročné prázdniny vám vyšli tak ako ste si ich predsatvovali a rodičie nerobili nikomu trable s vysvedčením :D

Medzitým tu však pridávam ďalšiu kapitolu. Prejaví sa menší konflikt záujmov medzi Cesarem a Juanom a nechýbajú ani vždy prítomné intrigy. Dúfam, že sa bude páčiť.

Po dlhých dvoch týždňoch, ktoré strávila vo svojej izbe si Lucrezia užívala slniečko, ktoré jej svietilo do tváre. Matka ju presvedčila, aby si vyšla do záhrady, nadýchala sa trochu čerstvého vzduchu. Teraz keď sedela na lavičke pri fontáne bola rada, že ju poslúchla. Znovu pomaličky nachádzala chuť do života. Informovala sa aj o svojich priateľoch, ktorí spoločne s ňou opustili Pesaro a bola rada, keď sa dozvedela, že Francesca ostane trvalo v Ríme ako jej komorná, zatiaľ čo Paolo prebral zodpovednosť za starostlivosť o kone vo vatikánskych stajniach. Tešila sa, že jej ostali nablízku, lebo pre ňu boli viac než sluhovia. Boli to priatelia. "Dobrý deň, sestra," pozdravil ju známy hlas a keď zodvihla hlavu od vyšívanie, ktoré si so sebou vzala von zbadala svojho brata.

"Čo tu robíš, Juan?" spýtala sa. On ju nezvykol navštevovať.

"Aké chladné privítanie, sestrička, ani ma nepozdravíš."

            Pri tom oslovení sa trochu mykla. Tak ju volal Cesare. Iba on. Nechcela aby ju tak oslovoval Juan. Nie, že by ho nemala rada, ale ich vzťah nebol nikdy blízky. Juan, ktorý svoj čas venoval iba pitiu, hazardu a rímskym bordelom, stelesňoval všetky vlastnosti, ktoré ju na mužoch odpudzovali a teraz po prežitých skúsenostiach dokonca desili. Bol povrchný, namyslený a prehnané hrdý na meno Borgia. Opovrhoval každým, kto stál čo i len trochu nižšie ako on sám. Tým, že bol pápežovým bastardom sa staval na svoj pomyselný piedestál a považoval sa za niečo viac.

"Zdravím ťa, brat," povedala mu napokon. Zobrala si naspäť vyšívací rám a pokračovala v predchádzajúcej práci.

"Ani sa neusmeješ, ani ma neobjímeš, ako by si sa vôbec netešila, že ma vidíš," posťažoval sa.

"Som rada, že si ma prišiel pozrieť, Juan, len ma zaujíma prečo. To pre teba nie je typické," povedala mu popri práci. Všimla si, že sa k nej trochu priblížil a podvedome sa na lavičke posunula ďalej.

"Vari nemôže brat navštíviť malú sestričku, pokiaľ nemá dôvod?"

"Nevolaj ma tak," zahriakla ho Lucrezia.

Juan sa pobavene uškrnul a rukou pohladil jej rameno. Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale chytil ju pevne.

"A prečo?" spýtal sa, no uhla pohľadom.

"Pusti ma," povedala stále sa mykajúc.

"Veď ti predsa nijako neubližujem," namietol.

"Keby to bol Cesare, tak by ti to nevadilo," povedal zrazu chladne a v jeho hlase akoby znela vyhrážka, či výčitka.

"Neviem, o čom hovoríš, Juan, pusti ma, to bolí," prosila, ale bol neústupný.

"Daj z nej ruky preč," ozval sa zrazu chladný hlas spoza jeho chrbta.

"Ale, ale, ktože to prišiel?" ozval sa posmešne keď sa otočil tvárou v tvár bratovi.

"Tvoj hrdina, sestrička."

"Pusti ju braček, lebo..."

"Lebo čo, Cesare? Nič mi nespravíš, otec by ti nikdy neodpustil. Ja som jeho milovaný syn," posmieval sa.

Cesare sa pousmial, ale náhle sa zahnal päsťou a vrazil Juanovi do brady až sa zatackal.

"Varoval som ťa, braček," povedal, keď sa mladší muž zbieral zo zeme.

Pokúsil sa úder vrátiť, ale Lucrezia sa rýchlo postavila medzi nich. Stála chrbtom k Cesaremu a dívala sa na Juana.

"Prestaňte, nechcem, aby ste bojovali!" ozvala sa pevne.

"Koho chrániš, Lucrezia?" vyštekol jedovato Juan prv než sa otočil na päte a odišiel zo záhrady. Dávajúc sa na jeho vzďaľujúcu postavu si Lucrezia vydýchla. Cesare jej položil ruky na ramená a otočil ju k sebe.

"Ublížil ti?" opýtal sa dívajúc sa jej do očí.

"Nie, nie neblížil, len," na moment sa odmlčala, "zľakla som sa a jeho dotyk mi bol nepríjemný."

"Poď, prejdi sa so mnou," navrhol jej Cesare a obaja zamierili po štrkovom chodníčku do matkiných rozľahlých záhrad.

"Chceš mi o tom porozprávať? spýtal sa Lucrezie keď ju viedol k malému altánku v kúte záhrady. Myslel na jej hádku s Juanom. Nevedel, čo ju vyvolalo, ale rád by to počul od nej. Už to, že za ňou ich brat prišiel bolo zvláštne, on sa nezaujíma o nikoho okrem seba.

"O Juanovi?" opýtala sa. Prikývol.

"Nie je čo povedať."

Cesare si sadol vedľa nej a otočil ju tvárou k sebe. Hľadel jej do očí držal malé dlane vo svojich. Pripadala mu tak krehká.

"Ak ti ublížil, postarám sa o to, ver mi. Nemáme predsa medzi sebou tajomstvá."

"Možno je niekedy lepšie o niektorých veciach nevedieť. Takto sa trápim len ja sama, ak by som tajomstvá prezradila trápil by si sa aj ty a spravil by si hlúposti z nerozvážnej pomsty," poznamenala Lucrezia.

"Už nehovoríš o Juanovi," nebola to otázka, len konštatovanie. Poznal ju lepšie ako sám seba.

"A pomsta nikdy nie je nerozvážna, sestrička," dodal.

"Oslovil ma tak," povedala po chvíli.

"Myslím Juana. Sestrička, tak ma voláš iba ty Cesare. Nechcela som to a keď sa ma potom dotkol," na niekoľko okamihov stíchla kým pokračovala, "v mysli sa mi vybavili všetky tie spomienky na Pesaro. Nedokázala som to zniesť. Bolo to príliš hrozné."

"Ale potom si ma bránila," podotkol. Rukou jej jemne prešiel po líci a ona si oprela tvár do jeho dlane. Usmiala sa.

"Vždy ťa budem brániť, Cesare, to predsa vieš. Rovnako, ako ty brániš mňa."

"Navždy," dodal a pritiahol si ju do lona.

            Keď bola s ním, bola pokojná, všetky starosti sa vytratili, zmizli v momente keď sa objavil. Bol jej veľký starostlivý brat a ona ho milovala. Niekedy si myslela, že možno viac, než by ako sestra mala. Ten malý plamienok hlboko pochovanej túžby rástol každým dňom stále viac a viac a spaľoval ju so samotného vnútra duše. Vtedy si pripomínala jeho hlas aj tvár. Jeho jemné dotyky boli jediné, ktoré na sebe od muža zniesla. Jediné sa jej zdali správne a prirodzené. Možno preto, že jej svoju lásku prejavoval odjakživa, nebola to ani povinnosť ani získané právo.

 *  *  *

            Alexander nepokojne poklepával brkom po stole. Správy, ktoré mu práve priniesol kardinál Sforza boli nanajvýš znepokojujúce. Netrpezlivo pozeral smerom k dverám. Skôr než vydá akékoľvek rozkazy potreboval si pohovoriť s mužom, ktorý to celé zapríčinil.

"Svätý Otče," oslovil ho Cesare keď vošiel do pápežovej pracovne. Neprekvapila ho prítomnosť Ascania Sforzu. Mal svojich špehov a už vedel o čom s ním otec chce hovoriť. Skôr než sa k nemu vybral sám si preveril pravdivosť všetkých informácii a bol rovnako znepokojený, hoci to pravdaže neprikladal za vinu sebe.

"Asi vieš, o čom s tebou chceme hovoriť," poznamenal Alexander a on prikývol.

"Caterina Sforza."

"Vyhráža sa vojnou, syn môj a vieš prečo?"

Mlčal.

"Je to pomsta za smrť jej bratranca, Giovanniho Sforzu. Viní z toho konkrétne teba, Cesare a spoločne s tebou aj nás. Všade rozhlasuje, že sme zosnovali sprisahanie za účelom využitia sforzovských vojsk pre vlastnú obranu, že sme svadbou Lucrezie chceli využiť ich silu na vlastné účely, čo je síce pravda," pousmial sa sám pre seba, "ale takýto škandál už teraz vyvoláva priveľa rozruchu a otázok.  Caterina burcuje nielen Forli ale aj Rimini a Pesaro. Vyhráža sa, že sa spojí s Francúzmi, čo nesmieme pripustiť. Stačilo, že sa s nimi spája della Rovere."

"Čo teda podnikneme?" opýtal sa Cesare. Rád by sa osobne vysporiadal s Caterinou Sforzou, viedol by pápežskú armádu a raz a navždy by ju, aj ostatnú spupnú šľachtu naučil, že priečiť sa Rímu a stolcu Svätého Petra sa nevypláca.

"Nechajte ma veliť našej armáde Otče a privediem vám Caterinu Sforzu do Ríma v reťaziach."

"Aj na to príde, nemaj obavy, syn môj. Netreba sa však predčasne uchyľovať k násiliu. Ponúkneme jej zmier. Prípadné finančné odškodnenie v podobe Pesara, na tom teraz nezáleží. Podstatné je, aby prišla do Ríma a pokľakla pred Petrovým trónom. Keď preukáže podriadenosť našej osobe a všetky škandály sa utíšia, vráti sa na svoj hrad vo Forli. Nech si vládne na svojom malom bezvýznamnom území. Pôjdeš za ňou ako náš vyslanec, Cesare a odovzdáš jej odkaz. Buď pokľakne v Ríme, alebo pápežská armáda obľahne jej milované Forli a ona pred Rímom pokľakne aj tak, ale tento krát v reťaziach ako väzeň."

"A kto bude armáde veliť, ak vašu ponuku odmietne?" ozval sa Cesare.

"Predsa jej gonfalloniere Juan Borgia," odvetil mu otec.

"A čo o tom súdite vy, kardinál?" obrátil sa k Ascaniovi.

"Ja som si svoju stranu vybral, keď som sa stal vicekancelárom, Eminencia. Za činy svojej sesternice nezodpovedám. Nemôžem ju ani chváliť ani haniť."

Cesare sa uškrnul nad výslovne diplomatickou odpoveďou, otočil sa na päte a odišiel.

 *  *  *

            "Kam ideš?" Lucreziin hlas ho zastavil na ceste k dverám, kde ho čakal Michelleto s pripravenými koňmi. Otočil sa k nej s úsmevom. Bol rád, že sa konečne zotavila a na tvári sa jej zjavoval úsmev čoraz častejšie.

"Otec ma vyslal do Forli, v dôležitej záležitosti," odvetil.

"Je to kvôli tým klebetám, ktoré šíri Caterina Sforza?"

"Učíš sa rýchlo, sestrička."

"Stále to nie je dosť," povedala ona a objala ho. Cesare sa sklonil a zľahka sa dotkol jej pier.

"Vrátim sa skoro," sľúbil a ponáhľal sa preč.

"Budem ťa čakať," povedala ticho, ale on ju už nepočul. Pery jej stále brneli z jeho jemného bozku.