Destiny

Dnes ma rodina vytiahla na túru, takže som uchodená ako kôň. Som rada, že som sa konečne dostala k počítaču a hneď som si pozrela novú epizódu TVD. S recenziou to vidím buď dnes alebo zajtra. Teraz tu mám poviedku z Karibiku. Taký malý alternatívny vývoj deja po mojom chvíľkovom výkyve s týmto filmom :D

         

            Slnečné lúče sa naposledy zatrblietali nad hladkou morskou hladinou, keď veľká oranžová guľa zapadla za obzor. Okolitý svet náhle stmavol, ale neobjavil sa nijaký zelený záblesk. Slabý vánok rozfúkal dlhé zlaté vlasy mladej ženy, ktoré sa uvoľnili z jednoduchého vrkoča. Elizabeth Turnerová sa smutne dívala na nekonečné more. Bolo prázdne a tiché rovnako ako vysoký útes na ktorom žila, rovnako ako jej dom, rovnako ako jej život. Tento nezvratný fakt na ňu doľahol rýchlo, nečakane na sklonku jedného obyčajného dňa. Už to bol takmer rok odkedy ju Will opustil kvôli svojmu poslaniu. Ďalších deväť rokov bude prevádzať duše mŕtvych na druhý svet, aby ju potom mohol na jeden deň opäť uvidieť. Desať rokov na mori, jeden deň na súši. Niekedy si myslela, že je to privysoká cena za život. Vtedy, keď spolu s Jackom Willa zachránili a prebodli srdce Davyho Jonesa bola šťastná. Radosť toho jedného okamihu ju zaslepila a nevidela následky svojich rozhodnutí. Neuvedomila si, čo ju čaká. Samota.

            Možno konala unáhlene, keď sa za Willa vydala a dobrovoľne sa zaviazala k tomuto životu. Odvtedy už nevidela ani Jacka. Zrejme bol opäť na výprave so svojou milovanou Perlou. Naháňal sa za nejakým ďalším pokladom. Hoci by si to nikdy nahlas nepriznala, chýbal jej. Jeho neustále podpichovanie, dvojzmyselné poznámky a komentáre, ktoré ju často aj proti jej vôli rozosmievali. Bol zlodej a klamár, kradol, plienil a podvádzal, ale v podstate svojej pirátskej duše bol hlavne dobrý muž. Bol jej priateľ a svojim vlastným spôsobom ho milovala rovnako ako on ju. Bola to iná láska akú cítila k Willovi, ale bola tam. Ukrytá v hlbinách jej duše, potlačená a nenaplnená.

            Elizabeth si rukou prehrabla vlasy a uvoľnené pramienky si zasunula za ucho. Od spomienok na Jacka zablúdila k svojim niekdajším dobrodružstvám. Sama prešla takmer neuveriteľným životom. Z guvernérovej dcéry až na trón ako Pirátsky kráľ. Bola na ostrove Isla de Muerta, v ríši mŕtvych na druhej strane sveta, na ostrove Isla Cruses po srdce Davyho Jonesa. Sedela za jedným stolom s najväčšími pirátskymi vládcami na svete a teraz uviazla sama na takmer pustom ostrove, strážiac živé srdce Williama Turnera.

            Pritiahla si pevnejšie šatku, ktorú mala ovinutú okolo pliec. To, čo mala sa jej teraz zdalo málo. Mala len devätnásť rokov, chcela niečo viac. Chcela život aký viedla predtým. Život, kde by sa jeden deň nepodobal druhému ako vajce vajcu. Chcela...

            Náhle ju zo zamyslenia vyrušilo špliechanie mora. Vlny sa trieštili na ostrých skalách a keď zdvihla zrak sotva pár míľ od ostrova zbadala loď. Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie a podišla niekoľko krokov dopredu. Spoznala by ju kdekoľvek. Impozantná loď s čiernymi plachtami. Čierna Perla.

"Jack," zašepkala a pery sa jej roztiahli v šťastnom úsmeve. Šatka jej skĺzla z pliec keď sa rozbehla k pláži.

 

O štyri roky neskôr v Zátoke vrakov

            Elizabeth otočila stranu a očami blúdila po stránke. Mala by sa sústrediť na to, čo číta, lebo to bolo dôležité, ale v tomto neznesiteľnom hluku, ktorý panoval všade navôkol to bolo takmer nemožné.  Zátoka vrakov síce bola výborne opevnená, nedobytná pevnosť, ale rozhodne chýbalo akékoľvek miesto, ktoré by sa aspoň vzdialene dalo označiť ako pokojné. Zabuchla obrovskú knihu v koženej väzbe až sa z nej zodvihla vrstva prachu.

"Trochu citu, Vaše veličenstvo. Ak ho zničíte neexistuje kópia," poznamenal suchý hlas a z prítmia pri dverách sa vynoril starý pirát. Elizabeth sa usmiala a kývla mu rukou, aby podišiel bližšie.

"Kapitán Tegue," pozdravila ho. "Ospravedlňujem sa, viem, že ste na Zákonník citlivý."

Pirát sa uškrnul keď sa posadil do kresla v rohu miestnosti.

"Nie až tak, ako si všetci myslia. Ale budí to dojem mimoriadnej autority," poznamenal.

"Vďakabohu, čo by sme bez nej inak robili?"

"Veľa nie, keďže by to tu do troch dní ľahlo popolom." Obaja sa zasmiali.

"Mimochodom, čo ste hľadali, Vaše veličenstvo? Niečo konkrétne?" spýtal sa. Elizabeth sa oprela o chrbát svojej stoličky a zamyslene klepala prstami po kožených opierkach. Pohľadom preletela po izbe v ktorej žila už štyri roky, odkedy prišla do zátoky vrakov. Rovnako ako ostatné priestory aj toto bola kajuta starej lode dnes tvoriaca súčasť impozantnej pevnosti. Drevom obložené police boli lemované množstvom kníh a spisov prevažne o námorníctve, ale prekvapivo tam bola aj beletria a ešte veľa námorných máp. V rohu stála skriňa s oblečením a zbraňami a oproti nej pohodlná drevená posteľ s červeným brokátovým baldachýnom. Pod malým oknom mala Elizabeth stôl, teraz pokrytý kopami poznámok a spisov zaťažených jej pištoľou. Milovala túto miestnosť od prvého okamihu. Bol to práve kapitán Tegue, ktorý jej ju ponúkol po jej príchode. Povedal, že už dlho je nepoužívaná, ale určite sa jej bude páčiť. Mal pravdu, hoci niekedy bolo bolestivé ležať večer v posteli a uvedomovať si komu patrí. Bezmyšlienkovite pootočila glóbusom postaveným vedľa nej. Počula ako si kapitán Tegue vzdychol.

"Prestaň sa trápiť, Elizabeth. Späť ho to neprivedie."

"Tak veľmi to na mne vidieť?" opýtala sa skleslo.

"Možno iní si to nevšimnú, ale ja ťa poznám."

"Viete, keď som vás požiadala o Zákonník, chcela som vedieť, kam až siahajú moje právomoci ako Pirátskeho kráľa. Chcela som vedieť, či je možné predvolať konkrétneho pirátskeho vládcu aj mimo stretnutia Bratského snemu. Ale dokonca ani tento prekliaty úrad mi nedokáže pomôcť!" Nahnevane buchla rukou o stôl a postavila sa.

"Chýba ti." Nebola to otázka, ale konštatovanie.

"Každý jeden deň," priznala. "Myslela som si, že to prejde. Že sa pohnem ďalej, ale nemôžem. Pred očami mám neustále pripomienku, ktorá mi nedovolí zabudnúť, ale ani mi nevráti, čo som stratila. Jack mal pravdu. Som pirátka. Som sebecká. Nestačí mi polovica, keď viem, že by som mohla mať všetko."

"To nie je pirátstvo," poznamenal Tegue. "Je to najprirodzenejší ľudský cit. Láska."

"Máte pravdu," usmiala sa napokon Elizabeth. Skôr než však mohla ešte niečo dodať dvere na jej kajute sa rozleteli a dnu vbehlo drobné dievčatko.

Nohavice jej siahali poniže kolien a takmer do polovice boli zakryté tmavočervenou košeľou v páse stiahnutou hnedou stuhou. Dlhé čierne vlasy sa v neposlušných kučerách vlnili po chrbte a v opálenej tváričke svietili tmavohnedé oči.

"Angelica, miláčik čo sa deje?" spýtala sa veselo očakávajúc, že sa jej dcérka prišla opäť pochváliť s novým dobrodružstvom alebo objavom.

"Mami, poď sa pozrieť! V zátoke je Čierna Perla!" volala vzrušene Angelica a ťahala mamu za rukáv. Elizabeth na ňu chvíľu neveriacky hľadela, ale vzápätí sa rozbehla po schodoch dole priamo k zátoke.

Vlasy sa jej uvoľnili s pevného uzla a viali okolo tváre. Líca mala mierne začervenané z behu keď dorazila k prístavnému mólu. Priamo pred ňou bola Perla. Krásna a impozantná ako vždy. Plachty mala zvinuté a na palube bol nezvyčajný ruch. Trochu ďalej za ňou kotvila ďalšia loď. Bola väčšia a mala tmavé krvavočervené plachty. Pomsta kráľovnej Anny. Barbossa.

"Slečna Elizabeth, vďakabohu, že ste tu," počula ako niekto volá jej meno.

"Pán Gibbs," pozdravila starého priateľa s úsmevom. "Rada vás vidím. Čo robíte v zátoke? Kde je Jack?" Videla ako Gibbs zvážnel a jej úsmev sa pomaly vytrácal.

"Čo sa stalo?"

"Jack bol zranený, slečna Elizabeth. Potrebujeme vašu pomoc. Ste jediná na koho sme sa mohli obrátiť."

Elizabeth zbledla. Na ruke pocítil dotyk malej teplej dlane. Angelica ju chytila za ruku. Stisla ju a keď zodvihla pohľad zbadala kapitána Barbossu ako sa na ňu uprene díva z okraja móla. Odvrátila zrak a posunkom naznačila Angelice, aby šla dnu.

"Prineste ho dovnútra, pán Gibbs. Urobím všetko čo budem môcť," sľúbila. Kývla na mladého chlapca, ktorý k nej okamžite podišiel.

"Kapitánka Swanová."

"Priveď kapitána Tegua ku mne, hneď. A nech mi donesú čisté plátno a horúcu vodu," prikázala mu.

"Áno pane," odvetil a bežal splniť je požiadavky.

 

*  *  *

 

            Elizabeth opláchla kus plátna vo vode a siahla po čistých obväzoch. Obviazala ranu a pevne ju stiahla. Chrbtom ruky si pretrela čelo a zrak jej padol na medenú misu s vodou. Teraz bola sfarbená Jackovou krvou do červena. Jeho rana bola hlboká, ale nevyzeralo to veľmi zle aj keď spočiatku bola iného názoru. Nebol pri vedomí, ale podľa rumového oparu vôkol neho za to mohlo skôr množstvo alkoholu, čo musel vypiť aby utlmil bolesť, než samotné zranenie. Teraz spal a Elizabeth sa rozhodla nechať ho tu a radšej ho nepremiestňovať. Ona sa môže vyspať pri Angelice. Za sebou počula tichý rozhovor medzi kapitánom Teguom a pánom Gibbsom. Otočila sa k nim.

"Bude v poriadku," ubezpečila ich. "Potrebuje si len oddýchnuť. A ja tiež."

"Ďakujem vám, slečna Elizabeth. My sme ho neboli schopní ošetriť. Aj keby sme chceli, kapitán by to nedovolil." To sa naňho podobá, pomyslela si.

"Pán Gibbs, čo sa vlastne stalo?" zaujímala sa. Naznačila mu, aby sa posadil a ponúkla mu pohár rumu. Vďačne sa usmial. Kapitán Tegue medzitým odišiel, zrejme už všetko vedel. Pán Gibbs sa napil a začal rozprávať.

"Boli sme práve pri pobreží Španielska. Zaútočili sme na obchodnú loď patriacu k Východoindickej spoločnosti. Ani po Beckettovej porážke sa celkom nestiahli čo je dôvod prečo sa tak často stávajú obeťami všetkých pirátskych lodí na mori. Jack bol na ich palube. Bojoval zo štyrmi naraz. Niekto ho dostal zozadu. Bol to zákerný trik. Nikto by sa kapitána neodvážil napadnúť spredu. Ja som bol na druhej strane lode. Len som videl ako padol k zemi. Ponáhľal som sa k nemu, ale on ma odbil so slovami, že mu nič nie. Viete aký je," poznamenal a Elizabeth prikývla. Jack si nikdy neprizná porážku.

"Ako ste vedeli, že som v zátoke vrakov?"

"Nevedeli sme," priznal pán Gibbs. "Plánovali sme ísť do Tortugy keď sa tá rana zhoršila, ale potom som raz v noci začul Jacka vysloviť vaše meno. Zrejme zo spánku. Nebol v stave, aby som s ním hovoril, ale keď som si vzal jeho kompas naviedol nás presne do zátoky vrakov."

"A čo Barbossa? Prečo prišiel s vami?" spýtala sa. Aj keď pirátsky kapitán dávno nebol jej nepriateľ stále mala v pamäti ich prvotné stretnutie a prvé pirátske dobrodružstvo.

"Stretli sme sa niekoľko míľ pred zátokou. Len náhoda, musel sem mieriť kvôli zásobám, alebo potreboval zakotviť. Neviem vám povedať slečna Elizabeth," odvetil.

"Ďakujem pán Gibbs. Pôjdem si ľahnúť. Ak chcete nájdite si pokojne izbu alebo sa môžete vrátiť na loď," ponúkla mu.

"Vrátim sa na loď k posádke. Keby sa niečo dialo, nájdete ma tam," povedal a spolu zamierili k dverám.

Elizabeth prešla k posledným dverám na konci chodby a vošla do izby svojej dcéry. Angelica sedela na posteli a v rukách držala obrázok, ktorý jej ona nakreslila na minulé narodeniny. Bola to Čierna Perla. Angelica ju poznala nielen z obrázku, ale aj z maminho rozprávania. Elizabeth jej zvykla rozprávať o svojich dobrodružstvách na mori a všetky sa spájali s kapitánom Sparrowom.

"Uzdraví sa kapitán, mami?" spýtala sa keď sa posadila k nej.

"Pravdaže sa uzdraví Angelica. Stačí pár dní a fľaša rumu," povedala so smiechom a Angelica sa k nej pridala.

"A môžem sa naňho ísť zajtra pozrieť?"

Elizabeth zaváhala.

"O tom sa porozprávame zajtra. A teraz do postele," zavelila a poriadne ju pozakrývala prikrývkami.

 

*  *  * 

            Keď Elizabeth ráno vstala, prebudil ju ako obyčajne všadeprítomný krik pirátov. Pri pohľade na Angelicu, pokojne spiacu vedľa nej sa usmiala. Neprebudila by ju ani rana z dela priamo pred jej dverami. Obliekla sa, dala jej pusu na čelo a vykĺzla na chodbu. V dolnej miestnosti už bolo na stole jedlo. Uchmatla si len niekoľko kúskov ovocia a pečivo. Nebola hladná. Chcela ísť za Jackom. O Angelicu sa neobávala. Keď vstane a bude hladná niečo si vezme. Piráti by jej ochotne dali aj svoje jedlo ak by povedala, že ho chce. Malej pirátskej princeznej vždy vo všetkom vyhoveli. Nehovoriac o plnohodnotnej podpore kapitána Tegua, či už pri nejakej požiadavke alebo pri každom dobrodružstve, ktoré by ona sama neschválila. Na svoj vek bola odvážna a nespútaná. Potrebovala voľnosť a nikde dlho neobsedela. Neprekvapovalo ju to. Kývla ostatným na pozdrav a zamierila ku schodom na poschodie. Sotva položila nohu na prvý schod niekto na ňu zavolal.

"Pani Turnerová..." Elizabeth zastala, ale neotočila sa. Poznala ten posmešný, ironický hlas.

"Je to kapitánka Swannová, kapitán Barbossa," opravila ho a podišla bližšie. Hoci bola formálne (ak sa to tak dá nazvať) vydatá za Willa, používala radšej svoje meno spoločne s titulom. Barbossa sa uškrnul.

"A čo vaša princezná, Vaše Veličenstvo? Tiež Swannová, alebo má meno po otcovi?"

"Neviem o čom hovoríte," poznamenala. Na tvári mu však videla, že pozná pravdu.

"Ale no tak, slečna Elizabeth. Predsa si nebudeme klamať, sme niečo ako starí známi, no nie? Tá malá akoby svojmu otcovi z oka vypadla. To pozná každý, kto Jacka aspoň raz videl. Mali by ste mu to povedať," povedal ticho, aby ho ostatní v miestnosti nepočuli. "Síce sme piráti, ale určitú fair play uznávame." S tými slovami sa otočil na päte a prešiel k ostatným chlapom ku stolu. Elizabeth vybehla po schodoch. Jack ležal v posteli a podľa pravidelného dychu poznala, že spí. Chvíľu zamyslene študovala jeho tvár a musela uznať, že Barbossa mal pravdu. Angelica bola jeho malou kópiou. Teraz vedela, že pri pohľade na ňu ostatní piráti v Zátoke vrakov nevidia iba postavenie jej matky, ale najmä pohľad jej otca, pirátskeho vládcu Karibiku, Jacka Sparrowa.

            Prešla pohľadom po jeho tvári a potom klesla nižšie. Mal rozhalenú košeľu odkedy mu čistila zranenie. Jeho opálená pokožka kontrastovala s bielou látkou a ponúkala lákavý pohľad na pevnú svalnatú hruď. Videla tenké jazvy, pozostatky mnohých bojov počas rokov na mori. Vtedy si všimla zvláštne tetovanie tesne pod kľúčnou kosťou. Bolo nové. Elizabeth si bola určite istá, že keď takto Jacka naposledy videla nebolo tam. A rozhodne mala možnosť vidieť ho poriadne. Usmiala sa pre seba a zvedavo sa naklonila bližšie. Jeho tetovanie znázorňovalo malú labuť. Mala zložené krídla a hrdo zodvihnutú hlavu. Zamyslene po nej prešla končekmi prstov. Ruka sa jej trochu chvela keď skĺzla po jeho hrudi. Chcela cítiť jeho pokožku pod svojou. Dotkla sa perami jeho tetovania a nežne ho pobozkala, kým jej ruka naďalej blúdila po Jackovej hrudi. Tep sa jej zrýchlil. Zablúdila očami k jeho tvári. Mäkké pery ju lákali, chcela ho znovu ochutnať, cítiť tú sladkosť a vášeň. Prešla mu prstom po perách, ale zaváhala. Skôr než sa nazdala ju niečia ruka pritiahla bližšie a ich ústa sa stretli vo vášnivom bozku. Jack ju objal okolo pása a vkĺzol jazykom medzi jej ružové pery. Druhou rukou zašiel do hodvábnych hlasov. Elizabeth mu mäkko zastonala do úst. Keď sa po niekoľkých minútach odtiahla tvár mala mierne červenú a bola zadýchaná. Stretla sa s obsidiánovo čiernymi očami. "Vidím, že som ti chýbal," povedal a vo svetle slnečných lúčov prenikajúcich zvonku sa zaleskli jeho zlaté zuby.

"Jack!" vyhŕkla s radosťou a hodila sa mu okolo hrdla. Jeho paže ju uzavreli v tesnom objatí. Tak dlho po tom túžila. Vzápätí sa však odtiahla a keď videla jeho sebavedomý úsmev zasiahla ju realita v ktorej žila posledných takmer päť rokov. Realita v ktorej nebol.

"Vidím, že už si v poriadku," povedala snažiac sa udržať si pokojný výraz v tvári. "Raňajky sú dole. Dobrú chuť," zaželala mu a vybehla z izby.

 

            Jack za ňou chvíľu neveriacky hľadel. V skutočnosti bol hore od chvíle keď vošla do izby. Vychutnával si jej malú expedíciu jeho telom a bol zvedavý kam až zájde. Keď sa naklonila k nemu a on na tvári zacítil jej teplý dych bol v pokušení dať jej vedieť, že už nespí. Túžil sa jej dotknúť. Nevydržal to, musel ju pobozkať. Chcela ho, rovnako ako on ju. Mohol to cítiť. Díval sa, ako vybehla z izby. Chcel ísť za ňou, ale keď sa pokúsil postaviť rana začala bolieť. Musel teda klesnúť späť do postele. Keď sa potom rozhliadol prekvapene si uvedomil, prečo mu miestnosť bola taká známa. Bola to jeho stará izba, ktorú používal už ako chlapec. Nikto v nej nebýval odkedy odišiel zo zátoky vrakov.

"Tegue," zamrmlal si popod fúzy. Od jeho otca to bol podpásový trik, ponúknuť ju Elizabeth. Predstavil si ju, ako každý večer zaspáva v jeho posteli a bola to myšlienka, ktorú nemohol dostať z hlavy počas nasledujúcich dvoch dní. Už za ním neprišla, zato tam bol Barbossa, ktorý si zrejme nemohol odpustiť niekoľko podpichovačných poznámok, kým bol v tomto stave samostatnej neschopnosti. Po pár minútach sa ho Jack rozhodol ignorovať a Hector s úškrnom na tvári odišiel. Na tretí deň už viac nedokázal ležať a zamieril do prístavu. Vedel, že Gibbs bude na Perle.

"Kapitán, ste už v poriadku?" spýtal sa hneď ako ho uvidel vstupovať na loď.

"O tom nepochybujte pán Gibbs," odvetil. "A čo Perla?"

"Všetko pripravené na vyplávanie. Odídeme kedy poviete. Doplnili sme potraviny, zbrane a samozrejme rum. Chceš vyplávať Jack?"

Jack naňho zamyslene pozrel. Nechcel ešte odísť. Chcel Elizabeth, ibaže ona s ním nehovorila. Vyhýbala sa mu.

"Nie, zatiaľ nie. Ale udržuj loď pripravenú," povedal a zamieril do svojej kajuty. Nemohol sa vrátiť späť. Radšej ostal na lodi. Gibbs sa za ním zamračil. Jacka niečo trápilo a to nikdy nie je dobré znamenie.

 

            Angelica sa opatrne rozhliadla po okolí očami hľadajúc svoju mamu. Zbadala ju na druhej strane miestnosti. Elizabeth sedela za stolom, pred sebou mala rozložených niekoľko kníh a pri ruke mala položený kompas. Pracovala. Angelica sa len pousmiala. Presne jej to pasovalo do dnešných plánov. Konečne mala príležitosť na svoje malé dobrodružstvo. Posledných niekoľko dní ju jej mama mala neustále pod dohľadom. Zvláštne. Tento krát však bola zamestnaná a ona sa nepozorovane vykradla von. Dobehla do prístavu a ihneď zbadala loď na ktorú bola tak veľmi zvedavá. Čierna Perla bola ukotvená v malej zátoke na západnej strane zátoky. Obzrela sa ponad plece a potom sa vybrala priamo k nej. Nevšimla si skúmavý pohľad kapitána Barbossu, stojaceho pri neďalekej palme s jablkom v ruke.

Opatrne vybehla po mostíku až na palubu a nadšene sa dívala vôkol seba. Loď bola presne ako na jej obrázku. Každý detail. Vedela, že jej mama strávila na Perle niekoľko rokov, ale nikdy si nemyslela, že je taká krásna. Paluba bola nezvyčajne prázdna. Všetci boli zrejme na brehu. Rozhodla sa teda využiť príležitosť k podrobnej prehliadke. Vybehla po schodoch na mostík a zamierila ku kormidlu.

 

            Jack otrávene odhodil spis v ktorom listoval a prešiel ku dverám svojej kajuty. Potreboval čerstvý vzduch. Vyšiel von a jeho pohľad upútal drobný chlapec stojaci pri kormidle jeho milovanej lode.

"Čo to..." zahundral a niekoľkými krokmi bol pri ňom.

"Hej chlapče!" zavolal a položil mu ruku na rameno. Angelica prekvapene skríkla keď sa ocitla tvárou v tvár pirátskemu kapitánovi. Potom sa jej na tvári rozhostil úsmev. Konečne sa stretáva s kapitánom Jackom Sparrowom.

Jack na ňu prekvapene hľadel. Až keď uvidel jej tvár uvedomil si, že je to dievča. Oblečená bola v krátkych nohaviciach a košeli väčšej než by potrebovala, ktorú mala v páse stiahnutú farebnou šatkou. Dlhé čierne vlasy jej padali do polovice chrbta. Zdala sa mu akási známa.  

"Máte povolenie na pobyt na tejto palube, mladá dáma?" opýtal sa týčiac sa nad ňou, ale s úsmevom. Angelica sa zasmiala.

"Kapitán Tegue hovorí, že ak budem šikovná nikdy povolenie potrebovať nebudem."

Jack sa uškrnul. Takže malá pirátka.

"Ty poznáš Tegua?" spýtal sa, lebo ho to zaujalo. Jeho otec, strážca Pirátskeho zákonníka nebol typ, ktorý by rozdával deťom rady do života.

"Kapitána Tegua," opravila ho automaticky a trochu sa zamračila. "Áno, od malička," odvetila mu na otázku. Jack sa k nej sklonil. To dievča ho zaujalo.

"Ako sa vlastne voláš, malá pirátka?"

"Angelica, kapitán Sparrow."

"A čo robíš na mojej lodi Angelica? Sama?"

"Bola som zvedavá, počula som o nej príbehy ale moja mama ma nechcela pustiť. Našťastie teraz má prácu a nevšimla si, kedy som odišla," povedala a sprisahanecky naňho žmurkla.

"Zvedavosť je nebezpečná vlastnosť," poznamenal. Z vlastnej skúsenosti vedel o čom hovorí.

"To vraví aj moja mama. Lenže ak nebudem zvedavá nič sa sama nedozviem," oponovala mu. Jack sa zasmial. To dievčatko sa mu páčilo. Bol zvedavý, kto boli jej rodičia. Museli byť zo zátoky Vrakov a žiť v pevnosti, inak by nepoznala Tegua.

"To bude pravda. V tom prípade, smiem vás previesť po lodi, madam?" spýtal sa galantne a trochu sa jej uklonil. Angelica nadšene prikývla. Kapitán Jack sa jej páčil. Nevedela prečo ju sem mama nechcela pustiť.

 

Medzitým pán Gibbs vyšiel z pevnosti a zamieril k lodi. Začul smiech prichádzajúci z Perly a pri kormidle zbadal Jacka s malým dievčaťom. Už ju predtým zahliadol v prístave v deň keď prišli. Bola so slečnou Elizabeth. Niečo ho na nej vtedy upútalo, ale nebol čas na bližšie skúmanie. Keď ju však teraz videl s Jackom podoba medzi päťročným dievčatkom a kapitánom Sparrowom sa nedala prehliadnuť.

"Svätá Panna..."

"Na to, že je slávny kapitán Jack Sparrow mu to zatiaľ veľmi nedochádza, čo poviete pán Gibbs?" ozval sa pobavený hlas a Gibbs sa otočil.

"Kapitán Barbossa, o čom to hovoríte?"

"Ale no tak...To by ste museli byť buď slepý alebo jej otec, aby ste si to nevšimli, že? Pretože jej otec rozhodne slepý je. Ja s ním síce dni netrávim, ale keď sa na tú malú pozriem je mi jasné s kým bol pred piatimi rokmi a čo robil," odvetil Barbossa a kývol rukou k Perle. Angelica nadšene pobehovala vôkol Jacka a on jej niečo hovoril.

"Zdá sa, že slabosť pre Jacka zdedila po matke."

Gibbs sa uškrnul. Ak zdedila aj povahu svojich rodičov, rozhodne tu ešte bude veselo.

 

Elizabeth zodvihla hlavu od poznámok a rozhliadla sa po miestnosti. Niekoľko pirátov hralo v rohu pri stole kocky, ale inak bol všade až prekvapivý pokoj. Očami hľadala Angelicu. Nikde nebola. Pri dverách zbadala pána Ragetiho.

"Kapitánka Swanová," pozdravil ju chudý pirát a usmial sa. Elizabeth mu kývla.

"Nevideli ste Angelicu?" opýtala sa, ale on pokrútil hlavou.

"Včera večer sa vypytovala na Čiernu perlu. Počúvala príbehy, ktoré sme rozprávali," dodal ešte, kým Elizabeth už vybehla von. Teraz jej už bolo jasné, kde je. Malá pirátka využila prvú príležitosť, kedy nedávala pozor a odkradla sa na jediný výlet, ktorý by jej neschválila. Prebehla po ceste a zamierila k Perle. Nevšimla si dvoch mužov stojacich v tieni stromu.

"Zdá sa, že to dnes bude zaujímavé," poznamenal pán Gibbs, keď sa za ňou díval.

"A ja to rozhodne nepotrebujem počuť," odvetil kapitán Barbossa a usmievajúc sa popod fúzy vykročil opačným smerom.

Elizabeth sa obzerala po palube, ale nikoho nevidela. Loď bola očividne prázdna. Zamierila ku kapitánovej kajute, keď ju zastavil veselý smiech. Soprán a bas. Kombinácia, ktorú okamžite spoznala. Otvorila dvere a naskytol sa jej pohľad na Jacka sediaceho za svojim stolom. Na kolenách mu sedela Angelica, ktorá v rukách držala jeho kompas a zvedavo si ho prezerala. Obaja zodvihli hlavu, keď sa zabuchli dvere a na ňu sa dívali dva páry rovnakých čiernych očí.

"Ups...ahoj mami," ozvala sa Angelica a previnilo uhla pohľadom.

 

            Jack sa zarazene díval na Elizabeth stojacu vo dverách. A potom počul Angelicu. Mama. To slovo mu chvíľu rezonovalo v ušiach. Elizabeth mala dcéru. Preletel pohľadom medzi nimi.

"Veľmi sa na otca nepodobá," ozval sa napokon, keď nenašiel žiadne Willove črty. Videl ako si nervózne zahryzla do pery a trochu sa naňho zamračila.

"Práveže sa až veľmi podobá na svojho otca," povedala a jej hlas znel nahnevane. "Na otca, ktorého nikdy nepoznala, lebo odišiel skôr než sa o nej mohol dozvedieť. Jej otec ma opustil kvôli láske, ktorú nebol ochotný obetovať. Láske k moru." vyprskla nahnevane. Jack zarazene hľadel na svoju päťročnú dcéru a potom na Elizabeth. Vtedy pochopil. Dôvod prečo mu bola od začiatku taká známa. Prečo ju mal nepochopiteľne rád, hoci ju sotva poznal. Jej črty mu pripomínali seba, len si to neuvedomoval. Dôvod, prečo poznala Tegua, prečo Elizabeth bývala v jeho starej izbe, prečo dievčatko poznalo Perlu aj jeho.

"Ty si môj otec," vyrušil ho zo zamyslenia prekvapený hlások. Angelica stála a v rukách držala jeho kompas. Šípka ukazovala priamo na neho.

"Tvoj kompas ukazuje na to, čo chcem zo všetkého najviac. Ja som vždy chcela len jednu vec - svojho ocka," šťastne sa usmievala a hodila sa mu okolo hrdla. Jej malé rúčky ho potiahli za vlasy. Jack bol prekvapený, ako veľmi mu záležalo na tom, aby malá pirátka bola šťastná a akým šťastným robilo jeho vedomie, že on bol tou príčinou prečo jej na tváričke žiaril úsmev. "Angelica," oslovila ju vzápätí Elizabeth, ktorá doteraz stála obďaleč. "Choď teraz domov, ja sa chcem s Jackom porozprávať."

"Ale..," chcela namietnuť, prerušil ju však Jack.

"Len poslúchni mamu a zajtra môžeš prísť opäť. Naučím ťa kormidlovať," sľúbil a sprisahanecky na ňu žmurkol. Radostne prikývla a vybehla z kajuty. Elizabeth sledovala ako zamierila k pevnosti a potom sa otočila k Jackovi. Čakala nadradený pohľad, úškrn alebo hnev len nie to čo videla. Sklamanie. Cítila nepatrné bodnutie v hrudi.

"Prečo si mi to nepovedala?" spýtal sa Jack. Podišla bližšie k nemu.

"A ako som ti to mala povedať? Alebo kam? Jeden týždeň Jack! Len jeden týždeň a zrazu si bol preč. Žiadny lístok, poznámka, ani zbohom. Len prázdna posteľ keď som sa ráno zobudila. Netvár sa teraz tak ublížene, keď jediný kto si za to môže si len ty sám," povedala dívajúc sa mu do očí, ktoré jej toľko pripomínali Angelicine.

"Mal som snáď právo vedieť o tom, že mám dcéru!" namietol a postavil sa oproti nej.

"Ty si mal v prvom rade možnosť výberu a vybral si si more a Perlu predo mnou! Ja som musela prijať situáciu v ktorej som bola. Vieš vôbec ako som sa cítila??! Bola som tehotná a sama. Vydatá, ale bez manžela a otec môjho dieťaťa bol preč. Chceš ma obviňovať?? Urobila som, čo som považovala za správne!" kričala, ale v kútikoch očí sa jej zaleskli slzy. Podišla pár krokov bližšie k nemu a pozrela mu do tváre.

"Ja som ti to chcela povedať Jack," priznala a slzy jej tiekli po lícach.

"Chcela som, aby ťa naša dcéra poznala. Lenže ako som ti to mala dať vedieť? Žila som tu päť rokov a dúfala, že sa možno raz ukážeš, ale deň za dňom som potom začala strácať nádej. Angelica ťa poznala len z príbehov ale nevedela, že si jej otec. Napriek tomu ťa obdivovala. Vieš vôbec, aké to bolo?! Keď za mnou prišla, chcela aby som jej rozprávala o slávnom kapitánovi Jackovi Sparrowovi? Keď sa na mňa pozrela a ja som v jej tvári videla teba. Moja vlastná dcéra bola každodennou pripomienkou toho, čo som stratila a prečo, Jack?? Prečo??!" Elizabeth už viac nevládala a klesla na kolená. Skôr než dopadla na zem zachytili ju silné paže a Jack ju pevne objal.

Toto nechcel. Nechcel jej takto ublížiť. Mala pravdu. On nemal najmenšie právo ju súdiť. Netušil čím si musela prejsť. Keby bol vtedy ostal s ňou, dnes by bolo všetko iné. Lenže si sebecky vybral more pred ženou, ktorú miloval.

"Je mi to ľúto, miláčik," ospravedlňoval sa kým ju nežne hladil po vlasoch. "Bol som hlupák Lizzie. Mal som s tebou ostať. Dnes by mohlo byť všetko inak. Mohol som Angelicu poznať." Elizabeth zodvihla hlavu a pozrela sa naňho. Takmer neverila vlastným ušiam. Veľký kapitán Sparrow sa naozaj ospravedlnil. Priznal svoju chybu. Videla, že to naozaj ľutuje. Keby mohli vrátiť čas, ich rozhodnutia by boli iné. Prešla mu prstami po tvári a vášnivo ho pobozkala. Chcela to spraviť, tak veľmi.

Neváhal a bozk jej okamžite oplatil. Vkĺzol jazykom medzi jej pery a vychutnával si sladkosť jej úst. Bola fantastická. Rovnako ako pred rokmi. Nič sa nezmenilo a on ju chcel. Teraz. Okamžite.

Vzal ju do náručia a zamieril k svojej posteli. Elizabeth mu zaplietla ruky do vlasov pritískajúc sa k nemu čo najbližšie. Cítila jeho dlane pod košeľou, hladil jej ploché brucho a jeho zvedavé prsty postupovali vyššie. Tlmene mu zavzdychala do úst.

"Lizzie," zašepkal keď perami blúdil po jej ušnom lalôčiku, Drobnými bozkami skĺzol na krk. Oblečenie sa zrazu stalo nadbytočným a obaja hľadali čo najrýchlejší spôsob ako sa ho zbaviť. Jack ju položil na posteľ a sklonil sa nad ňu.

"Chcem ťa Lizzie, teraz," povedal a hlas mu zhrubol túžbou.

"Áno...," odvetila a na tvári mala úsmev.

*  *  *

Jack sa na ňu díval a obdivoval jej tichú krásu. Dokonca aj v spánku a strapatá bola stále nádherná. Na tvári sa jej pohrával nežný úsmev a on premýšľal. Musel byť blázon, keď ju vtedy nechal na ostrove samú. Ale William musel byť ešte väčší hlupák, keď vyhlasoval, že ju miluje, ale napriek tomu pristal na život, ktorý mu umožnil vidieť ju raz za desať rokov.

Počas svojho života spravil nespočet chýb, ale jediná, ktorú naozaj ľutoval bolo, že pred piatimi rokmi odišiel. Pohladil Elizabeth po tvári a z čela odhrnul zatúlaný prameň vlasov. Pri jeho dotyku sa mu pohla v náručí a privinula sa bližšie. Rukou zavadila o jeho nahú hruď. Jack sa uškrnul. Vedel, že už nespí.

Pobozkal ju na pery a ona sa k nemu okamžite pridala v bozku, ktorý sa z letmého razom zmenil na vášnivý.

Užíval si vzájomnú blízkosť, dotyk jej nahého tela na svojom, kým ho nevyrušila zo zamyslenia.

"Kedy odídeš?" spýtala sa a on sa na ňu prekvapene zadíval.

"Chceš, aby som odišiel, Lizzie?" vrátil jej otázku. Elizabeth sa posadila na posteli a keď z nej skĺzla prikrývka poodhalila krivky jej tela.

"Viem len, že nikdy neostaneš. Nedokázal by si žiť bez mora a bez Perly."

"A ty chceš, aby som si vybral. Mám pravdu?" Mlčala, ale ako odpoveď mu to stačilo. Ženy a ich povaha, pomyslel si. Neustále potrebujú mať pocit, že sú uprednostňované, aj keď nikdy by nahlas nepriznali, že to chcú.

"Ja si nemusím vyberať Lizzie. Som kapitán Jack Sparrow, kapišto?" spýtal sa s úsmevom a v posledných slnečných lúčoch prenikajúcich cez okno sa zaleskli jeho zlaté zuby.

"A čo tým myslíte, kapitán?" opýtala sa zvodným hlasom nakloniac sa bližšie k nemu.

Jej horúci dych ho pošteklil na tvári. Strhol ju a prevrátil na chrbát. Elizabeth ležiaca teraz pod ním sa veselo zasmiala.

"Poď so mnou, Lizzie. Milujem ťa," povedal potichu hľadiac jej do očí a ona v nich videla to, čo doteraz vždy cítila keď bola s ním. Keď ju držal v náručí, keď ju bozkával, keď sa s ňou miloval. Lásku.

"Nemôžem žiť bez teba a bez našej dcéry, nie keď som už aj tak stratil päť rokov. Odíď so mnou. Život na brehu nie je ani pre teba. More ti chýba rovnako ako mne a ty to vieš," díval sa na ňu a Elizabeth prikývla. Mal pravdu. Už ju unavoval život, ktorý viedla a aj keď bol lepší ako monotónne dni na ostrove po Willovom odchode stále to bolo málo. Nechcela len svoj prázdny titul kapitána. Chcela život, ktorý by tento titul skutočne napĺňal. A presne to jej ponúkal Jack. Život pre ktorý bola stvorená rovnako ako on.

"Kedy vyplávame?"

 

*  *  *

Angelica natešene kráčala za mamou k prístavu. Dnešný deň bol pre ňu výnimočný. Pred ňou bola Čierna Perla. Teplý západný vietor nadúval rozvinuté čierne plachty a na stožiari sa trepotala vlajka. Loď bola pripravená k odchodu. Elizabeth zľahka vybehla po mostíku a podišla ku kapitánovi, ktorý sa na ňu sprisahanecky usmial. Jej rodičia na seba žmurkli a oči im pri tom svietili. Angelica sa šťastne usmiala. Zastala a ponad plece sa obzrela. Zátoka vrakov sa hrdo vypínala v celej svojej kráse, akoby sa aj samotná pevnosť chcela prezentovať vo svojom najlepšom svetle. Toto miesto milovala. Narodila sa tu a žila tu päť rokov. Nikto nepoznal tajné zákutia tak ako ona. Prežila tu nejedno dobrodružstvo rovnako ako nekonečné večery sediac na kolenách kapitána Tegua a počúvajúc príbehy o svojom otcovi. Bude jej to chýbať. Jack jej podal ruku a pomohol jej nastúpiť. Vzápätí muži vytiahli kotvu a loď sa pohla od brehu.

"Páni," Jack sa postavil pred posádku a všetky oči teraz smerovali ku kapitánovi.

"Naša posádka odo dnes rozrástla o dvoch členov. Kapitánka Swannová," pokynul smerom k Elizabeth a muži sa len usmiali. Vzťah ich kapitána ku slečne Elizabeth, ako ju zvykli nazývať tí, ktorí si jej pirátske začiatky pamätali, bol v Karibiku všeobecne známi.

"A budúca kapitánka Angelica Pearl Sparrow," predstavil svoju dcéru a Angelica podišla trochu dopredu. Bolo to po prvý raz, čo počula svoje celé meno. Páčilo sa jej. Usmiala sa na svojich rodičov stojacich za ňou.

"A čo to znamená?" pokračoval Jack smerom k posádke. "Menší podiel na koristi pre vás a viac zábavy pre mňa, samozrejme," uškrnul sa a pozrel na Lizzie po jeho boku.

Po palube sa rozľahol hlasný smiech pirátov.

"A viac práce pre mňa," zahundral si pán Gibbs popod nos, vediac ako bude odteraz kapitán tráviť voľný čas. A nielen ten voľný.