Odi et amo - 1. kapitola

Láska, nenávisť, bolesť, strata ale aj priateľstvo a rodina. Najvyššie postavenie so sebou prináša aj najväčšie obete. Čoho sa človek musí vzdať pre upevnenie moci? Všetko však prichádza s určitou cenou. Kto ju bude musieť zaplatiť tentokrát?
Poznámka (pre celú poviedku): flashbacky sú písané kurzívou
P.S: obrázok bude doplnený akonáhle sa blogger rozhodne prestať štrajkovať :)



            Svetlo dopadalo do katedrály cez malé románske okná typické pre rímske stavby. Vzduch bol prevoňaný kadidlom aj sladkou arómou kvetín, ktoré v girlandách lemovali uličku. Uprostred nej po červenom zamatovom koberci kráčala nevesta odetá v bielom hodvábe prešívanom zlatými a striebornými niťami. Dlhý závoj splýval až na zem ukrývajúc zvlnené zlaté vlasy. Lucrezia Borgia na osudnej ceste k mužovi, ktorého nepoznala a mužovi, ktorého milovala. Ten prvý stál na mieste ženícha, tvár ani z kameňa, chladná a bez emócii. Druhý zahalený v červenom kardinálskom rúchu mal na tvári masku ľahostajnosti a pokoja ukrývajúc skutočné pocity. Hnev, závisť, žiarlivosť, lásku, obavy a v neposlednom rade strach. Cesare hľadel do tváre svojej sestry keď vyriekla slová, ktoré ju mali navždy spojiť s Giovannim Sforzom, pánom z Pesara.

            Vyzerala pokojne, len oči prezrádzali nepokoj a akoby na malý moment zahliadol aj plamienok trpkého sklamania, ktorý v tej chvíli nevedel zaradiť.

Vo chvíli keď ich zväzok vyslovil za právoplatne uzavretý v duchu preklínal svojho Svätého Otca za najhorší trest, aký mu kedy vymyslel. Oddať milovanú ženu s iným mužom mu trhalo srdce. Jeho krv vrela, lebo vedel, že nikdy nebude na jeho mieste. Vždy bude stáť pred oltárom a na prste sa mu bude skvieť rubínový kardinálsky prsteň.

Hrad v Pesare

            Lucreziino telo sa otriasalo vzlykmi, na lícach mala zaschnuté potôčiky slaných sĺz. Ležala na prikrytej posteli nehľadiac na to, že krčí svoje krásne šaty. Vlasy mala rozstrapatené a neupravené. Napäto počúvala, aby jej neunikol ani ten najmenší zvuk. Klopkanie manželových čižiem na kamennej podlahe sa za posledné štyri mesiace stalo predzvesťou bolesti, strachu a poníženia. Jej svadobná noc bola brutálnym výsmechom toho názvu a tie nasledujúce sa nijako nezlepšili.

            Lucrezia Borgia Sforza. Dokonca aj jej meno znelo z manželových úst ako najhoršia urážka. Nič preňho neznamenala. Bola menej než najposlednejšia slúžka na panstve. Žiadne ohľady, žiadna úcta či pochopenie. Nikdy nemala rozprávkové predstavy o manželstve, avšak nepredpokladala, že si očistcom prejde ešte počas života.

Dvere máličko zaškrípali, ale ten zvuk stačil, aby vystrašene vyskočila z postele snažiac sa zotrieť slzy prezrádzajúce chvíľkovú slabosť. Srdce jej zaplavila úľava keď zbadala tvár svojej slúžky Francescy.

"Moja pani," oslovila ju a Lucrezia jej pokynula nech vojde.

"Stala sa nehoda," pokračovala, "náš pán Sforza."

Len prikývla na znak pochopenia, ale nebola schopná radosti. Nehoda, pokiaľ to bola nehoda, jej kúpila pár dní, možno týždňov.

"Je tu lekár, moja pani. Mali by ste prísť do kuchyne."

"Nemyslím, že je to potrebné, Francesca," namietla.

"Postarajte sa, aby manžel dostal patričnú pomoc a opateru. To je všetko," gestom ju poslal preč a opäť padla do perín.

"Vďaka ti, Bože," zašepkala krátku modlitbu prv než zaspala. V dlani zvierala malý zlatý medailón, jedinú vec, ktorá jej dodávala aspoň nepatrnú útechu.

 *  *  *

            Medzitým Francesca potichu vyšla z izby svojej panej a prekĺzla okolo kuchyne, kde ošetrovali pána grófa. Mierila do stajní.

"Paolo," zavolala ticho a vtom zbadala mladého stajníka.

"Ako sa má pani?" pýtal sa hneď. Žena si povzdychla.

"Sotva prejavila nejakú reakciu. Už takmer nehovorí, nesmeje sa. Musíš vyraziť teraz, Paolo, kým je pán príliš zranený, aby si niečo všimol. Možno pani ešte dokážeme pomôcť."

Keď sa o niekoľko minút dívala ako jej priateľ a spojenec cvála do Večného mesta v duchu sa modlila, aby to nebolo neskoro.

Rím, Sídlo pápeža

           Cesare sedel na parapete v otcovej pracovni a nezaujato počúval jeho rozhovor s kardinálom Ascaniom Sforzom. Pápež chcel mať syna neustále po ruke, ale jeho to viac ťahalo k vojenskej kariére. Červené kardinálske rúcho sa stalo zaťažujúcou prekážkou. Prsteň mu zavadzal, keď chcel chytiť do ruky meč. Vtom sa bočné dvere pootvorili a on zahliadol tvár svojho verného sluhu.

"Ospravedlňte ma," povedal smerom k zhovárajúcim sa mužom a vytratil sa z miestnosti.

"Čo je?" spýtal sa priamo Michelleta.

"Je tu nejaký chlapec, Eminencia a hovorí, že sa s vami musí okamžite stretnúť.

"Zisti, čo chce a daj mi vedieť."

"Je z Pesara, môj pane."

Tie slová Cesareho zastavili. Otočil sa späť k Michelletovi.

"Kde je?" spýtal sa tento krát s omnoho väčšou naliehavosťou.

"Tadiaľto, pane," viedol ho k bočnému nádvoriu vatikánskeho paláca. Cesare si všimol mladíka stojaceho pri bráne. Bol to obyčajný paholok len niekoľko rokov mladší ako on.

"Som kardinál Cesare Borgia," predstavil sa, "chcel si so mnou hovoriť, nie?"

"Ja som Paolo, Vaša Eminencia. Som stajníkom na panstve grófa Sforzu. Prišiel som vás požiadať o pomoc, pane," povedal a pozorne sa naňho zahľadel.

"Akú pomoc?" zaujímal sa Cesare. Tajne dúfal, že je to posol od jeho sestry. Chcel od nej počuť nejaké správy. Nepáčilo sa mu, že tak dlho nedostal ani list.

"Ide o pani Lucreziu, pane."

Tých niekoľko slov stačilo, aby si celkom získali jeho pozornosť.

"Čo je s mojou sestrou? Vrav!"

            Paolo sa na moment odmlčal. Ako mal tomuto mužovi vysvetliť situáciu v ktorej sa jeho pani nachádzala a prežiť to? Stačilo naňho pozrieť a vedel, že mu na nej veľmi záleží. Ak ju niekto mohol zachrániť tak jedine on. To mu dodalo odvahy a začal rozprávať.

"Naša pani nie je šťastná. Manželstvo ju ničí zo dňa na deň viac, pane. Keď prišla k nám na panstvo zaujala ma jej sviežosť a prirodzená krása, lebo pani Lucrezia je krásna žena. Teraz by som ju však skoro nespoznal. Zmenila sa. Takmer nehovorí, ani sa nepamätám kedy som na jej tvári naposledy videl úsmev. V očiach má neustále slzy a strach. Pri najmenšom zašuchotaní sa strháva, vankúše sú ráno celé mokré od plaču a plachty...," uhol očami pred kardinálovým upretým pohľadom. V jeho tvári videl narastajúci hnev.

"Pokračuj!" vyzval ho a krv v ňom začínala vrieť. Ak to, čo mu ten chlapec o jeho sestre hovorí, je pravda...

"Plachty sú postriekané krvou," dokončil.

"On ju bije??!" zreval Cesare a zaťal päste. Teraz už vedel, že Lucreziu nenechá v rukách toho človeka ani o deň dlhšie.

"Priprav dva kone!" povedal Michelletovi stojacemu po jeho boku. "Vyrážame okamžite!"

"Áno pane," odvetil a bežal splniť jeho rozkaz.

"Povedz mi pravdu, chlapče. Čo to zviera spravilo mojej sestre?"

"Čo sa deje za dverami ich izby vám neviem potvrdiť, Eminencia. Francesca, slúžka pani Lucrezie, videla jej telo keď ju kúpala. Bola dotlčená a samá modrina. Noc čo noc sa po chodbách hradu ozýva jej krik a plač, ale my nemôžeme nič spraviť, pane."

"Prečo mi sestra nenapísala? Zakázal jej to?" spýtal sa Cesare.

"Nie pane. Pani Lucrezia vám sama nechcela napísať, hoci sme jej to radili. Ja písať neviem, ale gróf Sforza mal pred niekoľkými dňami nehodu a teraz je pripútaný na lôžku. Bola to jediná príležitosť, kedy som mohol prísť do Ríma. Musíte ju odtiaľ odviesť pane," dopovedal Paolo.

Cesare sa naňho pozrel.

"Ďakujem ti. Za ňu i za seba. Ty," oslovil sluhu prechádzajúceho okolo.

"Vaša Eminencia," uklonil sa.

"Jedlo, vodu a nového koňa pre toho chlapca," nariadil.