Search

utorok 18. marca 2014

Prednáškový utorok: slovenčina vs. história

Je večer, som na izbe a práve som sa vrátila z mojej poslednej dnešnej prednášky - dejiny umenia. Na úvod musím povedať, že som zažila veľké sklamanie, keď mi vyučujúci doktor oznámil, že sa budúci semester nebude konať historická exkurzia. Vraj prvýkrát sa mu stalo, že by nebol záujem. Klasika. Práve ja som v roku, kedy sa náhle prejaví pasivita študentov. Tak som sa tešila už odkedy som sa prihlásila v januári a napokon z toho nič nebude :/

Vysoká škola má byť predsa o príležitostiach, lenže ako má človek nejakú využiť, keď je vo veľkej miere opäť odkázaný na ostatných a tí sú nespolupracujúci, pasívni domasedi? 

Nebudem si kaziť už aj tak nič moc večer - tá správa mi ho dosť otrávila.
Spravím si malú rekapituláciu dneška, lebo som mala skutočne nabitý program. V prvom rade mi začal cyklus pedagogických prednášok zo spoločného základu, čo v tomto semestri znamená všeobecná a ontogenetická psychológia. Ráno sa mi na to veľmi vstávať nechcelo, zvlášť, keď som mala len štyri hodinky spánku po predchádzajúcej noci :D

Ale bola som rada, že som sa k tomu odhodlala a nadopovaná kofeínom som si išla predsa len posedkať na štyri hodiny. Normálne by som potom mala mať dve hodiny voľno, ale našla som si zaujímavú prednášku na katedre slovenčiny a povedala som si, že by nebolo od veci raz začas podniknúť aj nejakú slovenčinársku voľnočasovú aktivitu. 
Bola to prednáška Filipa Struhárika pod názvom Čo nás blogeri naučili o písaní a novinárčine.
Vynikajúco strávený čas, musím povedať. Priblížil mi veľa zaujímavosti o teórii vzniku blogov, o prvých blogoch, spôsobe písania aj dôvodoch písania a príčin, prečo ľudia písať prestávajú. Niekoľkokrát som sa tam našla aj ja :)

Do záverečnej debaty som sa veľmi nezapojila, ale v konečnom dôsledku nikto z nás študentov... zato vyučujúci sa postarali o prílev otázok jeddna radosť. Podozveddala som sa vecí aj o slovenskej blogerskej komunite a slovensých blogerských doménach. Napríklad jednu z najväčších má sme.sk, ale nevýhodou (aspoň pre mňa) je podmienka uvedenia mena a fotografie - vlastnej. Vyzdvihovala sa práve novosť tohto portálu oproti ostatným zahraničným blogom, kde sa dá tvoriť anonymne alebo pod pseudonymom, ale ja to považujem za nevýhodu. Páči sa mi práve anonymita, ktorú táto forma publikovania autorovi poskytuje, ale je to indiviuálne od človeka k človeku. Napokon, veď preto máme toľko domén k dispozícii :)

Porovnávala sa takisto práca novinára a blogera, vyzdvihovali sa plusy aj mínusy oboch z nich a nakoniec sa to ustálilo na určitej symbióze alebo takpovediac kompromise. Obaja čitateľovi niečo poskytujú a nie je možné hodnotiť kvalitu, obsah či rozsah, lebo nároky naň sa menia s náladou čitateľa.

Po tejto prednáške som utekala priamo na históriu, to už boli prednášky povinné, ale namiesto semináru sme mali hosťujúcu prednášku maďarského historika a archeológa, ktorý nám priblížil aktuálne informácie a poznatky o výskumoch maďarských lokalít stredovekých hradov v blízkosti slovenských hraníc. Zaujímave, ale ako študentke archeológie by mi to zrejme bolo dalo viac. Keďže mám históriu, bola to len zmena oproti bežnému stereotypu. 

Musím sa však zmieniť o vynikajúcej slovenčine nášho hosťa. Samozrejme,maďarský prízvuk sa nedá odstrániť, ale inak to bolo perfektné. Občasná chybička sa vlúdi, ale slovenčina je jeden z najťažších jazykov na svete takže skladám z hlavy pomyselný klobúk, zvlášť pred maďarský susedom :)

Na záver môžem len zhodnotiť, že obidve prednášky mi niečo dali, z každej som si odniesla nejaký zaujímavý poznatok, ale aj keď sa to nestáva často, dnes predsa len prevážila slovenčina nad históriou. Bola to téma mne osobne bližšia, veď napokon sama sa blogu venujem a preto ma to aj viac naučilo. Histórii budem držať palce nabudúce a tiež dúfam, že na slovenčine sa prednáška podobného typu ešte vyskytne a ja budem mať čas, aby som sa jej zúčastnila :)

piatok 14. marca 2014

Antické čítanie 2

Úspešne som dočítala obidve monografie na dejiny antiky a tak ako predtým antické pramene, prinášam teraz do pozornosti verejnosti a takisto čitateľom môjho blogu dve monografické publikácie.
Napriek faktu, že táto literatúra je pre mňa povinná a písomné výsledky (analýzy a anotácie) tvoria dvadsať percent môjho celkového hodnotenia rozhodla som sa uľahčiť si to. Ako som vravela už v minulom článku, vybrala som si zo širokej ponuky antických monografií tie, ktoré ma obsahom zaujímajú dostatočne nat to, aby som sa nad nimi aj zamyslela a nie ich len z nutnosti mechanicky prečítala.
 
1. Peter Bamm: Alexander Veľký

Prvá monografia k antickým gréckym dejinám. Rozhodla som sa pre knihu, ktorá sa tematicky venuje
obdboiu vlády Alexandra Veľkého. Nie je to encyklópédia, ktorá by mechanicky podávala čitateľovi informácia a práve to sa mi aj celkom páčilo. Kniha sa zameriava viac na Alexandrovu psychológiu, prezentuje ho ako človeka, ktorý si bol vedomý svojej slávy, resp. aureoly, ktorú vytvárala. Vedel, ako ju udržiavať, jeho činy nikdy neboli nepremyslené, napriek tomu, že boli často označované ako megalomanské. Je pravdou, že Alexander dosiahol viac ako ktokoľvek iný pred ním.
 
Svoju armádu aj svoju ríšu doviedol k veľkosti a víťazstvám, o akých sa im ani nesnívalo. Vedel však, čo môže očakávať, kam až môže siahnuť, aby neprekročil hranice a schopnosti tých, ktorým velil. Bol schopným politikom, vojvodcom a hlavne skúseným psychológom (dalo by sa povedať). Uvedomoval si dôsledky svojich činov, dokázal strategicky premýšľať a robiť správne rozhodnutia v správnom čase. Ako písal autor publikácie, veľkí muži po Alexandrovi to mali jednoduchšie - mohli ich prirovnávať k Alexandrovi, lenže ku komu prirovnať jeho samotného?
 
Alexander dosiahol titul Veľký právom aj keď jeho ríša sa po jeho smrti a za vlády jeho nástupcov - diadochov - rozpadla. Peter Bamm okrem veľkosti jeho skutokov zároveň prezentoval aj Alexandrovu myšlienku, ktorá ho k týmto činom viedla. Bola to myšlienka spoločnej euroázijskej ekumény. Chcel vytvoriť ríšu, v ktorej by obyvatelia Európy a Ázie žili spoločne v miery. Utópia aj v dnešných časoch a v jeho rovnako, ale myšlienka sa cení a Alexander pre ňu robil čo mohol celý svoj život.
 
2. Charles Montesquieu: O veľkosti Rimanov a o ich úpadku
A teraz monografia z rímskeho prostredia od veľkého osvieteneckého spisovateľa a filozofa, autora
Perzských listov - diela, ktoré ho preslávilo.
K tejto knihe som sa dostala prostredníctvom jedného z mojich vyučujúcich doktorov, ktorý ju spomínal na svojej prednáške a mňa zaujala. Mali ju však iba v katedrovej knižnici, kde sa študuje len prezenčne, takže som si tam počas týždňa chodievala čítať. Nakoniec som sa pekne opýtala pani knihovníčky a ona mi knihu na víkend požičala, keďže som z katedry histórie :)
Dnes som sa prelúskala aj poslednou stránkou a rovno napísala anotáciu, ktorá je, myslím, celkom dobrá.
 
Kniha vykresľuje dejiny Ríma od jeho počiatkov až po zánik Rímskej ríše, ale opäť, nie encyklopedickým spôsobom. Ak niekto nepozná dejiny Ríma, kniha sama mu neposkytne nič, pretože ju nepochopí a stratí sa v spleti mien a udalostí, ktoré sa spomínajú. Je to prezentácia určitej filozofie, na konkrétnych príkladoch Montesquieu uvádza prečo ríša povstala z pastierskej osady na svetové impérium, ale zároveň aj prečo padla zo svetového impéria rukou dobyvateľov na omnoho nižšej úrovni, na akej boli Rimania.
 
Odzrkadľuje sa psychika jednotlivcov, ktorí stáli vo vedení a ktorých rozhodnutia priviedli Rím na výslnie aj k úpadku. Ambície, taktika, odvaha a stratégia sa striedala s lenivosťou, pohodlnosťou, zradou, intrigami a ľahkomyseľnosťou a vytvárala peripetie, ktoré sa dnes zobrazujú v učebniciach dejepisu.
V závere je zahrnutá aj autorova dizertácia o náboženstve Rimanov, ktorá je jeho prvou prácou.
 
-----------------
 
Obidve knihy sa mi páčili a vrelo ich aj odporúčam nielen profesionálnym historikom, ale aj záujemcom o históriu a filozofiu. Myslím, že z mojej strany to bol šťastný výber a som rada, že som to dokončila tak skoro a tým mi odpadli starosti na konci semetra. Beztak toho budem mať dosť :)

streda 12. marca 2014

Filmový večer na katedre - Maria Antoinette

Životopisný, historický film o francúzskej kráľovnej Márii Antoinette s rovnomenným názvom od režisérky Sofie Coppola z roku 2006 bol dnes večer na programe nášho filmového stretnutia na katedre histórie. Bola som na filmovom večery prvý krát, ale určite ešte pôjdem.

Film som predtým nikdy nevidela, ale bol mi známy z počutia. Aj som si niekoľko krát hovorila, že by som naňho pozrela, ale ostalo len pri tom uvažovaní ;)
Zopakujem niekoľko informácii, ktoré nám k filmu poskytol náš vyučujúci doktor, ktorý stretnutie viedol. 
Je to film, ktorý, v prvom rade, obchádza veľké historické udalosti francúzskej revolúcie v roku 1789, aj keď sa pravdaže vyskytuje v pozadí, ako pevný bod, ktorý nie je možné obísť. Režisérka, prekvapivo americká - s ohľadom na francúzsky historický film, sa zamerala najmä na osobný život kráľovnej známej svojimi výstrednosťami, rozhadzovačným spôsobom života, extravagantnými účesmi a zmyslom pre módu a nikdy nekončiacimi zábavkami. 

Príbeh zobrazuje život najmladšej dcéry Márie Terézie, ktorú v pätnástich rokoch vydali za francúzskeho dauphina Ľudovíta Augusta, neskoršieho Ľudovíta XVI, popraveného pod gilotínou ako občana Kapeta počas Veľkej francúzskej revolúcie. Princeznin život sa prezentoval ako zlatá klietka, čo je do veľkej miery pravdivé. Bez akejkoľvek pripomienky domova, prakticky ešte ako dieťa, boa vhodená do celkom cudzieho prostredia, k manželovi síce láskavému a chápavému, ale zároveň neschopnému naplniť manželský akta tým spečatiť mier medzi Rakúskom a Francúzskom, za čo, samozrejme, bola vinená Mária Antoinetta, aj keď skutočným vinníkom bola vrodená vada u kráľa, ktorá bola napokon chirurgickým zákrokom odstránená a manželský pár splodil korunného princa a dediča (na trón sa nikdy nedostal).

Pozitívom filmu je autentické prostredie, dalo by sa hovoriť o originálnom, keďže režisérka získala povolenie a film sa natáčal priamo vo Versailles a okolí, objavuje sa napríklad Malý Trianon alebo rozľahlé záhrady :) - ->pekná pripomienka výletu dovolenky z pred pár rokov
Rovnako na skvelej úrovni sú kostýmy, ktoré sú prepracované a je vidieť, že si niekto dal skutočne záležať. Ako som sa popri filme dozvedela, tieto kostýmy boli ocenené :)


Do istej miery bol film založený hodnoverne, vyskytovali sa originálne citáty - niektoré z nich v skrátenej verzii - skutočné situácie a osobnosti, pravdaže, ale všetky tieto udalosti spadali výrazne do súkromného kráľovninoho života. Na druhej strane je pravdou, že Mária Antoinette sa v politike výrazn neangažovala a svoj život prežila v luxuse mimo hlavného mestá, kde jej jedinými problémom bola garderóba, šperky a účes (no dobre, až tak povrchná možno nebola, ale existujú historické dôkazy na to, že bola hlúpa keď sa vydávala - s prihliadnutím na jej postavenie vtedajšie ako dcéra Márie Terézie aj budúce - ako francúzska kráľovná - a hlúpa aj ostala).

Objavila sa tiež trochu skreslená verzia jej aféry s Axelom von Fersen, historické stretnutie Ľudovíta XVI. s Jozefom II. a tiež pamätná veta (prvá aj posledná), ktorú kráľovná adresovala milenke Ľudovíta XV. madam du Barry.

Čo sa označuje ako negatívum je hlavná hrdinka, Kirsten Dunst, nie kvôli nej samej, ale preto, že počas
celého filmu, zobrazujúceho devätnásť rokov Márie Antoinetty, ona ostáva stále rovnaká, či už v pätnástich alebo v tridsiatich štyroch rokoch.
Čo vytýkam ja, je ohavný výber hudby. Film situovaný do osemnásteho storočia a na maškarnom plese tancujú na rockové pesničky, počas prechádzok vo Versailles v pozadí zaznieva anglická, resp. americká pop kultúra :/ Body dolu za toto. 

Ak by som mala celkovo hodnotiť na stupnici od 1-10 tak ako 5.
Nemám problém pozrieť si ho znovu, ale po historickej stránke mi veľa nedal, lebo v mojom repertoári sú podľa mňa iné historické filmy s veľkým H :)


pondelok 10. marca 2014

Zvolen

Včera som si vyšla na malý výlet. Od Banskej Bystrice do Zvolena je to sotva pol hodinky autobusom a bol taký pekný deň, ži mo ho bola škoda presedieť na intráku. Akurát by som pozerala do počítača.
Tak som pekne sadla na autobus a hor sa Zvolena :)

Naposledy som tam bola ešte ako veľmi malá s rodinou. Pamätám si, že niekde v albume máme fotku, ako stojíme pod zámkom. Keď som vystúpila z autobusu začalo to byť zaujímavé, lebo som nemala najmenšie tušenie kde som. Opýtala som sa pani, ktorá vystúpila po mne, ako sa dostanem do centra mesta. Povedala mi, že najskôr mh-čkou :DD Pekne! Nesadnem do hromadnej dopravy, keď neviem, ktorá zastávka je ktorá. Zažila som si o raz v BB a ďakujem, neprosím. Navyše som bola presvedčená, že Zvolen nie je také veľké mesto, aby som nemohla ísť pešo. 

Tak som sa vybrala po chodníku okolo hlavnej cesty usilovne sa rozhliadajúc po orientačnej tabuli - hocijakej :D
Tie, okolo ktorých som prešla neboli veľmi užitočné až som napokon pomedzi stromy uvidela vežičku mestského zámku. Vtedy som vedela, že je to už dobré. Zistila som, že k zámku je to od stanice sotva desať minút a keď som vyšla na kopec k bráne a pozrela sa dolu rovno pod zámkom som zbadala centrum mesta. Zmysel pre orientáciu bol späť.

Obišla som si zámok a pofotila fotky na mobil. Dookola ide pekne upravený chodník, sú tam lavičky a tak. Naozaj pekné. Deň predtým som si na nete pozrela vstupné, pre študenta jedno euro :D
Keďže som sa vykašľala na nejaké podrobnejšie štúdium o zámku, bola som prekvapená, žev skutočnosti ide o galériu/obrazáreň. Čakala som klasicky zariadený interiér, koberce, nábytok, porcelán a tak, ale namiesto toho všade boli obrazy. Na prízemí bola miestnosť venovaná sakrálnemu umeniu, dielu Majstra Pavla z Levoče, ikonografii z východu a niekoľkým oltárom a sochám svätcov.

Najmä tá východná ikonografia sa mi páčila. Boli tam veľké obrazy pripomínajúce mi ilustrácie byzantského umenia z historických kníh, malé obrázky aj závesné tryptichy. 

Na poschodí potom nasledovali obrazy s opäť prevažne sakrálnou tematikou, niekoľko zobrazení antických bohov samozrejme v prevedení umenia 16. - 19. storočia a tiež obyčajné maľby zobrazujúce ovocie a zeleninu, psy, poľovačky, niekoľko portrétov neznámych osobností a podobne. Dokonca som našla jeden portrét madam de Montespan s jedným z jej synov. Bola som prekvapená :)

Prehliadka prebiehala individuálne, bez sprievodcu a ja som si dala načas. Strávila som tam asi hodinu. Keď som skončila v zámku zbehla som dolu do mesta. Majú ho pekne upravené. Pešia zóna, park, lavičky a fontána a preliezky pre deti. Uprostred námestia je pekný kostolík. Bol otvorený, tak som sa tam skočila pozrieť. Okolo neho boli vyznačené pôdorysy pôvodnej stavby z čias, keď tam robili vykopávky. Páčili sa mi aj informačné tabule, kde som si k tomu niečo prečítala. Treba mať historický prehľad, no nie? ;)

Ešte by som niekedy chcela zájsť na Pustý hrad, ktorý je neďaleko, ale na to musí byť pekné počasie a hlavne teplejšie, lebo podľa toho, čo som si prečítala je to túra na celý deň. Určite si však nájdem čas, aj keby som to mala nechať po skúškovom :)

piatok 7. marca 2014

Moja súkromná TARDIS - bigger in the inside?


Túto krásku som si našla na internete, vytlačila a teraz mi takto zdobí stôl na izbe :) Trošku som ju vylepšila a podlepila výkresom, aby bola pevnejšia a nepadala. Keby som mohla vytlačila by som ju priam na výkres a tým si ušetrila piplavú robotu pri lepení. Ale nemohla som. 
A to zlepovanie bolo naozaj niečo. Ako keby som mala opäť päť rokov a lepila si skladačky z Macka Pusíka, ktorého som odoberala ako malá :D (Z väčšej časti to bolo kvôli cédečkam s rozprávkami, dodnes mám v polici plnú krabicu)


Takto mám pripomienku na jeden z najlepších seriálov stále pri sebe. Chvíľu som váhala, či ju mam nechať doma, ale intrák napokon vyhral ;) Odľahčuje ten mentálny obraz, keď sa pozriem na stôl a vedľa kopy hrubých kníh tróni malá modrá búdka. 

"Som šialenec s búdkou, ale bez búdky" - - > môj obľúbený citát Matta  Smitha (Doktorova žena, 6x04, myslím)

Malá kompenzácia, keď už je David môj obľúbený Doktor. Je to ako vravel Jack Harkness. Je to jednoducho Ten-Správny-Doktor. 

Fifty shades of Freed - recenzia

Môj vianočný darček je úspešne prečítaný - priznávam sa, že už skôr, ale povedala som si, že teraz by som sa na to mohla pozrieť.  Mám za sebou ďalší týždeň a tento víkend som sa rozhodla ostať na intráku. Chcem začať pracovať na seminárke, ale ak sa podarí tak aj trochu blogovať, keďže február nepatril k mojim najsilnejším mesiacom.
A teraz k podstatným veciam :)

Ešte predtým než som knihu otvorila, som z nej mala dobrý pocit už len preto, že je to jedna zo sérii, kde dej graduje s každou novou časťou. Prvých niekoľko strán bolo trochu mätúcich, kým som sa zorientovala, ale potom to už išlo hladko. 
Problémom bola malá zmena písania, ku ktorej došlo. Zvyčajné následné rozpisovanie dňa za dňom sa zmenilo na stručné zhrnutie niekoľkých týždňov svadobnej cesty aj samotnej svadby do niekoľkých strán, ktoré sa navyše prelínali s prítomnosťou.
Ako vždy som sa pristihla, že Anastasii miestami závidím. Kto by nechcel dostať platinový náramok vykladaný diamantmi len preto, aby zakryl modrinu na zápästí?

Vo veľkej miere sa však v celej tejto časti prejavuje Christianova citlivejšia stránka. Najmä vina, ktorú cíti aj pri náhodnom ublížení, hoci Anastasia už prehodnotila svoj postoj k sexuálnemu násiliu zo strany pána Graya. Jej názory a túžby už nie sú také upäté ako zo začiatku a sama stále viac túži experimentovať. 

Páčil sa mi progres aký nastal v ich celkovom vzťahu. Z oboch mladých ľudí sa stali rovnocenní partneri, ktorí si budujú samostatný život, rozvíjajú kariéru, ale zároveň nedovoľujú kariére zasahovať do súkromia. Je to taký ideál, ktorý by asi chcel dosiahnuť každý. Anastasiine výhrady voči peniazom, respektíve ich hromadnému utrácaniu sa tiež pozmenili, ale napriek tomu si Ana stále zachováva časť svojej pôvodnej osobnosti, ako sa sama vyjadrila.

Presťahovanie sa do nového domu je novým začiatkom, ktorý som ocenila, lebo je to ako hrubá čiara za minulosťou. Pred tou sa však nedá ujsť a ich minulosť sa počas celej série pomaly zlievala s prítomnosťou, čo vyvrcholilo v poslednej knihe. Christianova minulosť sa odhaľovala pomaly a len v náznakoch a veľké odhalenie nastalo až teraz. 
Práve tento aspekt sa, podľa môjho názoru, najviac postaral o napínavú zápletku, aby sa všetko netočilo len okolo sexu a romantiky. Hlavnou negatívnou postavou sa stal Jack Hyde, ktorý si celé roky udržiaval nenávisť voči Christianovi Grayovi a celej jeho rodine tak ako iní udržiavajú kvetinovú záhradu. Už pri prvom atentáte, lepšie povedané sabotáži na Charlie Tango, som mala podozrenie, že je za tým on, čo sa mi neskôr iba potvrdilo. 
Rozuzlenie sa mi páčilo, myslím, že autorka ho vystihla veľmi realistický a celý čas udržiavala čitateľa v napätí. Výhražky, vydieranie, únos a mnohé iné scény ma na moment preniesli do dielu CSI Miammi :) rovnako ako divoká naháňačka na diaľnici v Aninom novom aute.

Plusom bolo vyjasnenie vzťahu medzi Christianom a Elenou (pani Robinsonovou :D). Anina nevraživosť voči nej sa dala pochopiť, len som miestami mala pocit, že sa to do deja priveľmi vnucuje. Možno tým, že to bolo písané z jej pohľadu a ja som sa prehrýzala riadkami plnými citeľnej nenávisti, nepochopenia a trvalého odporu, ktoré boli prežívané naplno. 

Veľká zmena v Christianovi nastala keď sa dozvedel o Aninom tehotenstve, hoci spočiatku to bol poriadny šok. Kto by ho vinil, že chcel pár rokov žiť len vo dvojici? A navyše s neustálou hrozbou zo strany Hyda, by som ani ja netúžila byť tehotná.

Rovnako som fandila aj ostatným párom, najmä som sa potešila keď som sa dočítala k časti, kde Elliot požiadal Kate o ruku. Podľa mňa sú skvelá dvojica :) Takí uletení blázni, ale v dobrom :D
Neviem, či som nejako vyšla zo vzťahu Mii a Ethana. Medzi nimi vždy vládlo isté napätie.

V každom prípade, by som celú sériu uzavrela ako veľmi dobrú investíciu zo strany finančnej ale hlavne čitateľskej. Príbeh mal tú správnu iskru (a teraz sa nedovolávam výlučne na silný sexuálny kontext), napätie a dynamiku, ktorá gradovala a vyvrcholila v skvelom finále.
Jednotlivé postavy boli realistické, žiadne fantasy, ktoré po prečítaní uzavriete slovami, toto by sa nikdy nemohlo stať. Kniha si nepochybne získala za krátky čas obrovský fanklub a momentálne všetci v napätí očakávame film,  ktorý by sa mal na Slovensku objaviť na budúci rok (poznačiť dátum do kalendára povinne!!!)
Som veľmi rada, že som mala možnosť túto sériu prečítať a som aj šťastlivec, ktorému zdobí domácu knižnicu ;)
Až s touto knihou som zistila, koľko odtieňov jednej farby v skutočnosti existuje.... Päťdesiat :D